"Zo všetkých živočíchov, čo na zemi žijú a chodia,
   nenájdeš veru žiadneho, čo by bol biednejší než človek."
   Homér: Odysea
   
   Zločin a trest
   Fjodor Michajlovič, najrozpornejším produktom ľudského vedomia, alebo ak chcete ľudského ducha, čo je to isté, je zločin a trest. Sú to čisto ľudské fenomény nielen tým, že si ich človek vymyslel, využíva a zneužíva ich, ale aj tým, že najvýstižnejšie charakterizujú jeho podstatu, odhaľujú príčiny a zdroje, z ktorých pramenia. Okrem človeka si ich nikto iný nevymyslel a nesiahol po nich. Preto ich samotné povýšenie na božské nástroje moci a ovládania človeka prezrádza, že nie Boh stvoril človeka, ale človek Boha.
   Zločin nie je v tom, že človek stvoril Boha, ale v tom, že si z neho urobil nástroj na presadzovanie svojich egoistických záujmov a cieľov. Zločin je v tom, že si človek z Boha urobil svojho rukojemníka, ktorý preberá zodpovednosť za všetky zločiny a ohavnosti, ktorých sa dopúšťa. Už pri čítaní Jehovovej požiadavky na Mojžiša: "Zasväť mi všetko prvorodené, čo u Izraelitov otvára materinské lono, či už u ľudí alebo u dobytka! To bude moje" bol som z tejto degradácie Boha vnútorne rozhorčený. Už vtedy som sa pýtal Jehovu: "Prikázal si Mojžišovi, aby zostúpil, lebo jeho ľud, čo vyviedol z egyptskej krajiny, robí zle? Nahneval si sa, že veľmi rýchlo odbočil z cesty, ktorú si mu určil?" Povedal si mu: "Videl som, čo je to za ľud. Pozri, je to ľud s nepoddajnou šijou! Teraz ma nechaj, nech zahorí hnev proti nim a vyhubím ich. Teba však urobím veľkým národom."
   Netreba veľkej múdrosti, aby človek pochopil, že to nebol Jehova, ale Mojžiš, ktorého pochytil hnev. Odhodil tabule z rúk a roztrieskal ich na úpätí vrchu. Postavil sa do vchodu táboriska a zvolal: "Kto je za Pána, vykročte ku mne!" Zhromaždili sa okolo neho príslušníci jeho rodu, leviti a on im povedal: "Toto hovorí Pán, Boh Izraela: Každý nech si opáše meč na bedrá! Choďte cez tábor od jedného vchodu k druhému a zabíjajte svojich bratov, priateľov i príbuzných." V ten deň bolo zavraždených do tritisíc mužov. Mojžiš sa im poďakoval slovami: "Dnes ste zasvätili svoje ruky Pánovi. Veď každý bol proti svojmu bratovi, a preto dnes ste požehnaní!"
   Dlho ma kvárila otázka: "Bola to daň tvojej žiarlivosti? Môže byť Boh žiarlivý na svojho úbohého tvora?" A dokonca až natoľko, že trestá neprávosti otcov na deťoch až do štvrtého pokolenia? A čo Desatoro prikázaní? Nezabiješ? Miluj blížneho ako seba samého...! Mohol Boh povedať Mojžišovi: "Kto sa proti mne prehrešil, toho vymažem zo svojej knihy!" A trestal ľud za to, že si dali urobiť teľa, ktoré zhotovil Mojžišov brat Áron. Na druhej strane Boh Mojžišovi prikázal: "Zavolaj k sebe spomedzi Izraelitov svojho brata Árona a jeho synov, aby mi slúžili ako kňazi... A pre Árona zhotovíš posvätné rúcho na česť a ozdobu..."
   Zločin a trest nadobúda obludný charakter. Ak prst a palica Mojžišovho Boha má len jeden účelový koniec, Kristov prst a palica majú dva. Ten druhý, "z cukru", je skutočne z druhého sveta. Ním kresťanstvo vzťah medzi zločinom a trestom zmystifikovalo do krajnosti.
   Len duchovná a svetská moc je oprávnená rozhodnúť, kedy je zločin zločinom, a kedy je ten istý skutok hrdinstvom. Rovnako iba ona môže povedať, kedy je trest trestom, a kedy je najšťastnejším dňom v živote.
   Obludné na zločine a treste je, že človek s úplnou samozrejmosťou uplatňuje "svoje trestné právo" na všetky ostatné druhy živočíchov. Dokonca na iný svet, na iné svety.
   Sotva by niekto našiel silnejší obraz na potvrdenie rozkoše človeka z týrania bitím, ako je Nekrasovova báseň o sedliakovi a bezbrannom koníkovi. Aj pokiaľ ide o ten bič, človek to tiež len zvaľuje na Tatárov, podobne ako pastori, sudcovia a dobročinné dámy na poprave Richarda v Ženeve.
   Fjodor Michajlovič, aj keby "fiškáli" a iní "mudrci" celého sveta a všetkých čias napísali anatómiu, fyziológiu a patológiu zločinu a trestu, sotva by sa im podarilo vytvoriť taký pravdivý, hlboký, pôsobivý a burcujúci obraz, ako ste to urobili vy vo svojich mikropoviedkach o inteligentnom vzdelanom pánovi a jeho panej, ktorí bijú vlastnú dcérku, a o istom generálovi a osemročnom chlapcovi-sluhovi, ktorého na pánov príkaz rozkmásali psy. Pri ich čítaní sa nemožno ubrániť zimomriavkam, pocitu hlbokého bôľu a bezmocnosti. Ale, poraď, veľký a múdry duch, čo má robiť človek so svojim vedomím, svedomím, sám so sebou, keď vie, že každú minútu len na jednu jedinú chorobu zomiera na Zemi jedno dieťa v strašných mukách. A takých chorôb je veľa.
   Je to všetko skutočne strašné, ale ešte väčšmi nepochopiteľné. Prečo ľudstvo nechce tomu zabrániť? Ak by chcelo, určite by to dokázalo. Je pravda, že mučiteľov priťahuje práve bezbrannosť, anjelská dôverčivosť a naivnosť obeti. Zrejme nielen to. Sotva sa dá uspokojiť s tým, že v každom sa skrýva zviera, zviera vzrušenia, zviera bezuzdnosti, vypustené z reťaze... Aj keď je to pravda, príčiny treba hľadať hlbšie. I mimo samotného človeka. V ľudskej civilizácii. V jej usporiadaní. V koncentrácii bohatstva a moci, ktorá plodí veľmi veľa slabých, a len niekoľko najmocnejších.
   Tvrdenie, že "bez toho by človek nemohol jestvovať na zemi, lebo by nerozpoznal dobro a zlo", tiež patrí do arzenálu predátorov. Skutočne, načo rozpoznávať čertovo dobro a zlo, keď jeho cena je taká vysoká.
   Je strašné, že utrpenie jestvuje, a vinníkov niet. Práve to je hlavný generátor zločinov a utrpenia na našej planéte. Potrebujeme odplatu nie kdesi a kedysi v nekonečne, ale už tu na zemi. A hneď.
   Ľudstvo by sa malo zjednotiť pod heslom: "Nebudeme trpieť preto, aby sme sebou, svojimi zločinmi a utrpením pohnojili pôdu pre budúcu harmóniu!"
   Fjodor Michajlovič, chceli ste byť pri tom, keď sa všetci zrazu dozvedia, prečo všetko bolo práve tak, a nie onak. Chceli ste vidieť na vlastné oči, ako si laň ľahne vedľa leva a ako zavraždený vstane a objíme sa so svojím vrahom. Nebudete pri tom a neuvidíte to. Už vám vysvetlil veľký inkvizítor, prečo nie. Vysvetlil vám aj hlavný dôvod, že táto túžba, ktorá je základom všetkých náboženstiev na svete, je pre veriacich klamstvom z milosrdenstva. Mali by to vedieť všetci. Keby to vedeli, bolo by milosrdenstva dostatok pre všetkých. Žiaľ, nevedia to.
   Za otázku treba považovať aj to, či je logické a spravodlivé, aby človek a celé ľudstvo vopred svojím utrpením a životom vykupovali už na tomto svete budúcu harmóniu na tom druhom svete. Načo má človek žiť svoj život v pekle, keď raj a peklo na tamtom svete nie sú pre ľudí, ale pre iné substancie, pre duše.
   Keď niekto spácha nejaký otrasný zločin, ľudia často hovoria, že by ho bolo treba rezať na kúsky. Vo svojom spravodlivom hneve, ale aj v emocionálnom rozhorčení zabúdajú, že by sa tým nič nenapravilo. V každom prípade, ani tým najstrašnejším trestom pre jednotlivca sa nedá vyvážiť to, čo svojimi zločinmi spôsobil.
   História svedčí, že najväčšie zločiny na tomto svete vždy páchali najmocnejší. Zvyčajne na tých najslabších. A možno predtým, ako spáchali svoj najohavnejší zločin, sa aj s Ním, s Bohom, v duchu rozprávali. "Veď aj Ty si trestal neposlušných. Pamätáš sa na svoj rozhovor s Abrahámom pred Sodomou a Gomorou? Dokonca Ťa Abrahám napomínal: ,Nech je vzdialené od Teba, že by si takto robil, usmrcoval spravodlivého spolu s bezbožným! Takto by sa rovnako vodilo spravodlivému i bezbožnému. To nech je vzdialené od Teba. Ty, ktorý súdiš celú zem, nebudeš takto súdiť!' A neposlúchol si ho. Príčina Tvojho hnevu v prípade Sodomy a Gomory bola rovnaká ako pri potope: 'ľudská skazenosť'. Napriek svojmu sľubu Noemovi po potope, že už nikdy neprekľaješ zem kvôli človeku, lebo zmýšľanie ľudského srdca je od mladosti zlé, konal si inak."
   Nie, nie je to ospravedlňovanie všemocných. Ani výčitka Jemu. Alebo napomínanie. Nielen preto, že vo mne neprúdi krv Abrahámovho veľkého a mocného národa, v ktorom sa On rozhodol požehnať všetky národy zeme. Chcem tým iba zdôrazniť to, čo je už dávno známe na zemi, ale aj v nebi a v pekle. Od zničenia Sodomy a Gomory a od ukrižovania Ježiša ľudská história zaznamenala nemalé množstvo katakliziem ľudského pôvodu. Mnohé z nich boli svojou beštiálnosťou oveľa ohavnejšie, ako tie božské.
   Nie je ani najpodstatnejšie, či to človek urobil podľa Jeho vzoru, alebo len s Jeho prehliadnutím. Najdôležitejšie je, že tento človek, ľudia, ktorí sa tak ohavne previnili a aj dnes sa previňujú proti Jeho zákonom, neboli potrestaní.
   Rozumom z tohto sveta nemožno pochopiť, prečo sa nenašiel novodobý Abrahám, alebo prečo On novodobému Abrahámovi nevnukol myšlienku a nedal silu, aby sa postavil do cesty novodobým pozemským bohom, keď rozhodovali o holokauste, kobercovom bombardovaní, Hirošime, Nagasaki, o Juhoslávii, Iraku... Nikto nenapomínal: "Nech je vzdialené od Teba, že by si takto robil, usmrcoval spravodlivého s bezbožným... To nech je vzdialené od Teba. Nebudeš takto robiť!" Žiaľ, nepovedal to ani ten, čo sedel na Petrovom stolci.
   Fjodor Michajlovič, sústavne mám pred očami vaše slová:
   "Netrpel som preto, aby som sebou, svojimi zločinmi a utrpením pohnojil pôdu pre budúcu harmóniu. Nechcem harmóniu, z lásky k ľudstvu ju nechcem. Radšej zotrvám pri svojom nepomstenom utrpení a neuspokojenom rozhorčení, aj keby som nemal pravdu. A privysokú cenu stanovili za harmóniu, vôbec nám nestačí mešec na také vstupné. Preto sa ponáhľam svoju vstupenku vrátiť. A ak mám v sebe dajakú česť, som povinný vrátiť ju čo najskôr."
   Tak často si ich opakujem, že už ani neviem, či sú vaše, alebo moje. Neobjednal som si vstupenku do žiadneho raja. Ani do toho pozemského, čo teraz dominuje na svete. V každom prípade by som radšej dal prednosť skutočnému peklu.

   (Autor je diplomat a veřejný činitel, spoluzakladatel Mezinárodního fóra Vyslanci Slovanstva)
   

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]