(Hovoríme s niekdajším predsedom vlády SSR Petrom Colotkom)

   Prof. Peter Colotka (79) bol predsedom slovenskej vlády v rokoch 1969 až
   1988. Niekdajší dekan Právnickej fakulty UK, neskôr prorektor UK. Člen Medzinárodného súdneho dvora v Haagu. Podpredseda vlády ČSSR, predseda
   Federálneho zhromaždenia, veľvyslanec ČSSR vo Francúzsku. Člen predsedníctva ÚV KSS a ÚV KSČ, z komunistickej strany vylúčený v roku 1990. Od roku 1990 ho stíhali za zneužitie právomoci verejného činiteľa, spreneveru a krádeže, v roku 1994 ho súd oslobodil.


   Ako sa teraz, s odstupom rokov a desaťročí, pozeráte na socializmus?
   Jeho racionálna podstata ostáva pre mňa aj dnes seriózna. Či sa dá alebo nedá uskutočniť, nad tým teraz, po skúsenostiach s päťdesiatymi, šesťdesiatymi a sedemdesiatymi rokmi minulého storočia dosť váham. Možno by mal socializmus väčšiu šancu, keby sa naštartoval v inej krajine, nie v cárskom Rusku. Prenieslo sa to do myslenia, metód i praxe. Teoretickí tvorcovia socializmu vôbec nepočítali s tým, že by sa mal najprv ujať v ekonomicky i politicky zaostalej krajine.
   V Československu však bola demokratická tradícia, vyššia kultúra v ľuďoch.
   Keby Československo mohlo ísť vlastnou cestou, išlo by. Veď aj Klement Gottwald hovoril o vlastnej ceste k socializmu. Nádej, že by tu - ako v najvyspelejšej krajine spomedzi tých, ktoré sa týmto smerom vydali - mohol mať socializmus inú fazónu, pochovala roztržka Moskvy s Juhosláviou a tragické následky pre krajiny pod sovietskym vplyvom.

   Ale to ste vtedy vedeli. Napriek tomu ste ostali aktívny v politike. Prečo?
   To je legitímna otázka. Dnes. Vtedy to bolo zložitejšie. Zápasila vo vás viera s nedôverou, do toho vstúpila atmosféra strachu. Keď v roku 1956 Nikita Chruščov vystúpil na XX. zjazde ruských komunistov, človek uveril, že ide o očistenie socializmu od všetkého špinavého. A že je to možné a uskutočniteľné. K tejto nádeji prispeli neskoršie rehabilitácie v šesťdesiatych rokoch.

   Verili ste v socializmus aj v roku 1980, keď ste boli už viac než desať rokov predsedom slovenskej vlády?
   Bol som veľmi poznačený vstupom vojsk Varšavskej zmluvy. Ale hrozilo, že namiesto nás prídu v sedemdesiatych rokoch do čela štátu ľudia ochotní robiť čistky podľa "vzoru" Maďarska po roku 1956. Tam "kontrarevolucionárov" vešali, zatvárali... Tú hrozbu sme po roku 1969 stále cítili - nebyť toho, v politike by som
   nezostal. Chcel som sa vrátiť na univerzitu, prednášať, byť s mladými ľuďmi, ktorých som mal vždy rád. Navyše, na vysokej škole je človek slobodnejší než v politike.

   Naozaj hrozil maďarský model?
   Áno. Viselo to vo vzduchu.

   Myslíte si, že bol socializmus reformovateľný? Mal Gorbačov šancu?
   Hovoríte o socializme. Ale to už možno ani socializmus nebol. Sovietsky zväz desaťročia riadili vojnoví veteráni. Len si spomeňte napríklad na Červonenka. Bol rád, že dočítal prejav. Namiesto toho, aby využili povojnové sympatie verejnosti, nastolila sa opäť metóda tvrdej ruky. V čase, keď vizionár Gorbačov nastúpil do vrcholnej funkcie, socializmus už spel k pádu. A on to svojimi činmi určite nezastavil. Aj preto sa tešil sympatiám "západu".
   Husákovská éra ponúkla taký konzumný socializmus, ktorý si - možno by sa dalo povedať - kupoval zabudnutie ľudí bytmi, autami, nemocnicami...
   Nechcem idealizovať veci. V krajinách niekdajšej sféry sovietskeho vplyvu bola technika v "oute", to bola slabina. Ale vývoj na Slovensku sa dá v mnohom hodnotiť pozitívne. Niekedy sa o tom hovorí ako o konzumnom socializme. Ako keby to bol zámer - odpútať pozornosť ľudí. Ale to odmietam. Jednoducho sme chceli, aby sa ľudia mali lepšie.

   A mali sa?
   Nechcem porovnávať. Dnes sú iné podmienky. Veď skúste presadiť taký projekt, ako je Gabčíkovo, rad veľkých fabrík, národné a iné divadlá. Postavili sme toľko nemocníc, že čakám, kedy nám to teraz niekto vytkne. Životná úroveň sa zdvojnásobila.

   A tie večne chýbajúce tovary?
   Viem. Dodnes nechápem, kde sa zrodilo to obmedzené myslenie, že nemožno kúpiť napríklad južné ovocie. Roky ho nebolo, pritom sme tým smerom vyvážali našu produkciu... Niekto zámerne alebo z hlúposti veci tak zjednodušil, že to od samého začiatku nešlo preraziť. Myslel som si, že to bolo v osobách. Dokonca si myslím, že boli ľudia, ktorí pracovali na "nasieraní" národa. Raz som na vláde vytkol
   ministrovi obchodu, že sa mi v obchode nepodarilo kúpiť obyčajný opasok. A položartom som mu nariadil, aby doniesol opasky pre všetkých členov vlády. Po dvoch mesiacoch ich skutočne doniesol - kúpil ich v Rakúsku!

   Nebol to problém plánovania? Svet sa asi nedá tak naplánovať, ako sa to pokúšal urobiť socializmus.
   Iste, plán je veľmi mechanický. Zaujímavá bol kombinácia trhu a plánu, ako s ňou počítala reforma v 60. rokoch.

   Bola podľa vás šanca, aby ľudia za socializmu nemuseli stále niečo zháňať?
   Podľa mňa áno. Mohla sa stanoviť cena štandardných vecí a mimoriadne veci mohli byť prípadne drahšie. V korunách. Veď Tuzex bol urážkou vlastnej meny.

   Hovorili sme o tom, aké mal socializmus podľa vás šance. Predstavte si, že tu ešte je a do toho prídu počítače, internet...
   Viem, čo myslíte. Ideologický čínsky múr proti myšlienkam neobstojí. Nutne by to muselo vyburcovať myslenie i konanie tunajších ľudí do nových polôh. Ale otázkou je, či by to pohlo aj druhú stranu - Západ. Veď tu boli dva tábory, ktoré súperili.

   Aká je súčasná slovenská spoločnosť?
   Malá krajina nemôže určovať kurz sveta. Ten riadia iní. Je ilúziou myslieť si, že by bola možnosť teraz sa tu hrať na socializmus. Po tom všetkom, čo sa udialo. Ale po celý život som veril, že socializmus bude raz tou spravodlivejšou spoločnosťou. To na mňa stále pôsobí.
   A pokiaľ ide o Európsku úniu - Slovensko nemôže popri nej jestvovať kdesi bokom. To by bolo ťažké, zbytočné. Ako tam obstojíme, to závisí iste aj od našich aktivít.

   O čom si myslíte, že ľuďom z čias socializmu chýba?
   Ceny boli relatívne nízke a stabilné, hoci to bolo aj ekonomicky utlmujúce. Takže to bolo plus aj mínus. Zblížili sa ľudia rôznych spoločenských vrstiev. Neboli extrémni boháči a chudobní, ako boli kedysi a ako sú zasa. Majetok ľudí a celú spoločnosť síce na jednej strane stimuluje, ale na druhej delí a oslabuje.

   A ešte?
   Zdravotníctvo a, samozrejme, byty. Veď sme ročne stavali okolo štyridsaťtisíc bytov. Štátne boli zadarmo a družstevné za tridsať- či štyridsaťtisíc korún. No a iste spomínajú dôchodcovia, ktorí sa vtedy mali lepšie.
   Výraznejší je rómsky problém. Problémom je aj to, že sa vytvára kasta ľudí, ktorí sa majú super, a iná, ktorí sa majú veľmi zle. Človek môže byť chudobný a žiť dôstojne - ponižuje ho, ak ho arogantne ušliapavajú. Teraz sa časť ľudí dostala k majetku veľmi ľahko, a nebývajú dosť citliví na to, aby svoje bohatstvo zvládli, aby sa nevyvyšovali, nepohŕdali nemajetnými. Sponzoring a charita sú prospešné, ale nemôžu nahradiť všeobecne zákonmi stanovené istoty.

   Často ide o bývalých členov strany.
   Aj to môže ľudí pekne znechutiť. Nedávno bol funkcionár, komunista, teraz podnikateľ a navonok okázalý veriaci.

   A opačne, čo podľa vás oceňujú viac na terajšom zriadení?
   Iste možnosť cestovať, študovať v zahraničí, čo bolo vtedy limitované. A potom - náboženská otázka. Hoci išlo o dva svetonázory, podľa mňa sa to dramaticky otváralo ako problém úplne zbytočne. Veď takmer v každej dedine bol a bude farár. Osobne som to chápal aj ako neúctu k tomu, čomu verili naši rodičia - veď moja mama sa modlila za socializmus!


   Ľubomír Jurina, Martin Podstupka
   Týždenník FORMÁT, č. 8 / 2004
   (súčasť svetovej mediálnej skupiny Dow Jones-Handelsbatt)

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]