Neschádzame sa v čase mimoriadne žičlivom pre slovenskú kultúru a literatúru. Naopak, obdobie posledných rokov jej viac nežičilo a nijako sme nepociťovali, že sa nachádzame v období rozmachu umenia a literatúry. Skôr naopak! Akoby sme sa ocitli v akomsi vyprázdnenom duchovnom priestore, na území nepriateľa, v zajatí vlastného štátu, v dychu jeho ľudsky odcudzenej moci s najvýkonnejšou cenzúrou štátnych úradníkov, zvierajúcich tepny literatúry surovými kliešťami peňazí. Surových a slepých peňazí, ktoré moc koncentruje, ale neusmerňuje tak, ako by mala... Ak má mať zmysel ona sama, ale ak má mať zmysel aj národný štát, lebo jeho existencia bez vlastnej kultúry, teda bez kultúrnej identity je problematická. Ba vlastne stráca akúkoľvek opodstatnenosť!
   Po desiatich rokoch od systémovej zmeny sa moc občanovi odcudzila a vzdialila sa od jeho problémov aspoň natoľko, nakoľko bola táto odcudzenosť citeľná pred rokom 1989. Navyše všetky poprevratové vlády veľmi účinne pracovali na atomizácii duchovných i materiálnych síl tejto krajiny, štátu, obyvateľstva. Problémy zdravotníctva, školstva a kultúry sú celkom určite dôsledkom neschopnosti štátnej moci vytvoriť stimulujúce podmienky pre mozgový potenciál v iných oblastiach ľudskej činnosti, ktorá produkuje zdroje do spomenutých oblastí, bez ktorých národ nie je národom, ani štát nie je štátom! Bezradnosť je vari najvšeobecnejším pocitom súčasníka. Niekedy priam zbytočnost! Počet samovrážd a vrážd, odvlečených mladých žien, bezdomovcov a žobrajúcich detí, účtujúcich svojím pasákom a rodičom sa stáva príšerným snom v bdelom stave, keď sa pozorne poobzeráte po našom hlavnom meste. A to v čase, keď politici vidia jediné východisko z marazmu, do ktorého nás svorne dostali, vo frázach o vstupovaní do NATO a EÚ. Odtiaľ sme to všetko dostali ako danajský dar! Útechou nám môže byť iba fakt, že sme tieto zvratky liberalizmu nedostali ako jediní!
   Ani by som nepripomínal tieto všeobecne známe skutočnosti, keby som nemusel. A to práve v súvislosti so starostlivosťou o národnú kultúru a literatúru. Keby práve tieto osobitosti a väzby na niektoré tradičné prvky slovenskej spoločnosti neboli najzávažnejšou hradbou všetkým tým kalom, valiacim sa na ľudskú individualitu z fekálneho voza globalizácie. Azda iba preto, aby sme všetci rovnako zapáchali. Presnejšie, aby sme smrdeli chudobou, a to aj duchovnou chudobou, ktorá cti tratí, ktorá je hanbou a hrobom, lebo je to chudoba otrokov a v otrokárskych systémoch, ako je všeobecne známe, nebol otrok ľudskou bytosťou, bol považovaný za vec. A o túto vec práve ide. O ňu by sme sa mali zaujímať, kým sme ešte vďaka nášmu, vlastnej kultúre odcudzenému štátu, na úroveň vecí neklesli! Kým sa nestane krutou skutočnosťou, že síce naše nohy budú kráčať po pôde, kde odpočívajú kosti našich predkov, ale my ju budeme cítiť ako cudziu a nepriateľskú...
   V situácii, v ktorej sa nachádzame, možno postoj štátu k svojej národnej kultúre v oblasti krásnej literatúry označiť len príkro. Je to postoj tvrdohlavých cynikov! Nie sú schopní poskytnúť ani chlieb, ani hry. Formy slobodného prejavu sa cenzurujú najtvrdším možným spôsobom - peniazmi! Štát nevytvoril základné legislatívne podmienky na sponzorovanie kultúrnych projektov. Ministerstvo kultúry usilovne ruší jednu inštitúciu za druhou. Situácia v obnovovaní knižničných fondov je katastrofálna, v každom prípade však oveľa horšia ako za čias najtemnejšej totality. Aj tí najagilnejší kníhkupci sa dostávajú do priestoru každodenného zápasu o prežitie a celkom prirodzene strhávajú so sebou vydavateľov, najmä vydavateľov pôvodnej literatúry. Na okraji tejto priepasti stojí minister kultúry a podráža nohy všetkým, čo ešte ako-tak prežili.
   Ministerstvo pre privatizáciu a likvidáciu slovenskej kultúry, na čele ktorého stojí Milan Kňažko, ešte síce nemá toto presné pomenovanie, ale program vlastný takémuto orgánu štátnej správy je jasne čitateľný. Azda kvôli jasnosti tejto antikultúrnej misie nevenovala vláda SR ani jedno svoje zasadnutie problémom slovenskej kultúry. Načo aj! Veď pomaly (ako o tom svedčí zastavenie dotácie pre Literárny týždenník!) nebude tu ani iný názorový prúd ako likvidačný. Inými slovami, ocitáme sa v priestore nielen nedemokratickom, neprávnom, ale predovšetkým totalitnom! Mlčali sme v nádeji, že ide iba o hlúposť, moc však dokazuje, že ide o diktát a likvidáciu! Hrobári slovenskej štátnosti stoja s lopatami ukradnutými z bývalého režimu priamo na čele štátu. Toho štátu, ktorý sa zbavuje základnej starostlivosti o svoje najslabšie články: zdravotníctvo, školstvo a kultúru.
   Posledné dva roky sme zvádzali zápas o prežitie. Vytvorili sme pre spisovateľov podmienky na prežitie ich tvorby, na jej prezentáciu, ale stále sa nemôžem zbaviť pocitu, že všetko sme to robili akoby v hlbokom utajení, v cudzom, nepriateľskom prostredí. Na kolene! Štát neprejavil ani minimálny záujem o ťažkosti, v ktorých sa pôvodná literatúra ocitla. Voluntarizmus rozhodovania súčasného ministra kultúry svedčí o tom, že sa dobre naučil úlohu zlého, nepriateľského tyrana... Národ by si ho nadlho mal uchovať v pamäti! To, čo sa v čase minulom nepodarilo Kolomanovi Tiszovi, naplno sa začína dariť v neprimeranej úlohe hercovi Milanovi Kňažkovi, vláde SR a ľahostajnej svorke poslancov v NR SR.
   Spíme, Slováci, sladko!
   Veď sme tu, práve na Slovensku, len ako národ v ilegalite!
   Tam nás doviedla naša vlastná štátna moc!
   Nech je teda prekliata!
   Slováci, dobrú noc! (Tak, ako nám to odkazuje Karol Štúr!)

   Vystoupení předsedy Spolku slovenských spisovateľov na členském shromáždění SSS v Bratislavě (20. 6. 2001)

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]