V našej tlači sa objavujú články s rôznym výkladom. Preto sa pozrime do sovietských archivov, ako to bolo v skutočnosti. Ako vieme, rozhovory sa uskutočnili v Bratislave, kde rokovali najvyššie stranícke organy Československa a Sovietského zväzu. Práve v Bratislave požiadal L. Brežnev A. Dubčeka (Sašu), aby odvolal z funkcie riaditeľa televízie Pelikána a člena predsedníctva ÚV KSČ Kriegla. A Dubček sľúbil, že to provedie.
   Novým tajomníkom A. Dubčeka sa stal Z. Soják, predtým vedúci ekonomického odboru na ÚV KSČ. K spolupracovníkom mal dobrý vzťah, a preto prichádzal k nám veľmi často. Ale hneď, keď vstúpil do miestnosti, povedal nám novinku: „Zase som hovoril so súdruhom L. I. Brežnevom.“ Keď sa to opakovalo, tak dostal otázku: „To A. Dubček nie je nikdy vo svojej kancelárii?“ „Je, ale sa zatajuje.“ Zrejme preto, že úkol nesplnil.
   Podľa profesora A. Pichoju, DrSc. k rozhovoru predsa došlo 16. augusta 1968. „L. Brežnev v podstate žiadal Dubčeka (Sašu) o dve veci – odvolať z funkcie Pelikána a Kriegla s tým, že sa na tom už predbežne dohodli a Dubček s tým súhlasil, a zvolanie zasadania predsedníctva ÚV KSČ, ktoré malo rozhodnúť o výmene časti politického vedenia. V podstate išlo o ústupok. Ale nazdávam sa, že nebol až taký veľký. Tieto personálne zmeny by boli predsa Moskvu upokojili a Československu by sa otvorila možnosť isť dajme tomu rumunskou alebo juhoslovanskou cestou a zostávala pritom perspektíva realizovať vlastné reformy, tj. zostávala možnosť evolučnej cesty, možnosť dosiahnuť proklamované ciele – socializmus s ľudskou tvárou. (…) Brežnev počas tohto telefonického rozhovoru Dubčeka otvorene prehováral a celkom jasne mu dával najavo, že inak mu nezostáva nič iné, ako súhlasiť s názorom členov politbyra vo veci násilného variantu.
   Dubček na toto všetko úplne jasne povedal: Leonid Iľjič, urobte všetky opatrenia, ktoré vaše politbyro ÚV považuje za správne. (...) Obidvaja, Brežnev i Dubček, si ale uvedomovali, že týmto opatrením bude vstup vojsk. Takže mechanizmus vstupu vojsk uviedli do chodu obidvaja, Brežnev i Dubček.“ Toľko Pichoja.
   Z toho, čo uviedol, je jasné, že vstup vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR v auguste 1968 sa nemusel uskutočniť. Rozhodnutie ležalo v rukách Dubčeka. Prečo sa takto rozhodol, asi nikomu neprezradil. Ďalšou otázkou je, prečo A. Dubček neinformoval o rozhovore s Brežnevom, v ktorom mu naznačil možnosť vojenského zásahu, členov predsedníctva, aby kolektívne posúdili veľmi kritickú situáciu a spoločne hľadali východiska. Je známe, že Dubček držal u sebe asi tri dni list od L. Brežneva a s jeho obsahom oboznámil predsedníctvo až v čase, keď 21. 8. 1968 klopali na dvere budovy sovietski vojaci. Vtedy, keď už boli sovietskie vojska v Prahe a on bezpečne vedel, že prídu, údajne zvolal: „Toto mne urobili Sovieti?!“

   Dnes je možné iba sa dohadovať, prečo Dubček postupoval tak a nie ináč. Bolo to opojenie z moci, veľká slava tak starostlivo budovaná na Západe za pomoci hromadných oznamovacích prostriedkov, z čoho bolo asi ťažko vycúvať, alebo by sa odviazalo z reťaze veľa krieglovcov a on sa obával ostrého zásahu voči nim, aby nakoniec nezvrhli oni jeho. Nech už to bolo akokoľvek, bolo treba konať chlapsky. Veď odvolať Pelikána z funkcie riaditeľa televízie a zbaviť funkcie Kriegla by nebola bývala veľká tragédia v čase, keď stovky a stovky čestných a principiálnych funkcionárov strany zbavili nielen funkcií, ale aj miesta, uštvali ich a mnohých dohnali až k tomu najhoršiemu.
   Celkom na záver k udalostiam počas Pražskej jari 68 je zaujímavé konštatovanie
   bývalého námestníka ministra vnútra Klímu, keď povedal, že už koncom roku 1967 zaznamenali zvýšenú aktivitu západných špeciálnych služieb a vyvolávanie protisovietskych nálad v Československu. Robilo sa všetko, aby do Československa vstúpili vojská Sovietskeho zväzu, a to z dvoch príčin: po prvé, aby sa pozabudlo na mníchovskú zradu západných krajín a tým aby sa rozriedila nenávisť voči Anglicku a Francúzsku, a po druhé, aby sa tým rozplynul veľký obdiv a vďaka za zásluhy Sovietskeho zväzu na oslobodení Československa roku 1945. Preto treba podľa Klímu považovať vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa roku 1968 za najväčšie víťazstvo americkej CIA v tomto období…!


   Ing. Jozef Nálepka, CSc. (1925), ekonom, diplomat, veřejný činitel. Bojoval v partyzánském hnutí na Slovensku, do Prahy přišel jako příslušník 1. čs. armádního sboru v SSSR. Působil na Generálním štábu MNO v Praze, byl předsedou MNV Vysoké Tatry. Jako diplomat působil v Polsku, Jugoslávii a v Řecku, kde byl velvyslancem. Od roku 1975 byl náměstkem ministra zahraničních věcí. Je jedním z bratrů národního hrdiny, hrdiny SSSR kapitána Jána Nálepky. Je literárně činný a působí v Mezinárodním slovanském výboru. Je autorem několika knihy, poslední z nich Kapitán Nálepka - Repkin

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]