Slovenská televízia na svojom prvom programe označovanom Jednotka v hlavnom vysielacom čase uviedla slovenský historický film režiséra Vladimíra Bahnu POSLEDNÁ BOSORKA, ktorý vznikol v roku 1957. Pri tejto príležitosti treba mediálne reflektovať niektoré významné aspekty kultúrneho vývoja.
   Tvorba filmového režiséra V. Bahnu (1914-1977) zaujíma kľúčové postavenie v otázke formovania slovenskej profesionálnej kinematografickej a televíznej produkcie, pričom má podstatné kvalitatívne súvislosti s problematikou prepisu literárnych predlôh do audiovizuálnej podoby.
   Ak je na jednej strane na Slovensku dodnes badateľný nedostatok odbornej literatúry objektívne a detailnejšie analyzujúcej filmovú a televíznu tvorbu ako takú, tak ešte výraznejším spôsobom je doteraz v oblasti vedeckého výskumu neprítomný interdisciplinárny prístup zameraný na posudzovanie relevantných kreatívnych javov v ich komplexnosti, teda aj z hľadiska určujúcich a dominantne podmieňujúcich literárnych dimenzií a parametrov audiovizuálneho umenia.
   Kreatívnym východiskom historickej komédie Posledná bosorka (1957) je námet Dušana Kodaja, založený na konflikte medzi cirkevnou a feudálnou reakciou a pokrokovým študentstvom. V čase svojho vzniku bol podnetný a nosný, aj keď nie celkom objavný. Scenár Ivana Bukovčana, ktorý námet spracoval aj ako hru Diablova nevesta, sa síce nezaradil medzi vrcholy jeho tvorby, ale podal rozprávkovo farbistý obraz doby, vytvoril pozoruhodnú galériu postáv a postavičiek a dobre zvládol gradáciu dejovej krivky.
   Režisér V. Bahna pristúpil k projektu s vedomím zodpovednosti, pričom využil svoje dovtedajšie skúsenosti s technicko-výrobnými a umeleckými otázkami. Realizovaný film priniesol pestré výjavy so satirickými prvkami. Tvorca sa s ľahkosťou pohyboval v aristokratickom prostredí, odkiaľ priniesol graciózne, vzletné, iskrivé, i keď prchavo ironické obrazy. Odtiaľ plynulo prechádzal do oblasti uličného ruchu a ľudovej zábavy. V. Bahna sa dobre vyrovnal s akčnými zábermi, aj keď vzhľadom na nedostatočnú pripravenosť slovenského herectva a filmu celkovo nemožno ešte hovoriť o dokonalosti. Divácky záujem o dielo zaručilo romantické ladenie príbehu a atraktívna pompézna výprava. Režisér preukázal nevšedné atmosférotvorné schopnosti, poetickú fantáziu a technickú vynachádzavosť.
   V hereckej zložke dominujú viaceré neobyčajné výkony. Režisér vyťažil z prejavu Jozefa Kronera (Jakub Krvaj) popri známych polohách jeho talentu nový farebný rozptyl, rovnako monolitný a presvedčivý ako ostatné. V interpretácii Františka Dibarboru (rektor Melchioris) sa zjavili progresívne herecké prvky, ktoré príkro záporný typ obohatili o ďalšie ľudské stránky: vtip, iróniu a povznesenosť nad okolité dianie. Okrem nich Bahna na filme spolupracoval s mnohými výraznými hereckými predstaviteľmi: Mikulášom Hubom (maliar Peter), Karolom Machatom (Gašpar Sedmík), Viliamom Záborským (richtár), Oľgou Zöllnerovou (Júlia) a ďalšími.
   O skladateľovi Šimonovi Jurovskom v súvislosti s atmosférou celého príbehu možno povedať, že bol viac ako spolupracovníkom, bol doslova spoluautorom. Šibalské texty študentských piesní s prirodzenou zručnosťou napísal legendárny vitalistický básnik Ján Smrek.
   Súdobá kritika ocenila technickú a výtvarnú stránku filmu, na ktorej úrovni mali veľký podiel popri scénických dekoráciách (architekt Anton Krajčovič) aj kvalitná a premyslená kamera Václava Huňku a sugestívna obrazová skladba (strih Bedřich Voděrka).
   Film Posledná bosorka je umeleckým činom širokého výrazového registra a reprezentuje nesporný pokrok v profesionálnom vývoji režiséra i celej slovenskej kinematografie.
   S odstupom desaťročí môžeme konštatovať, že režisér a scenárista V. Bahna naozaj neodišiel z kultúrneho priestoru našej krajiny, v ktorom je naďalej intenzívne a bytostne prítomný. Pretrváva v ňom ako jeden zo zakladateľov slovenskej profesionálnej kinematografie, výrazná umelecká osobnosť a významný tvorca rozsiahleho súboru filmových diel, z ktorých viaceré treba pokladať za fundamentálne - a to aj vo vzťahu k transpozícii signifikantných literárnych hodnôt a tendencií do audiovizuálnej podoby.
   Nezanedbateľnou skutočnosťou je aj vysoká miera spoločenského vplyvu založeného na spontánnom diváckom záujme o výsledky Bahnovej tvorby. Odhliadnuc od prezentácie kinematografických artefaktov na televíznej obrazovke napríklad film Posledná bosorka v období jeho vzniku videlo dva a pol milióna návštevníkov kín a Pole neorané jeden a pol milióna vnímateľov.
   Mnohé diela V. Bahnu boli ocenené na prestížnych medzinárodných i domácich fórach a svojou orientáciou na prepisy literárnych predlôh zohrali aj dôležitú úlohu pri sprostredkúvaní, popularizovaní, približovaní a prenikaní hodnôt slovenského písomníctva do zahraničia.
   Uzavreté dielo národného umelca V. Bahnu celistvo odzrkadľuje zložité dejiny slovenskej filmovej kultúry, evolučný proces filmovej dramaturgie a réžie i účasť literárnych podnetov na tomto vývoji. V tvorbe V. Bahnu sa odráža rozmach slovenského filmového umenia i jeho osudová kvalitatívna závislosť od gnozeologických a estetických parametrov zobrazovaných literárnych látok.
   Bahna dokumentuje historický, civilizačný a duchovný rozvoj slovenskej spoločnosti v rozpätí niekoľkých desaťročí, na ktorom sa sám podstatným spôsobom kreatívne, osobnostne i inštitucionálne zúčastnil.
   V čase útlmu, ba vlastne zániku systematickej kinematografickej produkcie na Slovensku po prevratných spoločenských zmenách na rozhraní 80. a 90. rokov nedávno uplynulého storočia môžeme aj na príklade tvorby V. Bahnu objektívne pozorovať a vecne posúdiť dimenzie reálneho humanizmu, ako aj faktických možností slobodného umeleckého prejavu a sebavyjadrenia v konkrétnych modeloch usporiadania spoločenských vzťahov.
   Viacročná skúsenosť potvrdzuje, že v ustavične narastajúcom rozsahu televíznej ponuky rôznorodej proveniencie a zväčša veľmi nízkej kvalitatívnej úrovne vždy pôsobia mimoriadne podnetne a divácky úspešne návraty k overeným skvostnom a trvalým hodnotám slovenskej kinematografickej pokladnice.
   Tvorba režiséra V. Bahnu, ktorá obsahuje aj nesporné klenoty zlatého fondu slovenského filmu, reprezentuje skúsenosť, že v kvalite literárnych východísk syntetickej audiovizuálnej komunikácie je spoľahlivý kľúč k vyšším ambíciám finálnych kinematografických diel, kým pôvodné scenáre zväčša obsahujú priveľa neprebádaných kreatívnych rizík, hoci aj túto alternatívnu formu scenáristickej prípravy treba náležito skúmať cez prizmu objektívnych sémantických a tvarových kritérií ako literárne predlohy sui generis.

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]