Musíme začať trochu inak ako sme si privykli. Spisovateľ dnes totiž už rozhodne nepatrí medzi atraktívne povolania. Skôr sa ocitol v spoločenskom priestore ako ohrozený druh. Trochu čudák, trochu tvrdohlavec a trochu ako anachronizmus. Zrazu akoby ho nikto nepotreboval, ale dosť paradoxne, akoby sa všetci, donedávna stojaci na okrajoch literárneho záujmu chceli stať (a aj sa stávajú) práve spisovateľmi. A najmä spisovateľkami!
   V situácii, keď nedvižní štátni úradníci na najvyšších postoch vnímajú kultúru nielen ako zbytočný prívesok, lež priamo ako záťaž a nepotrebnú haraburdu. Celkom logicky aj jej tvorcov. A už aj čoby majitelia zatiaľ posledného prevratu (herci), postupne začínajú precitať z eufórie prvotných záchvevov "veľkorysosti" mladej moci. Tej moci, čo rýchlo dohrala svoj part blahosklonnosti, nehy a premenila sa ako kukla húsenice na čiernu moru smrtihlava prísnych myšlienkových strihov. Človek už zasa nemyslí správne, ak nemyslí tak, ako sa od neho očakáva! A toto "očakávanie" chodí po jednosmernej uličke moci. Rigorózne prísne smerom zhora nadol. Odbočenia nie sú žiadúce, lebo zneisťujú. Treba ich teda vytlačiť za okraj. Lebo myšlienkový koridor sa v literatúre a umení vytvoriť nikdy nedal, a nebude dať! Preto sú nevyhnutné prefíkanejšie riešenia. Preto je iste želateľné a žiadúce, aby sa surogáty umenia a literatúry dostali z periférie do centra. V tomto zmysle je naša kultúrne zdevastovaná moc až obdivuhodne racionálna. Britvovo ostrá a precízna! Klobúk na tú hlavu, aby aspoň niečo bolo na krku súčasnej moci! Lebo v tomto smere (vážnejšie ako predošlá moc!), hrá falošný poker so svojou podstatou. Pád veľkých ríš sa neuskutočňoval vojensky, ale tým, že sa stali zbytočnými. Zbytočnými vo vlastnom kultúrnom vnútre, že sa nedokázali obnovovať ideovo. Napokon jeden z posledných veľkých pádov by mal byť mementom. Nie je! To však neznamená, že takáto varovná správa nie je objektívna. O malom celku platí rovnako, ale naliehavejšie.
   Tým skôr, že na troskách starého centra a jeho satelitov vznikli nové trosky a z nich ešte len skladáme lego nášho bytia. S novou politickou triedou, ktorá je ešte ako každá mladica náchylná hľadieť do zrkadla iba preto, aby jej povedalo, aká si mi krásna... A tak táto mora mladej moci obdivuje farbu svojich krídel. Tí ostatní (ako medzi sebou hovoria aj naprieč politických zoskupení!), zaradili sa alebo medzi rýchlených zbohatlíkov, alebo zostali priamo poslední, azda aj najposlednejší. Skrátka: sú s nimi starosti! A s čím sú starosti, to súčasnej moci smrdí alebo aspoň nevonia.
   Eb aki ném, pes čo tam nebol! - hovorí múdry klasik, tantoraz v kontexte menej veselého rozdeľovania zásluh a úradných stoličiek. Akosi nechápe, že našej novej politickej triede nemôže chýbať slovenská literatúra, divadlo, výtvarné umenie, hudba, teda nebodaj kultúra. No a, nedajbože, spisovateľ. (Esejista alebo kritik - lebo to je stále spisovateľ! - hoci objektívne práve dnes by sme ho najviac potrebovali!). Ale na druhej strane, načo je práve tuhnúcej láve čerstvej moci faktor, čo má istotu moci rozrušovať? Veď existencia spisovateľa je čosi ako horúci plamienok sviece, on priťahuje nočnú moru, aby si na ňom spálila krídla. V takom prípade sú naozaj lepšie surogáty, náhradné zdroje. Lustrované svetlo. Príťažlivé ako plameň, ale nepáli. Tak ako slová od cudzích sú a budú vždy cudzie: môžeme si ich vypočuť, ale netešia, ani nebolia. Môžeme s nimi nesúhlasiť alebo nie. Vždy sa dotknú viac rozumu ako srdca. V dnešnej dobe je to azda tak lepšie. Ibaže, bez slov, čo možno aj zrania, nedá sa rásť, nie je možné naozaj cítiť svoje bytie ako spolubytie! Práve často ich ráňavosť, odkrýva nám hlbiny skutočného záujmu o osud náš i jeho hĺbkovú zviazanosť s ľuďmi, čo nás ako ľudí sformovali, teda znova stvorili našu ľudskosť. Tieto slová viažu nás do podoby autentického človeka. Dávajú nám nezameniteľnú farbu bytia v celku. A to aj v zmysle celku politického a kultúrneho, teda národa a štátu.
   Keby sme mali štátnikov, nie politikov, a politikov, nie politikárov, mohli by sme všetko vnímať ako samozrejmosti. Žiaľ, v tomto zmysle, sme v súčasnosti krajina bez talentov. Sme, s odpustením, opustení! Kriesiť spoločenské vedomie v takomto priestore je rovnako produktívne, ako naháňať v tmavej miestnosti čiernu mačku, ktorá v nej nikdy nebola, a nie je!
   Všetko to súvisí so slovami. A keďže za cudzími slovami nestojí takmer nijaká zodpovednosť, nedá sa zo strany ich nositeľov očakávať ani svedomie. Ide, o krk!
   V takejto situácii, alebo v príprave na ňu je spisovateľ naozaj zbytočný. Dalo sa to očakávať. Spisovateľa ako svedomie národa diskvalifikovali ešte začerstva, v revolučných kŕčoch. Ak ho nepotrebovala vtedajšia slabnúca moc, jej práve nastupujúca vlastná sestra ho od počiatku cítila ako nebezpečenstvo. Najmä ak chcela aspoň deklaratívne vyhlásiť slobodu slova a verejného prejavu! V tom okamihu sa spisovateľ stal nielen zbytočný, lež priamo nadbytočný.
   Treba si všimnúť, ako urýchlene sa začalo s demontážou jeho statusu. Pravdaže, ako vždy, využil sa náhradný problém, ktorý len málokedy môže politik nosiť ako súčasť vlastnej výbavy: svedomie! Je pravda, že so svedomím sa ťažko znáša aj tzv. zábavný priemysel. Jeho sa celkom prirodzene pri všetkých svojich galopoch a žonglérstve rodiaca sa moc nijako nemohla zrieknuť. Preto ho aspoň dočasne musela vziať na milosť. Jemu, zdá sa, svedomie, presnejšie jeho nedostatok, nijako neprekážal. A tak rezolútne, v línii nežnosti svorne s politikmi zavýjali klauni a častuškári pri spoločnom tanieri za demontáž svedomia, hoci pôvodne celá demontáž mala zmysel iba s ním. Veď ak to bol zápas o niečo, tak mal byť práve o svedomí. Ale pôvodné výzvy študentov už vtedy nikto nepočúval. A ich hlas sa vtedy ako dnes, trieštil o steny neporozumenia, lebo ani vtedy, ani dnes akoby nechápali jednu z najzákladnejších teorém premeny moci. Nejde jej o premenu, moci ide o moc. Až tak moc, že je za ňu ochotná obetovať všetko: najmä pôvodne ušľachtilé ciele a ich nositeľov!
   Moc a svedomie ešte nikdy v dejinách netvorili dvojčenský pár a bezo zvyšku to platí od antiky až podnes. Takáto spolupatričnosť sa vždy iba deklarovala. Rovnako ako sloboda. A keď ju niekto vážne vzal za slovo, vzala mu práve slovo! Slovo bolo vždy u Boha a Boh bol slovo. Ale jeho pozemským majiteľom a krotiteľom bola moc. Jej neha, nech sa spočiatku akokoľvek zahaľovala do zamatu, bola od počiatku drsná a krutá. Je to, žiaľ, v jej povahe, nevie chápať, vie ubíjať i zabíjať!
   A démon súhlasu sa skrýva v každej forme moci. Súčasné demokracie nijako nedemonštrujú opak tohto tvrdenia. Zato ho presvedčivo potvrdzujú. O príkladoch škoda hovoriť a škoda mlčať. Človek by musel byť načisto neľudský, aby prijal bez zachvenia správy o omylom zbombardovaných, zastrelených, či inak povraždených ženách, deťoch a starcoch, čo sa ľudsky previnili iba tým, že ich krajina, štát, alebo národ sa ocitli v zreničke oka najdemokratickejšieho predstaviteľa, najdemokratickejšej krajiny sveta. Spisovateľ by však mal povedať, mal by kričať, mal by burcovať svedomie sveta, alebo aspoň svojho okolia, že takýto kráľ je nielen načisto nahý, ale aj celkom isto vyzlečený z ľudskej kože... A preto moc musí takýto potenciálny hlas vopred umlčať!
   V tomto zmysle sa naozaj podstata moci nikdy veľmi nemenila. Menili sa iba šminky na jej tvári. Fyziognomicky to naozaj sedí. V našich podmienkach totiž všetko akoby zostávalo v rodinnom kruhu. Až na malé výnimky potrebné pre potvrdenie pravidla. Otcovia a deti si často iba vymieňajú úlohy. Preskupili stoličky. Ale zvyčajne tancujú v lakových topánočkách po tých istých chrbtoch. Raz vyvlastňovali, raz privlastňovali. Ale predovšetkým vždy neomylne súdili a udávali. Spisovateľ so svedomím musel vždy prejsť krutou uličkou ich tiel, tieňov a jednoznačne sformulovaných ideí, aby dostal jasne najavo ich dedičnú direktívu: odkiaľ - pokiaľ?!
   Aj preto sa dnes znehodnocuje jeho status svedomia. Veď načo by bolo svedomie tým, čo ho nikdy nemali. A ak ho mali, prečo ho nenosili? Nie, nebudú sa oni zapodievať brechajúcimi "psami" , čo by mohli hrýzť zlodejov slobody, keď si ju už vykolíkovali pre seba a svoje dietky, keď ju už raz pred očami všetkých, všetkým ukradli. Za bieleho dňa!
   Pre túto kategóriu ľudí je naozaj najprimeranejšie hovoriť o strate štatútu svedomia. Dokonca to môžu hovoriť v súlade s vlastným charakterom, hoci niečo ako charakter tiež veľmi nenosia. Ibaže by to robili vo sviatočné dni, ale tie zrejme nekopírujú sviatky bežných smrteľníkov. Iba v jednom majú naozaj pravdu: spisovateľ nie je svedomím národa, ak nemá svedomie. Ak mu nič nehovorí všetko to, čo utvára a čo aj sformovalo jeho charakter, bytie, najmä bytie v literatúre.
   V dávnych dávnach, spisovateľ so svedomím Fiodor Michajlovič Dostojevskij napísal: "Človek sa môže zmýliť v idey. Ale nemôže sa pomýliť v charaktere. Teda, nemôže sa omylom stať bezcharakterným človekom."
   Na Slovensku, zdá sa, mýli sa aj Dostojevskij. Hádať tú veľkú hádanku, ktorou je človek, je tu, zdá sa ešte väčším dobrodružstvom ako kdekoľvek inde vo svete. A hádať ju v malom svete slovenskej prízemnej politiky azda nemá obdobu. Je to svet najtemnejších postáv z dielne toho geniálneho tvorcu Karamazovcov, Výrastka a Besov. Keďže nie je pre našu dobu prijateľný spisovateľ ako svedomie, celkom iste sa tu v budúcnosti usídli spisovateľ bez svedomia a niektorých by sme už mohli aj vymenovať. Najhoršie je, že sa zatiaľ predovšetkým darí formovať spisovateľov bez talentu. Tento typ bude zrejme aj v budúcnosti najviac vyhovovať slovenskej politickej špičke, lebo ona sama je takto ustrojená. Sama má najbližšiu filiáciu k surogátom. Je to takpovediac, jej krvná skupina.
   V našich končinách dochádza k takýmto triumfom v takmer pravidelných vlnách. Sme nimi priamo obmývaní. Lebo ľahostajnosť k vlastnej kultúre, k identite, sa tu síce nikdy neposväcovala cirkvou, ale štátnou mocou dosť hojne, skoro vždy. My sa už kvôli tomu stávame v srdci Európy a vo vlastnom štáte celkom zaručene akýmisi tajnými Slovákmi. V každom prípade sme celkom iste najväčšou, ale predsa len národnostnou menšinou na Slovensku. Pravdaže, bez výhod menšín, bez práva na pozitívnu diskrimináciu. S takýmto sebavedomým môže s veľmi malou hrdosťou chodiť po dvore aj sliepka. Píše sa mi to neľahko, ale je to v porovnaní so skutočnosťou veľmi jemné.
   Nech už je to akokoľvek, ľahostajnosť k bytiu vlastnej kultúry sa tu priam smotanovo vyšľahala do veľmi príťažlivej torty. Kto z nej olizne, akoby načisto stratil pamäť. Všetky domáce horstvá sú preňho zrazu malé, riavy a bystriny úzke, chodníky plné smetia a skál. Azda aj to nebo nad hlavou nie je belasé. S takýmto vedomím sa naozaj ťažko kriesi sebavedomie. Slová nijakého spisovateľa nepreniknú cez hluché, (ako hovorieval Blahoslav Hečko) batavské uši. Slová spisovateľa obvykle nie sú v súlade s tendenciou kolektívneho ohlupovania, v ktorom sa ako vždy najlepšie bačuje usádzajúcej sa politickej triede, ktorá by si najradšej priamo ku stoličkám prišila gate. Raz, a predovšetkým navždy.
   Dnešná ikonografia moci je totiž prepracovaná do detailov. A stála by za samostatný rozbor. Je primitívna, ale rafinovane účinná. Primitívna preto, lebo v podstate iba presunula heslá budovateľov socializmu z kravínov na billboardové slogany popri cestách. Stále ide o jeden a ten istý pokus vtlačiť do ľudského mozgu nepravdivú a primitívnu matricu moci, aby ho mohla zotročiť. Zotrieť jeho individualitu. V tomto zmysle ide o prastarý pokus, o infláciu myslenia, o uniformitu človeka. O pokus zbaviť ho slobody, práve jej formálnym deklarovaním! Literatúra tento prastarý pokus zneisťuje. Rozkladá ho. Stojí na strane človeka. Vie, že nejestvuje ani len obludný socializmus, ani kapitalizmus s ľudskou tvárou. Ľudský svet má veľa tvárí. Je individualizovaný!
   A s ľudskou individualitou sa ťažko manipuluje. Istým spôsobom stojí jedinečnosť človeka vždy proti moci. Vlastne väčšinou z toho, čo ju utvára. Paradoxne sa však nedajú práve bez moci uskutočňovať ani postuláty ľudskej slobody. Lebo nijaká sloboda nemôže byť uzavretá sama v sebe. Tak ako by ani moc nemala vyžarovať len svoju krutosť. Brachiálna zložka moci musí sústavne hľadieť do zrkadla zneistenia. Múdri politici si ho vždy priamo pestovali, hoci múdrych politikov zasa tak veľa nebolo. V našom prostredí sa ako huby po daždi rodia skôr manipulátori. Nemajú vzťah ani k celku, ani k individualite. Osvojili si však cenný poznatok zo systému, ktorý akoby zlyhal. Hoci zostáva iba zbožným želaním súčasného primitívneho kapitalizmu, aby mohol tvrdiť do očí bijúcu lož, že aj skončil. (Napr. dnešná Čína predstavuje najdynamickejšie rozvíjajúcu sa ekonomiku!). Pokiaľ ide o ľudské práva, nikto ich v ostatnom čase nepotláča tak demonštratívne a jasne ako USA, smerom dovnútra i mimo vlastného (najmä!) teritória. Dôvody sú síce jasné, ale nad slnko jasnejšie sú aj ich dôsledky! Veľkú dedinu Svet, upratujú americkí policajti! Malí miestni paholkovia moci mu poslušne leštia gombíky na sviatočnej uniforme. Tradičné brvno v oku tohto policajta je v porovnaní s tým, čo mu napadalo do oka demokracie, je v porovnaní so všetkým len nepatrným zrnkom prachu. Veľký a obdivovaný sen amerického človeka sa môže dnes rovnať len parafráze starej odrhovačky: Sedím na priekope a lúskam buráky! (Zo zbrojárskych firiem, z burzy, z takmer už nekonečných vojen, kde "omylom", ako sa dozvedáme zo správ, hádžu bomby na hlavy žien, starcov a detí!).
   Takže čo so spisovateľom v tomto svete, čo s ním doma, keď aj my sme priamo alebo nepriamo súčasťou veľkého, zvráteného sveta konfliktov? Čo si má počať moc, stále viac (ale rovnako ako vždy!) podriadená ešte väčšej moci s ľudskou individualitou? Čo s nepohodlným ustrojením človeka, keď je to ešte stále bytosť fyzická i metafyzická? Ako pristrihnúť ustavičným metafyzickým tendenciám spisovateľa krídelká? Ako to urobiť v situácii, keď moc nechce uvolniť prostriedky ani na chlieb, ani na hry? Keď sa napĺňa ono staré inter arma silent musae... A svet je stále vo vojne.
   Zrejme by mala všetko vyriešiť stará dobrá hlúposť. Hlúposť ako kategória. Priam centrálny kľúč a kód - manuál moci! Aby bol poruke, treba vyčistiť (presnejšie vybieliť!) celý priestor integrity človeka a jeho vedomie o sebe. O vlastnej dôstojnosti... Schopnosť analyzovať vlastné jedinečné bytie a vedomie podstát spoločenstva, v ktorom sa síce prejavuje ako bytosť kontingentná, ale aj schopná túto kontingentnosť sústavne presahovať (Šabík)!
   Literatúru a spisovateľa treba vyhnať na okraj literatúry a do jej centra treba nasvietiť ako na plátno scifi-filmu surogáty, bezduché hviezdičky, aby predsa len aká taká zábava bola. Nejakí drúci už pritom asistovať budú. Veď raz nás poučovali a proletárskej literatúre, teraz nás kádrujú a zajtra možno budú vyrábať životopisy svätých.

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]