A človek koník túlavý,
   od srdca k srdcu kluše...
   (Miroslav Válek)

   Napriek všetkým teóriám nebolo v predchádzajúcich generáciách pre chlapcov v krátkych nohaviciach väčšieho sna ako mať vlastného hojdacieho koníka. Aspoň v európskych priestoroch. Ako v známej pesničke: „Mamička, kúp mi koníčka.“ A kdesi hlboko, v našich mysliach, celkom nenáhodne, aspoň symbolicky, v pamäti tvaru generácií, oživoval ho v našom vedomí i metafyzickom srdci sprítomnený Kompánkov koník. Aspoň tak ako Jakabčicov kohútik. Čosi magické títo moji priatelia prebudili v hĺbkach slovenského srdca a nemožno to z neho dostať žiadnymi spoločensko-politickými operáciami. Dokonca najmä vtedy nie, keď o tom nevieme. Lenže bez toho sa zasa operovať nedá! Jakabčicov kohútik spieva na stenách vznešených Japoncov a Kompánkov koník si „od srdca k srdcu kľuše“ po slovenskom a inom svete. Ale najmä v nás. V našom vnútornom ustrojení, ku ktorému sa tak nesmelo hlásime. Lebo nevieme, nechceme vedieť, a možno aj nesmieme, že takéto „maličkosti“ z nás robia veľkých.
   Vo vlastnej kultúre je to prípustné, aj vo vlastných očiach. Staré národy, ako Židia, to inak ani nevidia! Treba to brať ako fakt. Samozrejme aj s konzekvenciami. Všetci sme vyvolení! Nijaká kultúra nemá nárok ponižovať inú, ani popierať hierararchiu jej vlastných hodnôt, lebo to je vždy strieľanie do prostriedku srdca celého národa. A toto srdce nielenže žiadnej strele nepodľahne, ale guľku odráža tam, odkiaľ vyšla.
   Sadnime si teda na chrbát hojdacieho koníka. Z jeho chrbta je svet bezpečný, ale aj prehľadný. Navyše, raz ho pri záklone vidíme akoby zhora a potom pri predklone celkom detailne zdola. V strede, teda v rovnovážnej polohe, môžeme sa zahľadieť až na horizont. Z hľadiska kulturológie sú to všetko užitočné polohy. Akoby sme sa premiestňovali cez minulosť do prítomnosti a budúcnosti. A pritom všetkom hojdaní sme, aj nie sme, súčasťou plynúceho času. To je presne stav našej aktuálnej kultúrnej existencie. Sprítomňovanie vlastného bytia s podstatami, v ktorých sa sprítomňovali iní, s inými bytiami. S ľuďmi, ktorí tu boli a pôsobili pred nami. Ani v samote nikdy nie sme sami. To je kultúra, ktorá vždy zaväzuje, lebo je (či to vieme, alebo nie!) viazaná na predchádzajúce vedomie: histórie, filozofie, práva, etiky, sociálnych vzťahov, náboženstva, ale aj mentalitu a génius loci. A nielen na život, ale aj na smrť. A nielen na to, čo vieme, ale aj na to, čo tušíme, a nevieme! Kultúra nie je iba svetlo, ale aj šero a tma. Je to pamäť, ale aj demencia. Keby to tak nebolo, neviedli by sme v dvadsiatom prvom storočí vojny, nezomierali by od hladu nevinné deti, nerobili by sme z demokracie modlu, lebo aj ona (ako všetky modly!) má mnoho tvárí, do ktorých je zavše zložité sa aj pozrieť. Každá tvár má svoju masku a pod maskou možno ďalšiu. Možno smrť. Okrídlené Churchillovo, že nič lepšie sme nevymysleli, dá sa jednoducho demaskovať otázkou: pre koho? Veď dôsledky britského vývozu osvietenej demokracie žne svet až teraz. A teraz za ne bude musieť komplexne aj platiť. Tak ako za vývoz tzv. americkej demokracie. Nie za politiku „šťastnej hodiny“ niektorých štátov a národov v období kolonializmu, ale za politiku „hydiny“, ktorá vyzobala všetko zrno a zvyšku sveta zanechala nepoužiteľný, kontaminovaný trus. Kultúrne vedomie nemožno ani v tomto smere zastaviť. Ani hradbami objednaných filozofických systémov, ktoré si krajiny, ktoré ich dokážu zaplatiť, generujú z chudoby, ktorú pred tvárou celého sveta spôsobili a teraz hádžu na plecia bývalých otrokov a inak devalvovaných ľudských bytostí. Každý účet sa raz objaví na stole sveta a donekonečna sa nebude uhrádzať odrobinkami, ktoré na ňom zostali po nemiestnych hostinách.
   Kultúra, na rozdiel od politiky, to eviduje a jej „softvér“ je nezmazateľný. Z chrbta hojdacieho koníka dejín národov je totiž vidieť mnoho, takmer všetko. A ten imaginárny chlapček, ktorý drží v ruke imaginárny bič, ešte nevie, že ho raz použije. Nie však na koníka.
   Raz dolu, potom stred a záklon. Svet ako vôľa a predstava. Potom jasne pocítime Heideggerovo prebývanie, esenciu bytia akoby mimo neho, ale stále s ním. A v metafyzickej „svetline“ jasne uvidíme, že dnešný svet vybočil z ciest pomyselného hojdacieho koníka. A môže byť plný trójskych koní, ktoré sa vzpínajú, erdžia, hrabú kopytami po chrbte planéty, ktorá nám poskytla dočasný pobyt. Ale túto dočasnosť pre nás nevymeral láskavý boh. Ten nám dal totiž slobodu. Nie, túto dočasnosť sme si určili my. Svojou neurčitosťou, nevyspytateľnosťou, malosťou a napriek prikázaniam neľudskosťou, hoci ľudskosť od nás práve boh požadoval. A ona je obsiahnutá v každej kultúre. Je jej podstatou! Lenže podstatou, od ktorej stále utekáme. Hoci v sebazáchovnom pude by sme sa k nej mali utiekať.
   Ale dnešnému človeku chýba stále vari to najzákladnejšie: pokora! Predošlé tisícročie svojim zdanlivým racionalizmom nás o ňu obralo. Vďaka rozumu sme prišli práve oň! Znie to paradoxne, ale celé tzv. vedenie nás nepriviedlo k poznaniu. A ak nás k nemu aspoň priblížilo, nijako sa to neprejavilo na prehĺbení poznania našej ľudskosti, naopak, skôr sme sa zamerali na nespočetné formy odľudšťovania. A to v celých systémoch. V tomto zmysle sme dosť tragické bytosti. A to najmä v rámci tzv. globálneho sveta. Ak sa Friedrich Nietzsche mohol s jemu vlastnou a pozoruhodnou iróniou z nás vysmievať, že ako ľudstvo už nemáme dostatok energie a síl stvoriť nového boha, dnes musíme s poľutovaním konštatovať oveľa krutejšiu skutočnosť. Nevieme a nevládzeme nasledovať ani toho, čo sa nám otvoril. My totiž nehľadáme východiská, podstaty a zmysel nášho bytia, naopak, skoncentrovali sme sa na pôžitky bez všeobecného úžitku. Nemilujeme človeka, ale jeho javenie sa navonok, bez ohľadu na jeho vnútorný, zložitý a protirečivý svet. Čím viac ako ľudstvo starneme, tým väčšmi podliehame chybám vlastnej nezrelosti a znásobujeme ich aj nekritickým preceňovaním mladosti, čo sa vo vyspelých kultúrach stávalo len v slabých chvíľach. Napokon aj na tom vidieť našu kultúrnu nedvižnosť. Preto hlúpo prebudovávame vzdelávacie systémy, namiesto toho, aby sme ich prehlbovali. Uctievame nezrelosť mladosti, nadbiehame jej a na druhej strane posúvame trestnú zodpovednosť smerom k batoľaťu. Viditeľne teda nezvládame deklarovaný obdiv a realitu, ktorá nás šokuje, hoci nás nešokuje svet, ktorý sme vytvorili. Aj pokiaľ ide o krutosť, násilie a vierolomnosti. Sme barbari, hoci často máme v ústach živého boha našej kultúry a ochotne zapierame v podstate totožného boha iných kultúr. Ale zapierame aj podstaty vlastných kultúr. Veď akože a na akej úrovni sa o ne staráme? Ako rozmnožujeme hrivny, ktoré nám boli zverené vo forme talentov v metaforickom zmysle i vo svojej podstate a každodenných drobných skutkoch?
   Veľmi sa mýlia najmä tí, čo nám svet predstavujú spôsobom, akoby sa začal včera. A tragikomicky pôsobia tí, čo tomuto naozaj veria, lebo nijakú inú skúsenosť so svetom nemajú. Svet síce vždy bol potenciou možností a rozporov, ale aj objektívnych faktov, ktoré sa už stali. A mnohé z týchto faktov nielenže neboli pravdivé, boli aj zavádzajúce, aj obludné. Iné však faktami zostali a ich pravdivú aktuálnosť nemožno zmeniť ich ignorovaním, zamlčiavaním alebo popieraním. Súčasťou vyspelej kultúry je aj schopnosť „stráviť“ fakty ako fakty. Nie obtekať ich ako voda telo utopenca. Zmyslom kultúry nie je súdiť, naopak, vinie sa cestami pochopenia. To je jej najpodstatnejšia podstata. Ono staré inter arma silent musae nebolo vyslovené kvôli ničomu inému ako kvôli hrôze z nutného mlčania toho, čo sa vyslovovalo, ale stíchlo v nemej hrôze z tisíckrát vyslovenej jasnej pravdy, že násilie nie je nikdy riešením. Ani to násilie, v ktorom sa zmieta súčasný svet. A preto sa v ňom javí nestarostlivosť o kultúru ako dosť určujúci a diabolský fakt. Onen diablov trilok všetkých vojnových predohier, dohier i jestvujúceho stavu.
   Náš svet, aj ten slovenský, je po uši zakopaný v najrozmanitejších konfliktoch (v skutočnosti vo vojnách!) v záujme demokracie a jej vývozu. Ale aký je to svet, keď na presadzovanie tzv. ušľachtilých zámerov používa neušľachtilé prostriedky? A to je, či to niekto pripustí, či nie, predsa len eufemizmus! Veď svet je od druhej svetovej vojny stále vo vojne... V mene demokracie, ktorá má mimochodom nespočetne veľa tvárí. A tá jej najvážnejšia má celkom aktuálne najväčšiu palebnú silu. Ak má práve preto aj najpresvedčivejšie argumenty, môže aj na začiatku dvadsiateho prvého storočia používať mučiace techniky z čias inkvizície a iných vznešených ustanovizní.
   Ak toto berieme ako fakt, potom musíme pripustiť, že s našou civilizáciou nie je ani zďaleka všetko v poriadku. Dokonca musíme pripustiť, že naša civilizácia je nekultúrna. Alebo, čo je celkom logické, že naša civilizácia je v príkrom rozpore s vedomím jednotlivých kultúr a že tieto sú civilizáciou pokorované a znásilňované. Aká forma demokracie teda v nich v skutočnosti existuje?
   Ak sa nad touto skutočnosťou zamyslíme, nemôžeme si odpovedať inak ako: deklaratívna. Západ si na ňu zrejme zvykol, ale bývalý východ je celkom oprávnene v strehu. Nemusí to byť preto, lebo je východ menej poučený. Skôr by sa dalo povedať, že práve tento „východ“ prešiel skúsenosťou, akú „západ“ nezažil, z akej (zrejme si myslí!) sa nemôže poučiť. Skúsenosť je totiž ťažko prenosná, najmä vtedy, keď si bohorovne namýšľame, že len tá naša je to pravé orechové.
   Pritom stredoeurópske kultúry sú špecifické. Svojim osudom, zviazanosťou západu a východu, vierolomnosťou oboch polarít, nevyhnutnosťou kooperácie, ale aj vplyvom oboch pólov, v ktorých sa dokázali uchovať na svoj obraz. Ak ku všetkému pripíšeme ešte aj vzájomnú skrytú snahu o „pohltenie“, mali by sme napriek občasných, alebo trvalejším diskrepanciám k sebe pristupovať prinajmenej s väčším rešpektom, aby sme ostatných nemýlili aspoň v tom, že nič iné nevieme, že ničím iným nedisponujeme. V tomto duchu by sme mali vnímať aj naše vzťahy s Maďarmi a ich vzťahy s nami a dostať ich na úroveň vzťahov s Čechmi. Nie je kultúrne zmenšovať, čo by nás malo obohacovať a teda vlastne posilňovať. Tak či onak, naše dejiny a kultúrne dejiny prevárali sa viackrát v spoločnom kotlíku. Čosi v ňom navždy zaschlo, ale čosi sme aj spoločne zjedli. Už odtiaľto nevycúvame na žiadnom koníku, ani na tom bielom, ktorý je viac legendou o cvale politiky ako histórie a kultúry. Z perspektívy hojdacieho koníka a starého múdreho rabína je to aj tak všetko inak. Najmä oveľa zložitejšie. Z pohľadu sveta ako civilizácie možno malicherné, ale náš pohľad na svet až taký malicherný byť nemusí. Presnejšie pohľad našich kultúr, dokonca aj ich nekooperatívnosť, vonkajšie zásahy a vplyvy, politické krutosti, ale aj istá osudová zviazanosť...
   To všetko je neoceniteľná valuta, ktorá by staručkej Európe mohla v mnohom otvoriť oči, keby dokázala počúvať, keby si ten mozog obrastený machom aspoň trochu ponamáhala, keby trochu zľavila zo svojej neodôvodnenej a dosť vierolomnej pýchy. To napokon platí aj o ľuďoch, nielen o národoch a ich kultúrach: je vždy lepšie, keď sme zamyslení ako namyslení!
   Každá národná kultúra obsahuje niekoľko vrstiev. Časových i kvalitatívnych. V tomto zmysle ju pomocne môžeme prirovnať k stavbe cibule s priepustnou šupkou. Cez ňu ako cez membránu živej bunky prenikajú stále nové impulzy zvonka a ona na ne reaguje celým vnútrom. Z hľadiska teórie systémov patrí kultúra k tým otvoreným. Táto „otvorenosť“ má však súčasne schopnosť selekcie podnetov, prichádzajúcich zvonka systému. A ešte čosi navyše. Selektuje ich totiž v rámci vnútornej hierarchie hodnôt. Väčšina impulzov a podnetov sa v autochtónnej kultúre v rozhodujúcej miere totiž aj z vnútra tvorí, priamo z jej živého tela. Je to teda predovšetkým priestor stability, hoci práve v ňom nikdy nemôžeme vylúčiť ani priestor pre možné kolízie. Ale aj v rámci nich za normálnych okolností je priestor stability rozhodujúcim faktorom všetkých, aj predpokladaných kolízií. Z tohto pohľadu sa autochtónna kultúra vždy nachádza v centre rozhodujúcich zmien, ale aj rozhodujúceho arbitra v smerovaní trajektórií, po ktorých kráčajú národy, štáty, ale i rozhodujúce politické subjekty dejinami. Autochtónnu kultúru nemožno z tohto zložitého tkaniva odstrániť ani takým ostrým skalpelom, akým je ľahostajný vzťah k nej. Čo ostatne nebýva u prevažnej väčšiny civilizovaných národov ani pravidlom, ani zvykom, ani natoľko prípustné ako u nás doma. Ale my práve preto nemáme ani tak politické dejiny, ako skôr politické zápasy a vnútorné zápolenia. Sme vďaka vlastnému kultúrnemu (ne)vedomiu sami voči sebe v sústavnom ofsajde. Ale neupozorní nás naň nikto zvonka, kým si tento krutý fakt neuvedomíme, sami v sebe. Kým si neuvedomíme, ako sa na nás zahanbene z toho najtmavšieho kúta pozerá naša zapýrená kultúra. Keď nás pristihla pri takej zahanbujúcej činnosti, akou je napríklad spoločné písanie románu. Slováci píšu román, ale národy a štáty, ktoré naozaj za niečo stoja, píšu dejiny. Tvoria kultúru aj tým, že píšu, že ich spisovatelia môžu písať romány o ich dejinách. Ale národ, ktorý zaháňa vlastnú literatúru až na úroveň „reality šou“, sa nebezpečne priblížil k planosti vlastnej kultúry, a ona mu svoje zbezvýznamnenie vráti v zmysle srbského príslovia: „Keď nebudeš počúvať brata, budeš poslúchať pána.“
   Napokon nič menej už nerobíme, nič viac nerobia ani naši „vyvolení“. Ale faktom je, že táto ruptúra sa „neprihodila“ len našej kultúre. Jej epicentrom je naša súčasná civilizácia, ktorá sa šmýka po holom zadku z hlineného kopca, výdatne poliateho vodou. Dlhodobo deštruovaný systém tradičných hodnôt sa rúca a nepredchádzalo mu nič menšie ako rúcanie jazyka. Jeho sémantiky. Je teraz úplne jedno, o akom konkrétnom jazyku hovorím. Problém sa začína a končí tam, keď slová začnú vyjadrovať jedno a označovať niečo celkom iné, keď hovoríme o tom istom, ale myslíme na niečo iné, keď hovoríme o demokracii, mieri a práve, ale máme fakticky na mysli diktatúru, vojnu a bezprávie. Prinášame lož a označujeme ju za pravdu. Hovoríme o demokracii ako o niečom posvätnom a v mene tohto „posvätného“ vraždíme, lúpime, znásilňujeme a mučíme. To všetko možno pripísať hlavnému ťahu súčasnej civilizácie a na tom všetkom sa aktívne podieľame, sme v tom angažovaní, čo v preklade znamená: sme na tom účastní. Možno na rozdiel odo mňa to ani necítite ako hrôzu.
   Prečo nie? Veď dobre naprogramované médiá roky vymývali mozgy aj našich ľudí, aby z ich individualít vykresali akéhosi spriemerovaného slušného človeka, ktorý síce nebude premýšľať, ale bude úspešný. Táto „slušnosť“ a úspešnosť bude stáť nad jeho možnými pochybnosťami, prehluší ich. Vzdá sa svojej kultúry, ktorá ho zaťažuje večnými pochybnosťami a otázkami. V intenciách Dostojevského Veľkého inkvizítora prijme viac „chlebov“ a bude sa zabávať a radovať a robiť čokoľvek, práve vtedy, keď mu to Veľký inkvizítor určí. A keď určí, že všetky jeho bolesti a zvrátenosti padnú na hlavy iných, všetci mu poslušne zatlieskajú. A budú to možno potlesky, o akých píše Solženicyn v Súostroví Gulag. Do vyčerpania posledných síl, lebo sa každý bude báť prestať tlieskať prvý.
   V kultúrnom (ne)vedomí je možné všetko. Najmä nemožné. Zapierať svojich kňazov (napokon už to tu bolo), spisovateľov a hercov s charakterom (aj to tu bolo), politikov, čo spojili osud s bytím vlastného národa (aj to zahŕňajú dejiny našej kultúry), učiteľov verných vzdelávaniu nahradiť papagájmi, aby sme si na nič nespomenuli ako mankurti.
   Lenže pamäť kultúry nemožno vygumovať. Aj z pohľadu chrbta hojdacieho koníka, ak sa len trochu rozpamätáme, nie je nijaký pohľad na svet čierno-biely. Žiadny človek nie je bezvýznamný a nijaký televízny „gumovači“ z neho nikdy, za nijakých okolností nevykrútia krk jeho prirodzenej zvedavosti. Raz sa v ňom predsa len prebudí tá večná a najzákladnejšia otázka každej kultúry: Prečo? A potom možno oveľa desivejšia: Kto?
   To je súmrak všetkých dočasných božstiev a bohov. Od počiatku sveta až na veky vekov. Nebude to inak ani v našom prípade. Padni, komu padni. Veď koník môže aspoň v našich snoch cválať donekonečna. To len my hynieme spolu s našou kultúrou. Už vtedy, keď ju nevnímame, sme mŕtvi. Stále ide oveľa, presnejšie, o krk! Ale, akoby sme to nevedeli. Takí ľahostajní sme k vlastnému osudu... a národ k nám, ale zákonite i k sebe.
   Nie je to povzbudivá diagnóza, ani medzi bratmi. Začíname havranieť. Ale v mnohom už sme havrany. Ubezpečujem vás, že havran havranovi oko vykľuje!

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]