Odborníčka na rozvojové krajiny a antropologička (arabský svet a južné štáty), pracovníčka Agentúry frankofónie, ponúka zaujímavý pohľad na pozadie nedávnych udalostí v USA.
   Neide o teroristický čin - najstrašnejší v dejinách terorizmu - ktorého terčom boli 11. septembra Spojené štáty americké, ale ide o vojnový čin. A tento útok na pobrežie sa môže pokladať za prvý prejav nového typu vojny: vojny, v ktorej nestoja proti sebe dva štáty alebo dve koalície štátov, ale jeden štát a "občianska spoločnosť", reprezentovaná hnutiami, skupinkami, združeniami či už izolovanými alebo navzájom spojenými v medzinárodnom meradle.
   Je symptomatické, že útok 11. septembra sa stal na rozhraní 20. a 21. storočia, keď sa vynárajú ako aktéri medzinárodného politického, ekonomického a sociálneho života nevládne organizácie. Cesta od Seattle do Durbanu, na ktorej sa do celého sveta ozvali roľnícke či politické zoskupenia, dnes prechádza tragicky cez New York a Washington.
   Irónia osudu: práve Spojené štáty samotné už štvrťstoročie vyzývajú túto "občiansku spoločnosť" k "jej účasti" na politickom rozhodovaní. Všetci experti na rozvojové krajiny to vedia: sivá literatúra o rozvoji už od polovice 70. rokov apeluje na "neangažovanosť štátu" a rastúcu účasť všetkých neštátnych aktérov na verejnom živote: v privátnom sektore, nevládnych organizáciách, zoskupeniach dedinčanov, ženských, mládežníckych združeniach atd.
   Tento útok nového typu ukazuje, že odteraz to už nie je vojenská moc, ktorá je zárukou prevahy nad ostatnými národmi a udržania mieru a bezpečnosti na svojom vlastnom území, ale sivá hmota. Informácia, organizácia, ľudské zdroje: tu sú jediné zložky, ktoré umožnili najstrašnejší nevojenský útok, ktorému vôbec čelila nejaká krajina.
   Spojené štáty boli napadnuté svojou vlastnou civilnou leteckou flotilou a vojakmi proti svojej vôli a bez upovedomenia o tom boli popri teroristoch kamikadze - jednoduchí americkí civili, cestujúci po vlastnej krajine.
   V tom je tento útok symptomatický pre éru označovanú ako "éra informácie a komunikácie". Vieme, že hospodárska prevaha nejakého národa už tiež nie je dnes založená na jeho materiálnych zdrojoch - nerastnom bohatstve, priemyselnom potenciáli, poľnohospodárskych zdrojoch - ale na svojej schopnosti inovovať a vynachádzať: jedným slovom, na ľudskej inteligencii, ktorú si predsa Američania dali do názvu svojej špionážnej agentúry. Tento útok proti Spojeným štátom tak znamená víťazstvo nemateriálneho nad materiálnym až po vojenskú oblasť.
   Vojna filmovaná zblízka: tiež zrejme práve dôsledkom obrazov mohla celá planéta vidieť priamo alebo s istým časovým odstupom celú váhu útoku z 11. septembra. A možno sa domnievať, že ten druhý nálet na World Trade Center sa uskutočnil len na tento účel: aby mohol byť filmovaný naživo kamerami, o ktorých sa vedelo, že už budú namieste po prvom nálete.
   V New Yorku je deväť hodín: chvíľa je zvolená tak, aby udalosti videli naživo popoludní v Európe a Afrike, večer a vo večerných hodinách na Blízkom Východe a indickom subkontinente a na konci večera v Ázii a Pacifiku. Táto vôľa umožniť vojnu vidieť na živo, toto využitie televízie za účelom komunikácie v meradle celej planéty, je reprízou taktiky, ktorú Američania samotní použili po prvý raz počas vojny v Zálive.
   O pôvodcoch tohto útoku sa nevie nič a experti sa zhodujú v tom, že za sofistikovanou úrovňou organizácie, ktorá bola preň potrebná, stojí nevyhnutná účasť jednej či viacerých nepriateľských mocností. Izraelsko-palestínsky konflikt, pokladaný za alibi tohto činu, v skutočnosti hrá vnútri arabsko-moslimského sveta iba úlohu katalyzátora frustrácií a resentimentov, ktoré ho zďaleka prekračujú a ktoré zosilneli od vojny v Perskom zálive, prežívanej ako poníženie. Resentiment proti samotnej americkej moci dnes presahuje arabsko-moslimský svet, zasahujúc krajiny Juhu, tie, ktoré Fantz Fanon nazval "zatratenci Zeme". Lebo antiglobalizačný pohyb, ktorý je dieťaťom svetovej hospodárskej krízy a ktorý dáva o sebe vedieť už niekoľko rokov, sa môže chápať ako pohyb proti amerikanizácii: hospodársky, sociálny a politický model impregnovaný tým, čo sa nazýva globalizácia, je v skutočnosti americký model založený na ekonomickom liberalizme, vláde individualizmu a ústupe štátu od systémov sociálnej ochrany.
   A kultúrna homogenizácia navodená globalizáciou je len iné slovo pre amerikanizáciu miestnych kultúr, od stravovania po televízne programy, prechádzajúce cez obliekanie a počúvanú hudbu. Amerikanizáciu, ktorá sa v početných krajinách Juhu planéty prežíva ako forma agresie. To, samozrejme, neznamená, že odvážne mimovládne organizácie roľníkov alebo žien by stáli za týmto vojnovým a krvavým činom. Tento čin sa však môže chápať ako historické spojenie, zvláštny moment dejín.
   Spojené štáty sa počas druhej polovice 20. storočia stali pánmi sveta vďaka svojej hospodárskej a vojenskej sile a svojej schopnosti vyvážať svoj civilizačný model do ostatku sveta. Útok z 11. septembra je možno znamením konca tejto hegemónie nad ostatkom sveta, oneskorený koniec 20. storočia.

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]