Príhovor na Členskom zhromaždení Spolku slovenských spisovateľov

   Ak dovolíte pár slov takých, ktoré nemôžu hovoriť o konkrétnych veciach, pretože konkrétne veci nezávisia iba od predsedu, ale predovšetkým od Predstavenstva a od vás všetkých. Nie je totiž nijakým tajomstvom, že stav našej spisovateľskej organizácie nie je nejako povznášajúci.
   V spoločnosti, ktorá všetky hodnoty meria peniazmi, je to prirodzený dôsledok ich nedostatku, ale najmä nedostatku iných hodnôt.
   A tak sa nedostatok peňazí stáva aj našou hlavnou témou, hoci ak by sme mali byť v súlade s našim poslaním a s povahou našej práce, mali by sme o nich hovoriť len akosi mimochodom, možno by sme o nich mali aj mlčať.
   Nie je to však možné, lebo v našom prípade nie sú peniaze zdrojom slobody, ale celkom nespochybniteľne stali sa žriedlom najúčinnejšej cenzúry. Nimi sa uberajú cesty metód neprimeraného dirigizmu, ústrkov a denunciacie. Nimi alebo prostredníctvom nich sa skresľujú v súčasnosti aj dejiny literatúry. Ničia a znehodnocujú sa talenty a súčasne sa často podpriemer kladie na najvyššie priečky rebríčka o vedomí hodnôt priamo v literatúre.
   V skutočnosti sú to peniaze, kto začína určovať a určuje duchovné hodnoty národa. Zástupne sú to však konkrétni ľudia, za ktorými tieto peniaze stoja; presnejšie, ktorým tieto peniaze patria.
   Netvrdím, že u nás šľachetní donori nejestvujú, ale väčšinou sa orientujú na aktivity, kde sa môžu viac zviditeľniť.
   Je mi jasné, že niektorí z vás si predstavujú, ako by tieto peniaze donorov vytrhli Spolok slovenských spisovateľov z biedy a ako by vytrhli z biedy ich. Takéto predstavy považujem za ľudsky pochopiteľné, ba aj účelovo použiteľné, a podľa môjho názoru a hlbokého presvedčenia nemôžu pomôcť systémovo. Veď treba otvorene priznať, že slovenský spisovateľ sa nachádza v stave trvalého žobrania. A ešte je na tom dobre ten, kto má kde žobrať.
   Asi neexistuje v tejto spoločnosti kategória ľudí, ktorá by tak vytrvalo, dôsledne a niekedy až doslova zahanbujúco klopala na dvere, ktoré sa občas poodchýlia, aby on potom celý šťastný všetko odovzdal vydavateľovi spolu s ročnou, možno niekoľkoročnou prácou, na ktorej vydavateľ neprerobí, kníhkupec vždy zarobí, lebo do procesu vzniku novej knižky neinvestuje nič a berie z výsledného produktu takmer polovicu. Keď knižku nepredá, vráti ju vydavateľovi.
   Autor má napokon zo všetkého akýsi spôsob zadosťučinenia, že vydal zo seba to najlepšie, aby mu bolo čoraz horšie. Táto situácia je spôsobená systémovou ľahostajnosťou. Štát rozbil dobre zabehnutý systém, zbavil sa zodpovednosti. Dotáciami, ktoré mali byť určené autorom nasýtil tlačiarov, rozmnožil dnes už dávno skrachovaných vydavateľov a zaradil autorov do kategórie výrobcov "viršlí".
   Všetko sa deje v súlade s tradíciou, ktorá má v slovenskom prostredí hlboké korene a spája vo vedomí spoločnosti postavenie spisovateľa s kýmsi povinným martýrstvom.
   Ale aj spisovateľova práca je práca. Navyše v čisto amatérskych podmienkach očakávajú sa od neho profesionálne výkony. Predstavme si v podobnej situácii našich politikov, konkrétne politické subjekty, ktoré podľa zákona žijú z daní občanov a všetci to akosi považujú za normálne.
   Keď sa nad touto skutočnosťou zamyslíme a keď si uvedomíme, čo po nich zostáva, lepšie je si túto otázku radšej ani nezodpovedať. Strany totiž nebudú bohatnúť až vtedy, keď je to spojené s ich večným odkazom na budúcnosť, ako to sľubujú slovenskej kultúre. Vedia, že budúcnosť je dnes.
   Prečo to hovorím?
   Nuž predovšetkým preto, aby sme si svorne uvedomili, že nám sotva a dlhodobo pomôžu sebaobetavejší donori. Oni nám v najlepšom prípade môžu pomôcť nie žiť, ale prežiť.
   Náš život, presnejšie aj život Spolku slovenských spisovateľov môže skutočne upevniť len vedomie dôležitosti literatúry pre spoločnosť a pre národnú kultúru. A toto vedomie je potrebné posilniť dobre fungujúcim zákonodarstvom v oblasti kultúry.
   Dnes je viac ako naliehavejšia potreba vzniku zákona o knihe, odstránenie byrokracie, ktorá má na pôde súčasného Ministerstva kultúry hlboko zapustené korene, ktoré vysávajú všetko, čo sa prebúdza k životu.
   Z tohto dôvodu si myslím, že budeme musieť oživiť a aktivizovať v rámci Spolku slovenských spisovateľov činnosť sekcií v rámci odbornosti našich členov, ktorí majú vysokú kvalifikáciu v jednotlivých odboroch akými sú právo, ekonomika, marketing, zahraničná politika a praktické lobovanie.
   Bude nevyhnutné aj rokovanie so všetkými relevantnými organizáciami, ako je Asociácia organizácií spisovateľov, PEN, Združenie umeleckých prekladateľov, a ujednotiť sa na ideovom návrhu zákona o knihe. Nie je to jediná úloha, ale stojí pred nami ako najvážnejšia.
   Je to jedno, kto sa s ňou bude v nasledujúcom období zapodievať. Nemusím to byť práve ja. Čo mohol a vládal urobiť pre túto myšlienku dr. Pavol Janík.
   Nie je to ani úloha, ktorá je splniteľná v okamžitom časovom úseku, no nemožno ju ani do nekonečna odkladať. V tomto smere by sme napriek rozličným názorom na mnohé veci a otázky spoločenského života mali byť jednotní. Nie je to len otázka nášho bytia. Je to aj otázka bytia slovenskej literatúry. Žiadny predseda ju však nemôže splniť sám.
   Preto vám vyzývam k zjednoteniu v tomto našom najnaliehavejšom kroku. A opakujem, nie je podstatné, kto ho urobí. Čo rozhodnete dnešnou voľbou a ako rozhodnete, tak bude. Dôležité je, či ho urobí.
   Želám vám zodpovednú voľbu, aby podľa vášho želania v záujme Spolku slovenských spisovateľov reprezentoval ten, kto získa vašu dôveru.
   (Členské zhromaždenie Spolku slovenských spisovateľov zvolilo PhDr. Jána Tužinského, PhD. za predsedu SSS)

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]