Americký postmodernizmus
   ako kríza existencie literatúry 20. storočia
   
   Postmodernizmus je rozporuplný pojem, ktorý intertextuálnym spôsobom zahŕňa poznatky zo sociológie, filozofie, antropológie, literárnej kritiky, ekonómie a ďalších disciplín. Je vedomou fabrikáciou a transformáciou minulosti a prítomnosti. Negatívnym dôsledkom býva eklekticizmus a objav masifikácie a štandardizácie produktov spotrebného a zábavného priemyslu. Jean-Francois Lyotard vníma indeterminantné, prerušenie kontinuity civilizačnej moderny ako pozitívny prvok.
   Vo svojom diele The Postmodern Condition (1984, Postmoderná situácia), na jednej strane súhlasí s hlavnými myšlienkami amerického sociológa Daniela Bella o kríze americkej civilizácie v prelomovom diele The Cultural Contraditions of Capitalism (1976, Civilizačné protirečenia kapitalizmu), a na strane druhej spochybňuje ich význam. Lyotardovou ústrednou civilizačnou témou je strata epických metapríbehov o určujúcich znakoch buržoáznej spoločnosti. Lyotardove argumenty korešpondujú s Habermasovými názormi na legitímnosť krízy poznania v jeho významnom diele The Philosophical Discourse of Modernity: Twelve Lectures (1987, Filozofický diskurz o modernosti: Dvanást prednášok). Ide o systémovú abstrakciu krízy poznania na základe jeho východiskovej a znakovej postmodernej mnohorakosti.
   V literárnom postmodernizme nie je dôvod k skepse z prevládajúcej tendencie produkčnej a percepčnej nelegitímnosti. Logickou zostáva otázka, čo možno považovať za legitímny spôsob literárneho umenia po zániku epických metapríbehov. Legitímnosť nemožno zredukovať na technologickú funkčnosť formálnej stránky lieratúry pri hľadaní pravdy a spravodlivosti. Istým východiskom legitímnosti postmoderného experimentovania môže byť diskusná konsenzuálnosť o jeho podstate (Habermas, 1987). Možno argumentovať opačným názorom, že invencia vzniká v opozícií (Lyotard, 1984). Postmoderné umelecké poznávanie nie je len nástrojom moci argumentov. Zjemňuje senzibilnosť, prebúdza rozlišovaciu schopnosť a posilňuje ľudské vlohy pre akceptáciu neporovnateľného. Postmodernizmus nenachádza opodstatnenie iba v korešpondencii podstatných názorov teoretických znalcov, ale v javových nelogickostiach diskurzného umeleckého prejavu invenčných autorov.
   Konzervatívny americký sociológ a politológ Daniel Bell (1976), francúzsky radikálny filozof a publicista Jean Francois Lyotard (1997) a umiernený americký literárny historik a kritik Ihab Hassan (1989) vnímajú civilizačný obsah pojmu "postmodernizmus" rozlične. Bell však neuznáva v pravopise zlúčenie predpony "post" a podstatného mena "modernizmus" do jedného slova "postmodernizmus" a uprednostňuje medzi oboma slovami rozdeľovník či spojovník, teda pravopis "post-modernizmus". Hassan a Bell spojený pravopis "postmodernizmus" uznávajú. Napriek rozdielnému pravopisu ide v postmodernizme predovšetkým o evidentnú kontinuitu indeterminancie spoločenského vývoja modernej a postmodernej civilizácie.
   Z hľadiska skúmania podstaty postmodernizmu ako spoločenského javu, umeleckého smeru a literárneho trendu považujeme za produktívne metodicky využiť a aplikovať na charakteristiku postmodernizmu dva vzájomne protirečivé Hassanove pojmy (1985), označujúce kontinuitu literárneho vývoja: imanenciu a indeterminanciu. Zjednodušene povedané, ide o dve protirečivé, dialektické tendencie literárneho vývoja: diskontinuitnú imanenciu a kontinuálnu indeterminanciu postmodernizmu. V praxi dosahujú situačnú, diskrétno-kontinuitnú, tranzitívnu syntézu. Každá z týchto tendencií generuje vlastné protiklady a inherentne obsahuje prvky druhej tendencie. Ide o vývojovú komplementárnu, spätnoväzobnú kontinuálnu medziliterárnu interakciu neurčitého typu, ktorú označujeme ako indeterminancia.
   Postmodernistická dvojznačnosť, nerozhodnosť, diseminácia a dekonštrukcia sa stali súčasťou postmoderného života, poznania, vzdelávania a literatúry. Na jednej strane podobná dvojznačnosť oslobodzuje. Uschopňuje vnímať mnohorakosť tvorenia a zvyšuje každý druh tolerancie. Na druhej strane musí podobná dvojznačnosť implikovať blízky kontext hodnoty a moci, t.j. autority, ktorá rovnako obmedzuje ako aj umožňuje pohyblivú slobodu poznania. Ide o autoritu, ktorá zároveň oslobodzuje a predchádza anarchii. Otázka referenčnej autority zohráva kardinálnu úlohu pri postmoderných spoločenských, umeleckých a gnozeologických rozpravách. Autorita je referenčnou konštantou hodnotenia javov a vzťahov. V kontexte hodnotenia postmodernej literatúry je autoritou referenčný rámec existencie postmodernej literatúry ako autentického poznávacieho a etického umeleckého diela.
   Za postmodernizmus označujeme obdobie v americkej civilizácií, kultúre a literatúre približne v rozpätí rokov 1945 až 1990. Pojem postmodernizmus sa stal pomenovaním pre nové kultúrne tendencie v divadle, tanci, hudbe, umení, architektúre a literatúre. V literatúre, filozofii, psychoanalýze, historiografii, informačných techológiach a prírodných vedách sa začali vytvárať nové aliancie s humanistickými myšlienkovými prúdmi. Po počiatočných desaťročiach terminologickej neistoty sa pojem "postmoderna" posunul významovo z neurčitého neologizmu aj na sprofanované klišé, ktoré nezískalo dôstojnosť ustáleného pojmu.
   Diskontinuitná imanencia a kontinuálna indeterminancia, prechodná trvalosť a stála neurčitosť foriem literárneho vývoja, sú základnými atribútmi literárnej existencie postmodernizmu. Korešpondujú s trvalou prechodnosťou a stálou neurčitosťou vývoja spoločenského bytia a vedomia. "Postmodernizmus" evokuje súčasné prekročenie a potlačenie modernizmu. Označuje časovú lineárnosť a oneskorenosť, dokonca dekadenciu. Trpí nedostatkom sémantickej stability. Existuje mnoho jeho definícií a interpretácií. Niektorí ho považujú za avantgardu alebo neoavantgardu, iní za modernizmus, resp. jeho pokračovanie.
   Malcolm Bradbury (1992) zdôrazňuje relativizačné, destabilizačné a dekonštrukčné konotácie postmodernistického zobrazovania skutočnosti, pričom upozorňuje na extrémny postmodernizmus vo forme kritického dekonštrukcionizmu, ako agresívny subjektívny impresionizmus, ktorý kladie do centra literárneho významu postmodernistického dekonštrukčného textu čitateľa (Bradbury, 1992:425). Mark Currie (1998) charakterizuje inverzné možnosti časopriestorových metanaratívnych techník postmodernizmu. Brian McHale (1992) poukazuje v diele Constructing Postmodernism (1992, Stavba postmodernizmu) na korelačné vzťahy verbálneho virtuálneho metasveta postmodernizmu a elektornického virtuálneho metasveta cyberpunku televízie, filmu a multimédií. Murray Roston (2001) považuje za etickú príčinu vzniku modernizmu a postmodernizmu stratu totožnosti moderného človeka. Martin Halliwell (2001) vidí príčinu pôvodu euroamerického postmodernizmu v strate etického rozmeru literárnej tvorby.
   Kennedy (2002), v epochálnom jednozväzkovom a vyčerpávajúcom diele Literature: An Introduction to Fiction, Poetry and Drama (2002, Literatúra: Úvod do prózy, poézie a drámy; celkom 2218 strán), explicitne nedefinuje tvorivý alebo kritický postmodernizmus, ale exaktne charakterizuje dekonštrukcionistickú literárnu kritiku, ktorá vychádza z odmietnutia jazyka ako nástroja presného vyjadrenia reality a preto nepovažuje ani možnosti literatúry pri poznávaní skutočnosti pomocou jazyka za reálne; a z tohto dôvodu sa kritický dekonštrukcionizmus nezameriava na tematický obsah, ale formálnu štruktúru diela a spôsob používania jazyka v texte (Kennedy, 2002:2207).
   Určovanie literárneho obdobia, periodizáciu, môžeme vnímať ako proces určovania kontinuity a nekontinuity literárneho vývinu či jeho disjunkčnej kontinuity, pričom oba pojmy považujeme procesuálne za čiastkové a komplementárne. Tento metodologický prístup umožňuje sledovať dvojitú perspektívu javov: podobnosti a rozdiely, celistvosti a narušenia, koncentráciu a odstredivosť. Pri hodnotení literárnych javov berieme do úvahy všetky komplementárne prvky, zohľadňujeme históriu a zmenu chápeme ako priestorový, mentálny, časový a fyzikálny aplikačný proces modelu čiastkovej korekcie a prelomov na literárnu udalosť.
   Definícia postmodernizmu si vyžaduje štvornásobnú víziu vzájomne komplementárnych prvkov: kontinuity a diskontinuity, synchrónie a diachrónie. Definícia pojmu si vyžaduje aj víziu dialektickú; charakteristické črty postmodernizmu sú vzájomne protirečivé. Nedá sa jednoducho definitívne skonštatovať, že postmodernizmus je jednoducho antiformalistický, anarchický dekreatívny. Predsa prejavuje autentické identifikačné znaky jednotiacej senzibilnosti: nepokoj hľadania neznámeho a opätovného návratu, imanentnú komunikáciu, percepčnú spontánnosť a bezprostrednosť myslenia.
   Postmodernizmus priniesol popri periodizačnej pojmovej a terminologickej nejednoznačnosti aj iné otvorené otázky. Pomáhajú pochopiť historickú aktuálnosť pomocou intelektuálnej imaginácie v poznávacích konštrukciách, ktoré historicky odhaľujú samotného človeka. Transatlantická literatúra sa vyvíjala za posledných viac než sto rokov tromi etapami historickej zmeny: avantgardou, modernizmom a postmodernizmom. Spoluvytvárajú tradíciu literárnej obnovy, ktorá súvisí so širším spoločenským pohybom.
   Základnými nástrojmi poetiky postmodernej prózy sú alegória, paródia a irónia. Základnou metaforou prózy amerických postmoderných autorov je paródia a satira, ktorá umožňuje osobitnú, karikujúcu reakciu na etablované formy sofistikovaného modernizmu. Charakteristickou štýlovou črtou sa stáva slovná ekvilibristika a virtuozita.
   Metafora prozaickej satiry a paródie pretrváva aj v neskorom postmodernom románe Normana Mailera (nar. 1923) The Gospel According to the Son (1997, Evanjelium podľa Syna), Kurta Vonneguta (nar. 1922) Timequake (1998, Zemetrasenie času) a Toma Wolfa (nar. 1939) A Man in Full (1998, Naozajstný chlap). Dialektická nadväznosť modernizmu a postmodernizmu vychádza z estetickej autonómnosti a individuálnosti umeleckej formy modernizmu a zo sémantických aspektov estetického priestoru ironického kozmopolitizmu postmodernizmu. Ide o výraz interaktívnych vzťahov medzi spoločenským pluralizmom a multisémantizáciou postmodernej prózy. Postmodernizmus vyjadruje nekonečné a nekontrolovateľné obsahové a formálne možnosti inverzného zobrazenia skutočnosti, na rozhraní vlastnej existencie ako autentického literárneho umenia.
   Metaprozaický experimentálny postmodernizmus sa pohybuje v neurčitosti témy, formy, obsahu, kompozície, tvorby postáv a štýlu. Zmazáva hranice osobného a verejného, subjektívneho a objektívneho. Charakteristickou črtou amerických postmoderných experimentálnych prozaikov Thomasa Pynchona (nar. 1937), napr. v diele Gravity's Rainbow (1973, Dúha príťažlivosti), Johna Bartha (nar. 1930), napr. v románe Giles-Goat Boy or the New Revised Syllabus (1966, Giles, pastier kôz) a Donalda Barthelmeho (1931-1989), napr. v zbierke próz City Life (1970, Život v meste) je tematická aktuálnosť a heterogénna skladba textov, vyúsťujúca v strate štýlovej a žánrovej identity, čo je charakteristické pre literárnu postmodernu vo všeobecnosti.
   Predpokladáme, že experimentálny postmodernizmus vyvrcholil v novožurnalistickej umeleckej realisticko-kritickej próze, s parodicko-satirickými prvkami, v románe Toma Wolfa (nar. 1931) The Bonfire of the Vanities (1987, Ohňostroj márností), ktorý sa rovnako pohybuje na hraniciach žánrovej a umeleckej autenticity.

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]