Spisovateľ Hugo Sugestor stál uprostred poľnej cesty a uprene sa pozeral do skleného oka. To meravo ležalo na dne plytkej mláky v riedkom blate. Mláka skočila Hugovi do cesty, keď po nej vykročil z dunajskej hrádze, aby sa dostal na svoju chatu.
   Hugo večer dosť neprimerane popíjal, a preto sa vybral na chatu autobusom. Musel tedy prejsť z dediny niekoľko kilometrov pešo. Pri každom strmšom kroku mal pocit, akoby ho niekto od chrbta udrel po hlave. Aj sa občas obzrel, aby sa uistil, či je na ceste sám, ale nikde nikoho nevidel. Iba zopár jastrabov na vodoznakoch hrádze sústredene pozorovalo poľnú cestu. Zjavne čakali, kým po nej prebehne neopatrná myš. Hugo im bol úplne ľahostajný. Veľké zviera, a teda nepoužiteľná potrava. Mohol predstavovať aj potenciálne nebezpečenstvo. Lenže taký zúbožený a pokrčený ako vecheť nezaujímal ani jastraby. A tak len kráčal, pozeral sa pod neisté nohy a tie ho napriek slabosti niesli po vlhkom chrbte cesty ďalej.
   Keď sa priplietol k jednej z tých mlák, náhle zastal. Mohlo to byť aj preto, lebo väčšinu z nich obchádzal, a táto sa mu postavila priamo do cesty. Akoby na nej dovtedy ani nebola. Rozhodne ho čímsi zaujala. Nie hneď tým okom... Veď kto by hľadal v mláke oko? Hugo rozhodne nie. Aj keď po prudkej opici je človek schopný všetkého. Takmer neobyčajných vecí. Ale tiež ho môže zaskočiť celkom obyčajná telesná slabosť. Nemusí prameniť z dlhého pochodu, ale môže mať príčinu v suchom hrdle. Netreba si hneď myslieť, že sa Hugo chcel z mláky napiť. Smäd ho síce sužoval, ale na vodu nemal chuť. Možno však jeho podvedomie zaznamenalo tekutinu, a preto zastal zrovna pri tej mláke.
   Zadul vietor a voda sa sčerila. Hugo teda nevidel na dno. Mláka mohla byť plytká, ale i hlboká. Mohol by sa poriadne namočiť. A keďže sa rozlievala naprieč celej cesty, bolo ju treba alebo obísť, alebo do nej vkročiť. Bol už však dosť vyčerpaný a nechcelo sa mu zísť z cesty do blatistého poľa. Radšej čakal, kým sa sčerená hladina upokojí, aby si mohol mláku poriadne obzrieť. Netrvalo to dlho. Kučeravé vlnky zmizli a pod sklovitou hladinou sa zjavilo hrdzavé blato. Ležalo len zopár centimetrov pod vodou. Hugo teda mohol pokojne vykročiť. V mláke bolo vody len žabe po kolená. A tak bez obáv vystrel pravú nohu, chcel vykročiť, ale vtom ho čosi prinútilo spozornieť. Sugestívny rozprávač by povedal: niečo ho vyrušilo!
   My už vieme dosť na to, aby sme mohli povedať: sklené oko!
   Ležalo v riedkom blate a bolo ním akoby vtiahnuté do nekonečnej hĺbky. Vyzeralo to, akoby sa nejaké zviera alebo celkom nepomenovateľná bytosť spod zeme potajomky zahľadela na Huga. Akoby ho tým okom niekto chcel na ceste sledovať. Našťastie tak ako predtým zadul vietor, hladina mláky sa zježila a oko pod ňou sa na chvíľu stratilo. Hugo si vydýchol. Mohol sa na chvíľu domnievať, že nič nevidel. A ani jeho nič nevidelo.
   - Prečo by ma niekto sledoval? - zašepkal si a hlas sa mu zlomil. Azda preto zopakoval: - Prečo?
   Vtedy sa hladina opäť upokojila.
   Hugo znervóznel.
   Oko naňho opäť hľadelo. Uprene a ľadovo. Tak ako môže hľadieť iba sklené oko.
   "Len či je naozaj sklené?" pomyslel si.
   Na čelo mu vyrazil pot. Zbledol.
   Oko sa ani nepohlo. Aj hladina mláky nad ním bola ako zo skla. Vietor náhle prestal naháňať nízke mraky nad krajinou. Zabil sa. A všade navôkol bolo ticho. Len neďaleko od prívodného kanála bolo počuť motor tlačnej lode, hoci tento zvuk skôr pripomínal prejazd vzdialeného vlaku. Teda niečo, čo vyľudňuje krajinu, lebo vlak všetkých, čo doň nastúpili, unáša preč, do neznámych diaľok.
   Hugo teda celkom osamel. Bol tu len on a oko v mláke. A ešte havran na vrchovci starého lužného duba. Náhle zakrákal. Našuchoril si perie a vyvrátil hlavu dozadu, akoby chcel Hugovi naznačiť: vidím ťa, ja ťa vidím!
   - Skap, keď ma vidíš! - uľavil si Hugo.
   Ozvala sa rana. Výstrel z brokovnice. Havran prudko predklonil hlavu. Oči mu zhasli. Vzdušnou špirálou letel pomedzi mohutné konáre starého duba. Jeho dlhoveké telo zmeravelo a prerážalo o staré vetvy stromu. Hugovi prebehli po tele zimomriavky.
   - Ja jeho ľaliu! - zaklial.
   Už sa v tú stranu neodvážil pozrieť. Bol rozhodnutý rozbehnúť sa po ceste, priamo k chate. Ale oko ho zastavilo. Nemohol ho prehliadnuť. Voda nad ním ho oživovala. Už to nebol len kúsok skla. Hugovi sa videlo, akoby jeho zreničkou prebleskovalo živé, zvláštne svetlo. Záblesk, aký môžeme vidieť v očiach živého a rozhnevaného človeka. Mimika tváre nemohla Hugovi nič dopovedať, lebo oko nesídlilo v nijakej tvári. Ležalo v blate. Ale napriek tomu vyzeralo ako živé. Bol to zjavný nezmysel. No Hugo stál nad okom bezradne a nemohúco. Nedokázal sa od neho vzdialiť. Nevládal. Najmä po výkriku havrana. Bol presvedčený o tom, čo videl a počul. A oko sa naňho celkom zjavne sústredilo. Cítil jeho pohľad. Tak, ako keď sa niekto na človeka zahľadí odzadu, až sa napokon musí obzrieť. No oko hľadelo na Huga priamo. Musel to teda nejako skoncovať.
   "Vezmem si ho. Niekde ho odhodím. Alebo skryjem... Aby už nikdy na nikoho nemohlo hľadieť," odhodlal sa. Uvedomil si, ako ho oko dráždi. "Inak neprekročím túto mláku ani za sto rokov. Veď k chate to už nie je viac ako tristo krokov."
   Vyhrnul si rukáv po lakeť.
   Sklonil sa a do mláky sa mu zapichla brada.
   Takto pokrčený bol celkom na piaď chlap.
   Ale na to oko si siahol. Voda bola studená. Priam ho zamrazilo v bruškách prstov. Aj na chrbte, keď si uvedomil, ako mu prsty skĺzli po oku.
   Voda v mláke sa zakalila. Nevidel nič. Len pod prstami cítil niečo rôsolovité. Zovrel dlaň.
   Bola to žaba.
   Keď otvoril ruku, žaba skočila do trávy vedľa cesty.
   Zľakol sa. Ale hneď si uvedomil svoju predchádzajúcu nepozornosť. "Mohol som ju zbadať aj skôr," pomyslel si a súčasne začal pochybovať, či v mláke vôbec nejaké oko je. "Čo ak to bola len žaba?"
   Ale nebola.
   Voda v kaluži sa rýchlo prečistila Hugo opäť na jej dne uvidel oko.
   Tentoraz sa naň pripravil lepšie. Vytiahol z vrecka nôž a rozhodol sa oko z bahna vylúpiť. Opatrne vnoril čepeľ do mláky, druhou rukou prichytil oko a začal z neho obkrajovať hlinu pod riedkym bahnom. Prsty mu už celkom skľaveli od chladnej vody, no rozhodol sa s okom čo najskôr skoncovať. Najmä keď si jasne uvedomil, ako treba na oko ísť. V prstoch cítil, ako sa pohlo. S úľavou si pomyslel: mám ťa! A zovrel ho v dlani.
   Oko sa odlúpilo od tvrdej hliny pod riedkym blatom. Možno o nejakú sekundu skôr, než zbadal vo vode riedky obláčik krvi. A práve krv mu kŕčovito zovrela dlane a prinútila ho vyraziť do behu, nehľadiac na kaluž. Bežal po ceste, neodvážil sa ani obzrieť v tú stranu, kde sa od krvi zafarbila voda, kde sa jeho myšlienka stretla s výstrelom a kde vyhasol starý havran.
   "Pod mlákou niekto leží. A ja som mu vypichol oko. Ak bol živý, čaká ma trest. Ak mŕtvy, som zvrátený a krutý. Každopádne som to urobil! Čo som to vykonal?! Já idiot! Dávno som mal vedieť preskakovať kaluže! Čo ma bolo po oku?! Bolelo ma? Svrbelo? Tiekli mi z neho slzy? A keby z neho aj tiekli, boli tie slzy moje?" hmýrilo sa Hugovi v mozgu, kým bežal po poľnej ceste. Nepozeral ani naspäť, ani dopredu. Vnímal iba ono hadie klbko pochybností v sebe a blato pod nohami, také isté, aké ležalo na dne mláky. V behu na chvíľu zabudol aj na sklené oko vo vrecku. Cípy plášťa povievali vo vetre a prudko ho udierali po stehnách. Nezaujatý pozorovateľ by ho isto poľutoval. Vyzeral totiž, akoby utekal uličkou hanby, a potupné šibalstvá prizerajúcich mu boli ľahostajné. Nechal sa fliaskať plášťom, akoby čakal, že jeho sebatrýzeň spôsobí muky tým, čo ho bili...
   Takýto ubitý sa Hugo Sugestor vrútil do dverí svojej chaty. Až keď zakúril v kozube a vyprázdnil zopár pohárov slivovice, začal pri blkotajúcom ohni o všetkom triezvo uvažovať. Blčanie červených a žltých plameňov, sprevádzané veselým praskotom dubového dreva, ho vrátilo k tomu, čo sa stalo.
   Ale čo sa stalo?
   Zaškúlil na kabát, visiaci na vešiaku. Priam fyzicky cítil, že v tme vrecka spočíva oko. Možno je stále v strehu. Skôr či neskôr ho bude musieť vybrať a pozrieť sa doň. Zatiaľ na to nemal odvahu. Až dovtedy bol presvedčený, že nie je zbabelec, no vo chvíli, keď sedel pred kozubom, všetko vyznelo inak. Najmä on. Nemohol sa ubrániť akejsi halucinácii, ktorá ho gniavila svojou hmotnosťou. Stále mal pred očami havrana. Bol presvedčený, že smrť čierneho vtáka vyvolal kliatbou. V nekonečných ozvenách sa mu vracal svist mŕtveho tela, ktorého pád do prázdna zakončil tupý úder.
   "Mal som čušať," hovoril si v duchu. "Kto iný by mal vedieť, že slová majú svoju moc? Keby som tomu neveril, prečo by som písal?" Na kieho šľaka je písanie, keď sa neverí slovám? Keby slová nemali moc, nemala by význam ani literatúra. Nebola by viac ako mačacie vzlyky. Ale stačilo, že havran mi niečo pripomenul, a stálo ho to život. Lenže prečo jeho? Zaplatiť som mal predsa ja!" hovoril si, a keďže prikŕmená opica si začala spokojne priasť, všetko sa mu zdalo náramne vážne. "Písaním sa iba hrám na život. Niekedy som si namýšľal, že žijem tým, čo píšem. Dnes je to na smiech. A odrazu sklené oko! Kedy som sa niečomu poriadne prizrel? Zľahostajnel a zliterátštel som. Život plynie okolo mňa ako voda. Som len jeho odvodenina. Čo ešte môžem napísať? Koho osloviť?"
   Opäť sa pozrel na vešiak, kde visel kabát.
   Náhle vstal a siahol do vrecka. Medzi prstami zacítil oko. Vlhké a chladné. Nie je to žaba z mláky? Ale nemohla to byť žaba. Tá by sa predsa pohla. To, čo držal v ruke, bolo nielen chladné, ale aj nehybné. Celkom určite to bolo sklené oko. Keď si ho prezrel na roztvorenej dlani, videl, že je nielen vlhké, ale aj krvavé. Ono ho prinútilo utiecť od mláky. "Čo ak tam niekoho zahrabali? Dnes sa všeličo prihodí. Je tam zelená hranica a pobehuje tam plno všelijakých ľudí! Čo všetko sa pritrafí! zapichnú človeka ako brava, a ani pes po ňom neštekne. Kým policajti nedostanú hlásenie od nejakého osamelého rybára alebo vodáka, nikomu nechýba ani neprevyšuje. Práve tu, pri Dunaji, sa už neraz našlo telo s odrezanou hlavou..."
   Pozeral na zakrvavené oko v dlani. Najhrozivejšia hrôza ho premkla, až keď uvidel, ako spod neho do dlane vymoká krv a kvapká na kamennú dlažbu pred kozubom. Najprv sa na bielych tehličkách zjavili dve-tri kvapky tmavočervenej hustej krvi a vytvorili na dlažbe červené hviezdičky. Hugo sa na ne fascinovaný zahľadel. Oko ležalo na vystretej dlani, ruka pomaly začala tŕpnuť. Ale bál sa ňou čo i len pohnúť.
   Pocítil slabosť. V poslednom čase sa mu to stávalo dosť často. Najmä po výdatnejšom pití. Vedel presne, čo bude nasledovať. Už dávnejšie pochopil, že človek po päťdesiatke by sa nemal chorobám brániť, ale mal by sa učiť s nimi žiť. Nebránil sa slabosti. Vedel, že bude trvať len dovtedy, kým omdlie. Vždy sa to tak končilo. Pomaly podišiel ku gauču, zovrel v ruke sklené oko a ľahol si. Obostrela ho hrdzavá tma. Chvíľami z nej vystupovali predmety, chvíľami sa v nej celkom strácali. Hugo však vnímal len oko a cítil, ako mu jeho príjemný chlad stúpa do žíl. Kŕčovito ho zovrel prstami, akoby chcel zabrániť, aby sa premenilo na žabu. Zvyškami vedomia sa upínal na chlad, potom sa aj to stratilo v hrdzavej hmle. Objala ho a vtiahla do seba ako žena, ktorej obraz vystupujúci z diaľky ešte stihol zbadať. Oslobodí ho od skutočnej alebo len vymyslenej reality, do ktorej sa tak nešťastne a nepochopiteľne zaplietol počas cesty z dediny na chatu. Hral sa na mŕtveho chrobáka. Priam stŕpol v očakávaní spánku. Ale ten napriek Hugovej vyčerpanosti neprichádzal. Mal pocit, že zostane naveky trčať v hrdzavej hmle. Na rozhraní bdenia a sna. V akomsi zvláštnom, takmer virtuálnom svete. Keď na chvíľu otvoril dlaň, v ktorej zvieral sklené oko, zazdalo sa mu, že jeho zrenička náhle ožila. Akoby mu oko chcelo niečo naznačiť alebo vsugerovať. Ba dokonca sa mu videlo, že v zreničke opäť zazrel seba, ako stojí nad mlákou, a, neveriac vlastným očiam, pozerá na jej dno, kde leží oko. Hrdzavá hmla ho v tej chvíli definitívne objala a vtiahla do seba ako živá bytosť. Ako roztúžená žena! A on do nej s úľavou a dôverou vnikol. Lenže tak, ako často vnikneme do ženy, aby sme po chvíli blízkej smrti opäť pocítili vlastné telo, jeho úzkosti a obmedzenia. Prežíval všetko znova. Akoby sa to stalo len vo chvíli, keď definitívne skĺzol do hrdzavej hmly.
   Stál nad mlákou a na chrbte mu od hnusu naskakovala husia koža. Oko pod hladinou sa naňho uprene pozeralo. Huga sa zmocňovala neznáma, nedefinovateľná, o to však skutočnejšia hrôza. Niekde za jeho chrbtom, na vzdialenom strome, opäť zakrákal havran. Tentoraz sa však v tú stranu neobzrel, ani nevyriekol nijaké slovo, aby vtáka neohrozil. Napriek tomu, alebo práve preto, havran ešte raz zakrákal. V hlbokom tichu za sebou začul svišťanie padajúceho vtáčieho tela a duté žuchnutie, keď dopadlo na zem do mokrej trávy. Bol si istý, že vták definitívne a navždy skončil svoj dlhý havraní život. Bez Hugovho pričinenia. Toto vedomie mu malo priniesť úľavu. Ale nič tomu nenasvedčovalo. Ani výraz jeho vlastnej tváre, ktorú videl v sklenom oku na dne kaluže. Jeho bledá tvár sa podobala nehybnej maske nebožtíka, ktorú práve odtlačili do sadrového odliatku, aby sa navždy uchádzala o pozornosť tých, čo si ju chcú, alebo musia pripomínať.
   "Azda sa nič nestalo," pokúšal sa luhať sám sebe. "A ak sa niečo naozaj prihodilo, musí existovať nejaké prirodzené vysvetlenie. Vtáčí mor alebo niečo podobné. Už ani havrany nežijú tak dlho ako kedysi. Človek kruto vstúpil do prirodzeného chodu vecí... Všetko je samá chémia a stres! Vtáky predsa dýchajú ten istý vzduch ako my, pijú tú istú vodu."
   Ale jeho dôvodenie nebolo presvedčivé. Vlastná bledá tvár pokrytá ryhami vrások a chvejúce sa kútiky úst ho usvedčovali z chabosti vlastnej argumentácie. Navyše, bol tu ešte jeden dôvod: Hugo by sa nebol ani za svet obzrel za seba. Nemal dosť síl presvedčiť sa, či neďaleko za jeho chrbtom v tráve leží mŕtvy vták. Naopak. Namiesto toho, aby sa ako chlap otočil v tú stranu a vykročil k tomu miestu, začal spochybňovať všetko, čo počul a o čom sa mohol domnievať, že sa prihodilo. "Nemám nijaký dôvod, myslieť si, že vták naozaj zahynul. Všetko sa odohráva len v mojej mysli. Som chorobne citlivý a zmysly mám oslabené alkoholom. Slabé telo, slabý mozog."
   Na tom niečo bolo. Ale je otázne, prečo si to Hugo uvedomil práve vo chvíli najväčšej slabosti. Veď slabosť bola v tejto situácii najsilnejšou stránkou jeho povahy. Napokon ho aj dostala. "Musím sa obzrieť," rozhodol sa. "Nebudem sa hrať na pštrosa. Vyzerám síce ako vytrasená cigareta, ale napriek všetkému som chlap. Nemôžem sa tvárou v tvár skutočnosti rozplynúť ako dym." Nielenže sa obzrel, ale aj vykročil smerom, odkiaľ počul ten nepríjemný zvuk...

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]