Súčasná etapa civilizačného vývoja sama seba s obľubou charakterizuje ako najdokonalejší možný model usporiadania spoločenských vzťahov, pričom podobné myšlienky radi, ochotne a oduševnene šíria predovšetkým tí, ktorí sú vždy pripravení bezmyšlienkovite opakovať akékoľvek nezmysly. Po hercoch prevzali ich štafetu najmä televízni hlásatelia a moderátori.
   O momentálnom duchovnom, ba priam duševnom stave aktuálnej dejinnej epochy výrazne svedčí aj fakt, že v časopise s dlhoročnou solídnou tradíciou, ktorého šéfredaktorom je skúsený divadelný kritik, je v spoločenskej rubrike pod fotografiou v tanci s televíznou moderátorkou označený renomovaný rozhlasový autor, filmový dramaturg, prozaik a jeden z bossov komerčnej televíznej stanice len krstným menom a ako manžel inej televíznej hlásateľky.
   O tempora! O mores! - zachráň sa, kto môžeš! Aj keď už očividne niet čo zachraňovať. Novodobý analfabetizmus ovládol svet s nezvyčajnou dôslednosťou. Prednosť pohodlného, zmyslovo konkrétneho a emocionálne účinného vnímania obrazových médií spočíva v skutočnosti, že pre človeka je prirodzené prijímať až 90 % informácií zrakom.
   Nová éra druhotnej negramotnosti sa opiera aj o kľúčový princip spoločenskej konštrukcie, ktorá rešpektuje pomer 20 % elity a 80 % luzy; pri bližšej špecifikácii 5 % bohatých (z toho 0,5 % globálnych vlastníkov), 15 % ľudí žijúcich v dostatku (ktorí plnia funkciu riadiaceho, správneho, komunikačného, vedeckého, vzdelávacieho a represívného aparátu) a zvyšných 80 % populácie žijúcej v biede. V našich podmienkach - bohužiaľ - sa približuje k hranici biedy aj komunikačný, vedecký, vzdelávací a represívny aparát. Stačí na to malý výpočet: pri mesačnom čistom plate 40 000 korún (aký členovia spomínaného aparátu nemajú) a pri odkladaní 10 000 korún mesačne (čo si takisto nemôžu dovoliť) za desať rokov ušetria na jednoizbový byt v Bratislave, ktorý však o desať rokov bude stáť oveľa viac ako dnes. Vráťme sa z lokálnych pochmúrnych analýz do celosvetových dimenzií, kde majetok 358 amerických miliardárov má hodnotu majetku 2,5 miliardy najchudobnejších obyvateľov planéty.
   V tejto miestnej i transkontinentálnej situácii to donedávna vyzeralo aj na zánik literatúry, ktorú v minulom rezime zatienila sláva interpretačných umelcov a v terajšom ešte väčšia popularita televíznych hlásateliek. Literatúra však nezanikla, ale zrodila sa nová - tentoraz bez spisovateľov. Mimoriadnej čitateľskej obľube a pozornosti médií sa tešia bestsellery napísané dámami, ktoré sú schopné na televíznej obrazovke - spravidla bez markantnejších intelektuálnych a iných ťažkostí - ohlásiť nasledujúci program. Bez rozpakov odpovedajú aj na otázky typu, ako som sa stala spisovateľkou, hoci namieste by boli skôr otázky, prečo sa podujali napísať svoje knihy a či si naozaj myslia, že sa tým z nich stali spisovateľky.
   Televízia je vôbec zdrojom nesmierneho poučenia z aktuálneho krízového vývoja v spoločnosti. Svedčí o tom aj relácia, v ktorej popredný ekologický aktivista proti výrobe elektrickej energie v slovenskej jadrovej elektrárni argumentuje lacnejším nákupom elektrickej energie zo zahraničia, pričom mu nemá kto položiť otázku, akým spôsobom sa táto energia - z ekologického hľadiska - vyrába v zahraničí. No - že mu Huba neodpadne pri tak očividnom lobovaní v prospech zahraničných producentov elektrickej energie.
   Buďme však spravodliví a pozrime sa pri trúchlení za zosnulou múdrosťou a nebohou literatúrou do vlastných spisovateľských radov. Rád by som veril, že základný problém rozhovoru, ktorý vyšiel v prvom slovenskom časopise v ČR Korene č. 4/2001, spočíva v tom, že ho spísovateľ, politik a čerstvý veľvyslanec SR v Prahe neautorizoval, ale ťažko mi je byť o tom presvedčený. V dvojstranovom exkluzívnom interview avizovanom na obálke periodika celostránkovou fotografiou a palcovými titulkami - okrem autorových vlastných tvorivých plánov do budúcnosti - niet jedinej zmienky o literatúre - ani slovenskej, ani českej, ani svetovej.
   Zato sa dočítame neuveriteľné výroky absolventa vysokoškolského štúdia dejepisu: »Česi mali mestá v polovici 19. storočia. A tie naše podľa ich vzoru sme si budovali až v rokoch 1918-1920.« Nech, prosím, historici vysvetlia Jeho Excelencii, pred koľkými storočiami vznikali slobodné kráľovské mestá v strednej Európe - na území Čiech i Slovenska. Nerád opakovane porušujem normu priateľského správania a kolegiálnej solidarity, ale nazdávam sa, že až na takej »reprezentatívnej« úrovni sa nemusíme predstavovať ani v blízkom zahraničí. Treba poznamenať, že v rozhovore niet zmienky ani o iných, vyšších druhoch kultúry - vážnej hudbe, výtvarnom umení, divadle, filme... Popredný spisovateľ ilustruje svoj vzťah k umeniu a k Českej republike najmä vzťahom k moravským piesňam, čiastočne k českej dychovke a osobitne k českej country, z ktorej dokonca cituje nasledujúcu (ne)myšlienku: »za každým místem čeká místo další...«. Poľahčujúcou okolnosťou je azda už len to, že sa narodil 1. aprila.
   Po vyše dvadsaťročnom výlete do sveta profesionálnej literatúry a pred vonkajšou i vnútornou emigráciou mi nevdojak prichodí rozlúčiť sa s kolegami veršom Milana Rúfusa: »Dobrú noc, mojí mŕtvi«.




Na všechny materiály prezentované na serveru obrys-kmen.cz se vztahuje zákon o autorských právech.
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen   (ISSN 1210-1494)