(Desaťročie od smrti nesmrteľného básnika)
V tomto roku si pripomíname desiate výročie smrti nesmrteľného básnika Miroslava Válka, ktorý ako minister kultúry dvadsať rokov viedol studenú vojnu s dobovými posvätnými kravami a posvätnými kravinami. Na sklonku niekdajšieho režimu vo funkcii predsedu Zväzu československých spisovateľov 23. mája 1989 predložil nasledujúci protest: "Zväz nesúhlasí s názormi Václava Havla, ale obhajuje jeho práva na ne. Zväz československých spisovateľov dáva prednosť politickej argumentácii a dialógu pred represiami. Je potrebné usilovať o trpezlivý celospoločenský dialóg a vytvoriť jeho právne garancie. Mierou politiky je a bude v poslednej inštancii vždy človek."
Málokto mohol vtedy tušiť, ako naliehavo a priam prorocky budú tieto slová znieť aj v kontexte nadchádzajúcej epochy symbolizovanej upevňovaním kultu niekoľkonásobného prezidenta Václava Havla a prudkým úpadkom kultúrnych parametrov individuálneho i kolektívneho ľudského bytia. Súčasťou všeobecnej nekultúrnosti, ktorá ovládla spoločnosť, sa stalo úsilie zvrhnúť a zavrhnúť Miroslava Válka - či už celého a naraz, alebo po častiach, teda najprv a predovšetkým jeho politickú činnosť.
O Válkovi sa však priaznivo vyjadrilo viacero osobností - medzi nimi aj Milan Rúfus, ktorý povedal: "Smrť si prišla po básnika v čase, ktorý ešte nemá na to, aby si vytvoril o ňom presný a spravodlivý obraz. V čase, ktorý opäť raz kompletne zatracuje minulé a povrchne prisahá na budúcnosť. Válek posunul slovenskú poéziu smerom k budúcemu a uspel, pravdaže. Všetko ostatné už bude súdiť čas, ale dovolím si zopakovať, ten čas dnes ešte na to nemá."
Lichotivé svedectvá o Válkovej misii na poste ministra kultúry podal popri iných aj básnik a katolícky kňaz Svetloslav Veigl, ale aj niekdajší redaktor rozhlasovej stanice Slobodná Európa a predseda Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí Imrich Kružliak, ktorý sa na stránkach exilového časopisu Horizont vrátil k osobnému stretnutiu s Miroslavom Válkom koncom 60. rokov, pričom uvádza citát z doslovného záznamu rozhovoru: "Musíme často robiť zlé veci, aby sme zabránili ešte horším. Dúfam, že táto politika pomáha dostať Slovensko ďalej."
Verejnosť si iste dobre pamätá Válkovu báseň Jesenná láska, ktorá je známa najmä v zhudobnenej forme v interpretácii Miroslava Žbirku. Zaujímavé sú nesporne i zhudobnené verše s názvom Smutná ranná električka, ktoré obsahuje ambiciózny rockový projekt Pavla Hammela a Mariána Vargu Zelená pošta. Válkova báseň Po písmenku v speváckom prevedení Pavla Hammela sa viaže k obdobiu konštituovania slovenskej beatovej hudby.
V druhej polovici 50. rokov XX. storočia Miroslav Válek a Milan Rúfus svojimi básnickými debutmi rehabilitovali slovenskú poéziu po úraze normatívnej estetiky - po svojom, a tedy každý odlišnými, originálnymi a nezameniteľnými autorskými riešeniami. Obaja však prispeli k jej výraznému kvalitatívnemu posunu, k odpútaniu sa od oficiálnej publicistickej rétoriky, k objaveniu východiska zo zdanlivo bezvýchodiskovej situácie súdobej lyriky, k obnoveniu jej vzťahov k najsúkromnejším a k najintimnejším sféram človeka, ako aj k živému rozozneniu autentických súzvukov s najaktuálnejšími myšlienkovými a tvarovými prúdeniami európskej a svetovej literatúry.
K doteraz bližšie neanalyzovaným dejinným faktom patrí osobitný vzťah Miroslava Válka s formálne najmocnejším mužom v štáte. Podľa určitých indícií ich zrejme viazalo najmä puto založené na korelácii k osobnosti ďalšieho významného slovenského básnika a politika Laca Novomeského. Ten bol totiž - ako je všeobecne známe - spolu s Gustávom Husákom v 50. rokoch vystavený neľudskému zaobchádzaniu, nezákonnému stíhaniu a brutálnemu mučeniu v rámci povestnej kampane proti buržoáznemu nacionalizmu. Na podobných zločinných aktivitách sa podieľali neskorší "demokrati a disidenti" na spôsob Juraja Špitzera a Ladislava Mňačka. Válek vyjadril svoj postoj k tragédii Laca Novomeského už v básni Verše zo zbierky Nepokoj, ktorá vyšla v roku 1963.
Tým, ktorým je vždy a všetko úplne jasné, možno odporúčať ako ďalší zdroj ich poznania vo Veľkej Británii publikované materiály niekdajšieho šéfa archívu sovietskej zahraničnej rozviedky Vasilija Mitrochina, podľa ktorých "styčná kancelária KGB v Prahe bola Dubčekovým odstúpením nadšená, ale súčasne sklamaná jeho nástupcom Gustávom Husákom, ktorý bol roku 1952 uväznený ako údajný trockista a 'buržoázny nacionalista'". "Deväť rokov vo väzení," hlásil KGB z Prahy, "poznamenalo jeho psychiku, čo sa prejavuje predovšetkým v bezdôvodnej zhovievavosti k očividným nepriateľom politiky KSČ. (...) V decembri 1972 sa Jakeš sťažoval styčnej kancelárii KGB, že Husák nariadil odpočúvanie telefónov všetkých členov prezídia. (...) Vo februári 1973 Jakeš a ďalší traja prosovietski prívrženci (K. Hoffmann, A. Kapek, M. Hruškovič) opäť protestovali pri 'pokusoch vytlačiť internacionalistických komunistov z dôležitých miest'. (...) Koncom roka 1973, najskôr na Husákovu žiadosť, začal Obzina s pokusmi poraziť tých internacionalistov, ktorý nesúhlasili s Husákovými prezidentskými ambíciami. Podľa hlásenia KGB z Prahy sa skupina prosovietskych politikov vedená Hoffmannom, Indrom, Jakešom a Kapkom (všetci boli v tesnom spojení s KGB a sovietskym veľvyslanectvom) aj naďalej bráni všetkým snahám obe funkcie spojiť." Je dozaista iróniou osudu, že koncom 80. rokov v rámci perestrojky Jakeš nahradil Husáka na mieste generálneho tajomníka ÚV KSČ. Dodajme, že podľa uvedeného historického prameňa nepriaznivé hlásenia KGB sa týkali aj prejavov politického zmýšľania ministra kultúry Miroslava Válka.
Dajme teraz vari už len zaznieť Válkovým slovám o človeku: "... čím viac vie, tým viac si uvedomuje, že to, čo vie, je málo a že veci, ktoré sa zdali prosté, sú zložité a že naopak cez zložité veci sa dostávame k tým jednoduchým."
(Autor je tajemník Spolku slovenských spisovateľov)
Autor: Pavol Janík
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen (ISSN 1210-1494)