Popredný slovenský spisovateľ Ján Tužinský sa po predchádzajúcich úspešných prozaických výkonoch Bičovanie koní (1983), Straka nekradne (1985), Čakanie /na šarhu/ (1987), Kto hodí kameňom (1989), Biliard na streche (1992, Krypta (1992), Bastard v daždi (1994), Jeremiášov plač (1997) a výrazných knihách esejí Motiviáda (1993), Bledomodrý svet (1998) prihovára čitateľov súborom sugestívnych poviedok nazvaných podľa prvej z nich SKLENÉ OKO.
Pre architektúru fantazijne až magicky ladených príbehov je príznačná priam hypnotická fascinácia percipienta prúdom strhujúcich zážitkov, kompozičná dôslednosť, formálna vybrúsenosť, uhrančivé stieranie hraníc medzi fikciou a skutočnosťou, prenikavá psychologická drobnokresba, presná analýza vzťahov a hlboký mysliteľský ponor pod povrch intelektuálne a kreatívne reflektovaných javov.
Väčšinu poviedok spája motív Dedinského ostrova ležiaceho pri Dunaji, ktorý je prírodnou hranicou; ďalšie prózy zasa evokujú rozhranie námetmi inšpirovanými hranicou medzi mužom a ženou, človekom a zvieraťom, témou návratu z exotickej krajiny či zobrazením návštevy zahraničného hosťa. Hranica a ostrov však nie sú v originálnom a vynachádzavom umeleckom stvárnení ani tak konkrétnymi geografickými skutočnosťami, ako metaforami, prostredníctvom ktorých autor vnímavému čitateľovi odovzdáva závažné posolstvá o individuálnom i kolektívnom bytí. Každý človek je ohraničeným ostrovom a každé spoločenstvo členitým súostrovím. Každá bytosť žije na rozhraní svojich a cudzích záujmov, pocitov, predstáv, myšlienok, želaní i na hranici sna a bdelosti. Podobne sú na tom i jednotlivé nadosobné zoskupenia, sociálne vrstvy, územné či kultúrno-jazykové celky.
Kým povedzme Ladislav Ballek svoju autorskú, ale aj ľudskú i profesionálnu existenciu a identitu zakladá na explicitnom zdôrazňovaní československých hraníc a ich patetickom strážení i v čase, keď zanikol štát, ktorý ohraničovali, Ján Tužinský nevraví o hranici priamo a ostentatívne, ale len v náznakoch - o to však zvnútornenejšie, nástojčivejšie i ľudsky (nadnárodne) univerzálnejšie. Preto necháva odľahčene prehovoriť jednu zo svojich postáv: "Nikto nechce Dunaj. Ani Maďar, ani Slovák! Len komár chce Dunaj. Lebo jeho je...!"
Na rozdiel od posmrtne vydaného románu Juraja Váha (vlastným menom Henrich Herzog) Sklené oko a Lili Marlen, v ktorom je kľúčovým a nikdy neobjasneným motivom tajomný balíček, v titulnej poviedke Jána Tužinského Sklené oko tento predmet naozaj tvorí dôležitú ústrednú, magickú i rozuzľujúcu rekvizitu príbehu.
Knižnej novinke z tvorivej dielne Jána Tužinského nechýba zmysel pre svojrázny humor, prebleskovanie erotických momentov a momentiek, programové evokovanie postupov latinskoamerického magického realizmu, originálne narábanie so signifikantnými motívmi a charaktermi jeho obľúbeného autora F. M. Dostojevského, ale predovšetkým dôsledná obhajoba humanizmu, citovosti, súcitu a spolupatričnosti bez ohľadu na hranice, oddeľujúce ľudí, generácie, spoločenské vrstvy, národy, ale aj jednotlivé formy života, teda i človeka od zvierat, s ktorými ľudstvo zdiela spoločný údel živých tvorov.
Nezanedbatelnou prednosťou knihy je, že popri umeleckej ambicióznosti má schopnosť osloviť široký okruh čitateľov, chytiť ich za srdce, rozosmiať i potešiť pestrou paletou brilantne zvládnutých literárnych postupov, pôsobivých emocionálnych tónin, osobnostnou celistvosťou, kreatívnou vynaliezavosťou a mravnou naliehavosťou.
Autor: Pavol Janík
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen (ISSN 1210-1494)