Pri pohľade na každodennú mienkotvornú i faktografickú manipuláciu v praxi médií, ktoré samy seba označujú ako objektívne, človeku nevdojak príde na um známa anekdota o manželke, ktorá sa pristihnutá pri nevere pýta svojho manžela: "Veríš mne, alebo svojim očiam?" Túto otázku si denne musíme klásť najmä pri mediálnej prezentácii javov, ktoré dôverne poznáme a o ktorých skutočnom stave sa môžeme naozaj kedykoľvek poľahky presvedčiť na vlastné oči.
Nemám teraz na mysli reflexiu spoločenských a iných úkazov v umeleckých dielach, kde sa celkom prirodzene predpokladá tvorivá licencia, teda voľné, nezáväzné, originálne až náhodné spájanie výplodov umelcovej fantázie s konkrétnymi prvkami zobrazovanej reality. Tzv. seriózne spravodajské médiá - najmä mimo humoristických rubrík - by zrejme podľa všetkých predpokladov duševne zdravých jedincov mali ku skutečnosti pristupovať podstatne odlišným spôsobom. Nevedno či pre pobavenie, alebo pre zármutok verejnosti sa však hranice medzi hraným filmom, beletriou a správou z titulnej strany renomovaných novín neraz podivuhodne stierajú.
Denne sme už viac ako desaťročie konfrontovaní so zarážajúcim zistením, že všadeprítomná tendenčná propaganda niekdajšieho východného bloku bola menej všadepritomnou a menej tendenčnou ako jej západná sestra, ktorá v ovzduší zdanlivého mocenského vákua tvrdo zavládla už aj na Východe.
Bolo iste len rozptýlením, aj keď pre našinca asi dosť prekvapujúcim, že jeden z filmov o legendárnom britskom agentovi 007 sa odohrával v Bratislave, kde - zobrazujúc 80. roky - boli ulice plné sovietskych vojakov, tankov a ďalšej armádnej výzbroje. Na budove opery Slovenského národného divadla sa skvel nápis Ľudové konzervatórium (tak sa v skutočnosti vtedy nazýval vyšší stupeň Ľudových škôl) a impozantné chodby opery boli vyzdobené portrétmi Lenina a prezidenta Gustáva Husáka. Nečudo, že za takýchto okolností Jamesovi Bondovi stačilo v Bratislave sadnúť si na sánky a vzápäti sa ocitol v Rakúsku. (Podobne - ale na lyžiach - ušla v inom americkom filme Ivana Trumpová zo socialistického Československa do západného Nemecka.)
Trocha mrzutejšie vyznieva, keď začiatkom nového tisícročia u nás vychádzajú knihy západnej proveniencie, podľa ktorých v Nemeckej demokratickej republike v roku 1985 neboli v bytoch bežné telefóny. (Načo by zrejme bolo treba rozkladať systém, v ktorom mali občania k dispozícii telefóny?) V týchto istých dielach sú opisované exotické časti britského impéria, v ktorých začiatkom 90. rokov žijú nadmieru spokojni, hoci neobyčajne chudobní miestni obyvatelia bez akýchkoľvek zreteľnejších výdobytkov modernej techniky - vrátane automatických telefónnych ústrední pre medzinárodné hovory, na aké sme boli zvyknutí v Československu už niekoľko rokov pred novembrom 1989.
Zatiaľ maximálne vyvrcholenie však nedávno prišlo v dodnes nedementovanej správe o operácii britskej kontrarozviedky (MI5) na území Slovenskej republiky, v ktorej sa okrem iného konštatuje, že "MI5 si ako ideálne miesto na záverečné stretnutie vybrala kúpeľné mesto Piešťany, keďže tamojšie ulice majú označenia aj po arabsky..." To, že redaktori najvplyvnejšieho slovenského mienkotvorného denníka možno ešte neboli v živote v neďalekých Piešťanoch, nič nemení na veci, že ani po uverejnení tejto "zaručenej informácie" z pera exkluzívnej londýnskej autorky nemajú ulice v Piešťanoch označenia aj po arabsky, o čom som sa odvtedy bol niekoľkokrát s úžasom, ale márne presviedčať na vlastné oči.
Nuž - vitajte vo virtuálnom svete 21. storočia, kde už pomaly, ale celkom iste po prečítaní novín nespoznáte ani sami seba pri pohľade do zrkadla. Aj v tomto prípade bude rozhodujúce, či uverite "serióznym médiám", alebo vlastným očiam.
Autor: Pavol Janík
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen (ISSN 1210-1494)