Generál Lorenc bol vo väzbe dlhšie ako v obžalobe uvedené osoby dovedna
Po 11 mesiacoch väzby vo väzení na Pankráci začiatkom 90. rokoch minulého storočia, po 12 rokoch súdnych peripetií a úpenlivého hľadania i sústavného menenia dôvodov na trestné stíhanie niekdajšieho prvého námestníka federálneho ministra vnútra Ing. Alojza Lorenca, CSc., súd vyriekol verdikt - 15 mesiacov podmienečne za preventívne zaistenie 11 osôb na 24 alebo 48 hodín v rokoch 1988-89. Generál Lorenc aj prokurátor sa proti rozsudku odvolali.
Prvým námestníkom FMV ste boli od roku 1985, teda v období, ktoré sa zvyčajne charakterizuje pojmami ako odmäk, oteplenie medzinárodných vzťahov, koniec studenej vojny, Gorbačovova perestrojka. V každom prípade išlo o čas prelomových globálnych geopolitických zmien. Má inteligentný človek uveriť, že bezpečnostné opatrenia ako preventívne zaisťovanie na 24 či 48 hodín na prekazenie pokračujúceho protiprávneho konania určitých osôb sa zaviedli až či práve v druhej polovici 80. rokov?
Konanie v obžalobe jedenástich vymenovaných osôb - organizátorov nepovolených demonštrácií v období rokov 1988-1989 - bolo v tom čase skutočne považované orgánmi činnými v trestnom konaní za vysoko spoločensky nebezpečné a trestné. Dokazuje to napríklad materiál generálnej prokuratúry podpísaný generálnym prokurátorom, ktorý je v spise. Okrem toho svedkovia z okruhu zaistených osôb podľa ich vlastných výpovedí uvádzajú, že si boli vedomí porušovania československých zákonov. Nerešpektovali ich a dostávali pre svoju činnosť viacero výstrah a upozornení. Ja neznižujem osobné motívy týchto osôb, ktoré ich viedli k takým postojom. Konali podľa svojho presvedčenia. Je však skutočnosťou, že komplikovali situáciu aj tých prúdov v KSČ, ktoré usilovali práve o prestavbu spoločnosti, pretože dávali argumenty politicky vplyvným ľuďom, ktorí prestavbe a reforme strany a spoločnosti neboli práve naklonení. Na druhej strane tu však bola zákonná povinnosť orgánov ZNB konať podľa svojej povinnosti. Postup v zmysle 23 zákona o ZNB, na ktorý sa pýtate, samozrejme nebol zavedený v mojom funkčnom období 1. námestníka ministra, ale bol orgánmi ZNB prijatý ako právne možný a používaný prakticky od účinnosti zákona o ZNB v roku 1974. S plným vedomím a bez akýchkoľvek námietok zákonodarných a ústavných orgánov štátu. Vyplýva to jednoznačne z dôkazov v spise. Bývalý generálny prokurátor ČSR a bývalý generálny prokurátor ČSSR vo svojich výpovediach potvrdili, že postup orgánov ZNB pri používaní 23 zákona o ZNB nepovažovali za protiprávny.
V predložených materiáloch a výpovediach svedkov prítomná verejnosť nepočula žiadny dôkaz, že by ste komukoľvek dali príkaz alebo úlohu kohokoľvek zaistiť. Naopak v dokumentoch z vášho funkčného pôsobenia sa ukladalo vždy postupovať dôsledne podľa práva a vyvarovať sa právnych pochybení. Ste matematik a vo vystúpení pred súdom ste vyslovili predpoklad, že právo a logika by nemali byť v rozpore. O čo a komu teda v procese s vami vlastne ide?
Za desiatky rokov sa toho v našej spoločnosti skutočne veľa nazbieralo. Krívd, ublížení aj zločinov. Nezriedka obeťami režimu boli aj tí, ktorí ho pomáhali vytvárať, ktorí sa sami takéhoto konania predtým dopúšťali. Pamätníci predsa pamätajú, kto bol kto. Nemal som nič spoločné so zločinmi päťdesiatych rokov, ani s čistkami po roku 1968. Bol som ale v rokoch 1985-1989 prvý námestník ministra, zodpovedal som za útvary kontrarozviedky a to stačilo. Keďže moc bola odovzdaná pokojnou cestou bolo treba vyprodukovať obraz nepriateľa, niekoho odsúdiť, zavrieť. Taká bola politická objednávka. Po 17. novembri som bol viackrát obvinený zo skutkov, ktoré sa ako moje trestné konanie nepreukázali, a strávil som 11 mesiacov vo vyšetrovacej väzbe na Pankráci. Napokon v roku 1992 ma predsa len v politickom a mediálne spolitizovanom procese odsúdili. Zo skutku, z ktorého som bol obvinený až po niekoľkomesačnej vyšetrovacej väzbe. Celkom som vo vyšetrovacej väzbe strávil viac dní ako všetky v obžalobe uvedené zaistené osoby dovedna.
Niektorí ľudia majú predstavu, že napriek tomu, že nemôžete zodpovedať za všetko to, čo ste sami nazvali krivdami, ublíženiami a aj zločinmi minulosti, by ste sa mali tým ľuďom, ktorým bolo neoprávnene ublížené, ospravedlniť.
Ja som to už ale niekoľkokrát urobil. Znovu opakujem, že sa nezbavujem svojej funkčnej zodpovednosti. V médiách aj v našej poslednej knihe som sa predsa ospravedlnil. Tým ľuďom, ktorým bolo neoprávnene ublížené. Nemienim donekonečna sa opakovať a takto znevažovať takýto vážny akt.
Nie je pre vás vynesenie rozsudku aj príležitosťou na malú rekapituláciu vlastného života a profesionálneho pôsobenia?
Sú takí ľudia, ktorí nedokážu žiť bez pocitu potrebnosti pre spoločnosť, ku ktorej patria, pre svoju vlasť. Usiloval som sa tak žiť. Slúžil som v armáde, potom prišli roky v šifrovej službe nášho štátu, ktorú som pomáhal vybudovať na úrovni modernej doby. Neskôr obdobie vo funkcii náčelníka správy ZNB hlavného mesta Bratislavy a Západoslovenského kraja, kde som sa snažil, aby príslušníci tejto inštitúcie čo najlepšie chránili život a majetok ľudí. Napokon, na sklonku studenej vojny vo funkcii 1. námestníka federálneho ministra vnútra som prešiel veľmi náročnou skúškou ako zvládnuť svoju úlohu v udalostiach globálnych politických a spoločenských zmien s veľmi neurčitým koncom.
Za nepochybný osobný podiel na pokojnom priebehu historického zlomu práve v rokoch 1988-89 ste si získali veľa obdivovateľov. Aký je váš vzťah k demokratickým hodnotám a ľudským právam?
Ľudské práva mi neboli cudzie. Vnímam ich však nielen ako základné právo formálne deklarované, ale v jeho rovnováhe s reálnou možnosťou uplatnenia slobôd a ľudských práv pre všetkých ľudí. Vrátane tých najzákladnejších, za ktoré považujem právo na vzdelanie, prácu a starostlivosť o zdravie ľudí. Nebol som a nie som nepriateľom demokracie, mrzí ma že som k racionálnym zmenám v našej spoločnosti nemohol prispieť viac.
Môžete priblížiť atmosféru riešenia citlivých politických otázok v druhej polovici 80. rokov z pohľadu dobre informovaného a mimoriadne vplyvného človeka?
Dnes sú úplne iné pomery vo svete aj u nás doma. Vtedy prebiehala studená vojna. To malo významný vplyv na uplatňovanie základných ľudských práv. Československo sa však zúčastňovalo na helsinskom procese uvoľňovania napätia vo svete, rozvoja vzájomných vzťahov rozdeleného sveta aj na zlepšovaní prístupu k otázkam ľudských práv v našej krajine. V tejto súvislosti prebiehali práce na transformácii zákonov, vrátane ústavy. Podieľal som sa na tomto procese. Je známe, že som pripravil reorganizáciu československej kontrarozviedky a usiloval o zmenu zamerania jej činností, že boli pripravené opatrenia na zjednodušenie vycestovania našich občanov do zahraničia. Nebolo jednoduché presadzovať takú tendenciu pod tlakom udalostí obdobia rokov 1988-89. V spise je dokumentovaný písomný záznam z môjho rozhovoru s hovorcom vlády ČSSR ešte z augusta roku 1988, v ktorom som sa vyjadril, aby v Prahe boli určené priestory, kde by občania mohli demonštrovať svoje názory a postoje. Spolu s inými som neskôr odporučil povolenie manifestácie k otázkam ľudských práv na Škroupovom námestí v Prahe. Zakázal som represívne aktivity ŠtB 17. novembra a aj okamžite po udalostiach. Je známe, že zákrok ZNB proti demonštrantom 17. novembra v Prahe sa uskutočnil v rozpore s mojím príkazom. Napokon som na zasadnutí vlády premiéra Adamca predložil návrh na zrušenie zátarasov na štátnej hranici a zrušenie výjazdných doložiek pre občanov republiky.
Ako by ste stručne analyzovali a charakterizovali kľúčové chvíle dejín, keď mnohé záviselo od vášho osobného rozhodnutia?
Každý človek, ktorý vie, čo je to bezpečnosť štátu vo vtedajších globálnych pomeroch, si iste vie uvedomiť, že také zmeny, do ktorých sme vstupovali koncom osemdesiatych rokov, vyžadovali veľkú zodpovednosť k postupu transformácie vnútornej aj zahraničnej politiky. Ak má spoločnosť ostať funkčnou, ak má v tomto procese súčasne zabezpečiť ochranu celospoločenských záujmov, ktoré sa v konečnom dôsledku práv a života občanov zásadným spôsobom dotýkajú. Tieto procesy presahovali rámec vnútorných pomerov Československa. Sotva bolo možné vývoj v našej krajine oddeliť od vývoja sveta a Európy. Svoju úlohu som chápal v týchto súvislostiach. Spoločenské riziká vo svete a aj u nás doma boli obrovské a napokon to dokazujú aj súčasné problémy, ktorých som sa obával. Mal som funkciu, ktorá ma v tom čase zaťažila veľkou zodpovednosťou za vývoj v našej krajine, za životy ľudí a ochranu materiálnych hodnôt krajiny. Bál som sa chaosu a jeho dôsledkov.
A váš pohľad do zrkadla súčasných udalostí?
Dnes s rovnakým pocitom ako veľa našich občanov zdieľam všetko to, čo prežívame, a verím v riešenie problémov, ktoré Slovensko má. Svet sa nestal lepším. Vznikajú nové krivdy, pocity poníženia mnohých, odpor ku globalizácii, masové protesty a streľbou potlačené demonštrácie. Organizovaný zločin, teror aj nové vojny. Som rád, že v nových pomeroch našej spoločnosti sú niektoré ľudské práva a slobody na inom stupni, ako boli v čase studenej vojny. Potvrdzuje sa však, že nie je to jednoduchá otázka, ak sloboda jednotlivca či skupiny nemá byť hrozbou pre slobody a ľudské práva iných osôb a skupín.
Dá sa na základe doterajšej skúsenosti, že sa v dvadsaťročných cykloch radikálne menia politické pomery, reálne očakávať ďalší štátny prevrat v bližšej či vzdialenejšej budúcnosti?
Len skutočne naivný človek si dnes môže myslieť, že zamatová revolúcia bola poslednou vo vývine ľudstva, že studená vojna ukončená v 90. rokoch, bola poslednou, že sa už nikdy žiadny štátny prevrat vo svete nevyskytne. A neobávam sa svojho obrazu v tejto neukončenej reťazi udalostí sprevádzajúcich vývin sveta i našej spoločnosti a úlohe konkrétnych osôb v nej. Želal by som našim deťom, či vnukom, aby všetky takéto zlomové udalosti dejín sa stali spôsobom, akým prebehli udalosti koncom roka 1989 v Československu.
Ako váš osud zdieľajú vaši najbližší?
Ja a moja rodina sme prežili neľahkých 12 rokov. Je to daň môjho boja o profesionálnu česť. Boj o česť, o pravdu je principiálnou otázkou, o ktorú ľudia, ku ktorým chcem patriť, usilujú po celý život. Preto i dnes obhajujem to, čo cítim, a nemôžem prijať nič, čo by sa nezhodovalo s mojím presvedčením. Procesy ako tento sa nekončia v čase vynesenia rozsudku, ale s odstupom rokov. S tým budeme musieť žiť ďalej. Všetci, ktorí sa ho zúčastňujeme.
Nezdá sa vám, že niektoré médiá aj v súvislosti s vaším procesom dokumentujú hĺbku svojej neobjektívnosti a tendenčnosti?
Sú ľudia, ktorí sa pousilovali urobiť z procesu zastupujúci problém, stotožniť - skutočnú alebo len podľa ich predstáv - moju funkčnú zodpovednosť s trestne právnou zodpovednosťou a zo mňa urobiť symbol odsúdenia bývalého režimu, vyrovnávania sa našej spoločnosti s minulosťou. Dôkazy, ktoré na súde neodzneli, však nemožno nahradiť sugestívnymi medializovanými skutočnosťami, ku ktorým som nemal často ani len funkčný vzťah, nehovoriac o trestne právnej zodpovednosti. Svedkovia obžaloby sa až na dve výnimky nedostavili a z ich prečítaných výpovedí vyplynulo práve len to, že vedomým spôsobom prekračovali zákon a boli skutočne zaistení v situácii, ktorá - pravda - môže byť predmetom právnického sporu. Neuviedli ale nič, čo by potvrdzovalo, že ja som nariaďoval a organizoval ich zaistenie. Rovnako tak listinné materiály, ak odmietneme ich špekulatívny výklad, pri dôslednom odbornom a právnom posúdení také dôkazy neobsahujú. Nepočuli ich ani tí, ktorí boli na procese prítomní.
Proti rozsudku ste sa odvolali. Veríte v spravodlivosť?
Ako ste už spomenuli, spolieham sa na súlad logiky a práva. K objektívnemu rozsudku vo veci aj takej obžaloby, ktorá nie je podložená dôkazmi, tak ako vyžaduje zákon, to však nie vždy postačuje. Sám som to už zažil. Napriek tomu verím v spravodlivosť. A verím, že pri riešení môjho odvolania príslušný súdny orgán Slovenskej republiky preukáže svoju proklamovanú nezávislosť.
Autor: Pavol Janík
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |