Na dvojtýždňovom pobyte v Paríži sa narobím ešte viac ako doma. Zbieram materiál pre hodinovú reláciu, jednu štúdiu a niekoľko článkov o mojom už polstoročie najmilšom spisovateľovi Emilovi Zolovi. Koncom septembra bude sté výročie jeho úmrtia. Chcem vzdať hold svojej najvernejšej literárnej láske a zároveň jednej z najväčších osobností 19. storočia.
   Nádherný pobyt sa odvíja ešte nádhernejšie. Práca, ktorá človeka baví a teší, je azda tou najväčšou rozkošou. Usilujem sa využiť doslova každú minútu. Preto som vnútorne podráždený, že túto pracovnú niť má pretrhnúť sviatok, ktorý je síce sviatkom práce, ale počas ktorého sa nikde nepracuje, sú zavreté všetky múzeá aj knižnice a človek musí zaháľať.
   Preto o nastávajúcom prvom máji s manželkou, akoby sme sa dohovorili, neutrúsime slovko. Keď do skromnej hotelovej izbietky vo Formule 1 Port Montreuille vtrhne studené ranné prvomájové slnko, problému sa už nedá vyhnúť. - Čo budeme robiť? - spýta sa Žofka.
   - Pôjdeme do sprievodu - odvetím jej a na jej otázku - A s kým - odpoviem - Predsa s komunistami. S kým iným. Predsa nie sme komunisti iba doma, ale aj všade tam, kde práve sme. Teda aj tu, v meste miest, v neprekonateľnom Paríži.
   - Nie, Janko, v nijakom prípade nie - zašemotí Žofka. Prekvapene na ňu zazriem. Dosiaľ vždy bola plná porozumenia pre všetky moje avanturizmy. Dokonca aj pre politiku.
   - Čakajú sa demonštrácie. Je pred prezidentskými voľbami. Le Pen nezaháľa. Vraj má pohotovosť 3500 policajtov.
   Chúďa moje. Ako vari všetky životné družky všetkých mužov, ktorí upísali dušu politike, má strach a starosti, že príde o toho, kto jej robí najväčšie starosti. Tak veru.
   Zrazu sa jej nežne vyľakaná tvár ešte nežnejšie rozjasní. Keď na ňu hľadím, je mi ľúto, že nemáme o dvadsať rokov menej. K piatim miliónom obyvateľov nášho Slovenska by pribudol ďalší. Počatý v Paríži a ešte navyše 1. mája...
   - Pôjdeme, Janko, na cintorín Pére-Lachaise. Toľko a tak krásne si mi rozprával o Parížskej komúne. Pôjdeme sa pokloniť pamiatke popravených hrdinov k Múru komunardov.
   Nielenže okamžite súhlasím, ale už aj banujem, že nemáme nie o dvadsať, ale o štyridsať rokov menej, aby živou pamiatkou na tento prenádherný pobyt boli aspoň dvojčatá.
   Cintorín Pére-Lachaise som už pred tridsiatimi rokmi navštívil. Neostala mi naň veľmi príjemná spomienka. Smrť, ktorá tu všetkých, aj úhlavných nepriateľov, navždy zmierila, si natiahla okázalú, ba pompéznu masku. Hrobky z čierneho mramoru so zlatými písmenami sú poslednými zúfalými výkrikmi pominuteľnosti bohatstva. Obrovské čierne mesto a labyrint Smrti. Aj tu však vládne prvomájový šum.
   - Janko, a nezabudni - akosi hanblivo mi povie Žofka - nesmieme zabudnúť kúpiť kvietok k múru tých popravených...
   Moje doma až patologicky šetrné žieňa sa tu akosi mení. Jeden kvet stojí tri eurá... Doma by už znepokojene prerátavala - Tri eurá, veď to je stodvadsať deväť korún a šesťdesiat halierov... Tu rozmýšľa inak. V blízkosti miesta, kde pod popravnými výstrelmi pomstychtivých lokajov víťaznej buržoázie padli stovky mučeníkov spravodlivosti, budúcnosti a pokroku, hmotný aspekt mizne. Navyše sa ženský súcit spája s utrpením so zraneným zmyslom pre sociálnu spravodlivosť.
   Ukáže sa, že hľadané miesto nie je až tak blízko. Najslávnejší parížsky cintorín nie je mestom, ale veľkomestom Smrti. Napokon však, po viacerých usmerneniach, prídeme k množstvu väčších i menších živo debatujúcich skupiniek oboch pohlaví a všetkých vekových kategórií. Múr však nevidíme.
   Je tu nezvyklo. Necintorínovo živo a rušne. Kde je však múr? Práve sa chystám na toho najbližšieho stojaceho človeka, zhodou okolností je to šarmantná takmerpäťdesiatnička, spýtať, kde je tu Múr komunardov, keď mi Žofka akosi pietnoradostne povie, aby som sa pozrel, pri koho hrobe stojíme.
   Hneď ju poslúchnem a razom zabudnem na krásnu dámu. Henri Barbusse... Jeden z mojich najmilších francúzskych autorov. Tvorca azda najsilnejšieho protivojnového románu, za ktorý bol krátko po prvej svetovej vojne odmenený Goncourtovou cenou a ktorý by sa mal masovo šíriť vždy vtedy, keď sa nad našou planétou sťahujú mračná vojny. Majster jazyka, znalec človeka, jeho odvekého údelu, ale aj jeho posvätného poslania. Veľký umelec, v ktorého diele v nezničiteľnej syntéze splynuli všetky tieto hodnoty. A ktorý sa azda práve preto stal komunistom a ostal ním až do smrti.
   Zmätený stojím pri pomníku, v ruke kvietok, Žofka si pripravuje aparát. Aj teraz ju obdivujem, že aj vo chvíľach dojatia dokáže byť vecná a na všetko pamätať. Veru, ako amatér, ktorý vždy rád skúmal nielen telá žien, ale aj ich dušu, dobre viem, že ženy sú v podstate oveľa menej sentimentálne ako muži. Už dokonca viem aj prečo...
   V tom si ma všimne v skupine neďaleko stojacich ľudí starší, odo mňa čajsi o desať rokov starší vyšší muž.
   Podíde ku mne a spýta sa, či chcem položiť kvet na hrob tohto veľkého komunistu, Francúza a umelca. Zmätený mu vysvetľujem, že nie, že kvet chcem položiť k múru, kde popravovali komunardov, a akoby som cítil potrebu ospravedlňovať sa, že ju nedám na Barbussov hrob, veľavravne sa nadchýnam Barbussovou osobnosťou, jeho dielom, veľkosťou jeho diela.
   Starec ma s úsmevom počúva a jeho úsmev je čoraz teplejší. Vravím, ako na mňa kedysi zapôsobili Barbussove romány - Oheň a Peklo. Aj im vďačím za to, že som komunistom.
   - Ale, monsieur - povie, keď skončím - Barbusse nenapísal len romány. Napísal aj životopisy. Výborné životopisy.
   - Viem, viem - odvetím mu - čítal som od neho aj jeho životopis Zolu a Ježiša. - A začnem mu vysvetľovať, že ten prvý som viackrát čítal takmer z profesionálnych dôvodov, a ten druhý ma zas zaujal zaujímavým vysvetlením fenoménu Krista, ktorý prekryl osobnosť historického Ježiša. Viem o tom dosť, lebo práve o týchto veciach sme viedli dlhú korešpondenciu s mojím už zosnulým českým priateľom Vladimírom Brettom, jedným z najlepších romanistov nášho storočia.
   - Ale Barbusse - teplo sa usmieva neznámy a predsa čímsi blízky muž - Barbusse nenapísal len tie dva životopisy.
   - Viem, monsieur, odpoviem mu - on napísal aj životopis Stalina. vyšiel aj u nás na Slovensku, v mojej rodnej reči.
   Muž spozornie. Jeho úsmev akoby na chvíľku skamenel, neprestal však byť hrejivým. A ja mu ešte zmätenejšie vysvetľujem, že kvet nechcem dať na Barbussov hrob, ale k múru, pri ktorom pomstychtivá buržoázia vraždila komunardov. Neznámy blízky sa obráti a ukáže rukou na neveľmi dlhý múr, ktorý som si ani nevšimol a pri ktorom je už veľa vencov a kvetov. Tak to je to posvätné miesto utrpenia sveta proletárov, vyhnancov zeme, hladom mučených. Je to tu...
   Všetko historicky významné si mimovoľne predstavujeme ako veľké a vznešené. Tento múr, pri ktorom vyhasli stovky životov prvej proletárskej revolúcie, som si predstavoval oveľa väčší, mohutnejší, majestátnejší. Je taký prostý...
   Je prostý ako ľudské utrpenie, ako chlieb, ako nádej. Jeho skupina ho už k sebe volá. Naznačí, že ešte pár sekúnd. Potom mi podá ruku, láskavo ma objíme a povie:
   - Ďakujem vám v mene Francúzska, camarade. Komunistická strana Francúzska žila, žije a bude žiť. Mon camarade...
   Spamätám sa až vtedy, keď je už pri svojej skupine. Kráčame so Žofkou k nenápadnému múru. Chystám sa položiť kvet k množstvu ostatných. Z dojatia ma vytrhne Žofkin vecný hlas. - Počkaj, Janko. - Pripravuje si náš fotoaparát.
   Och, Bože, ak raz niečo spasí a zachráni svet, bude to práve táto vecnosť vrúcneho a čistého ženského srdca...
   Ako kladiem kvet k múru, začujem cvaknutie aparátu. Chvíľu so Žofkou nemo hľadíme na posvätné miesto ľudských dejín a utrpenia. Unášam sa radosťou nad tým, že pre toho starého Francúza, ktorého v živote už nikdy neuvidím, už nie som pánom, ale súdruhom. Vždy mi bolo u nás doma protivné, keď sa komunisti oslovovali ako pán alebo pani...
   Dolieha na mňa aj vtieravá myšlienka, koľkí z našich súdruhov by takto dokázali rozprávať o veľkých komunistických osobnostiach slovenskej literatúry, o Petrovi Jilemnickom, Fraňovi Kráľovi, Michalovi Chorváthovi a ďalších.
   Vraciame sa niekoľko metrov naspäť, zas k hrobom. A ako nemo pomaly popri nich kráčame, všimnem si konečne niečo aj ja, a nie Žofka... Vedľa seba, tak ako v živote a v boji, ako v živote, ktorý bol najmä bojom, odpočívajú tí, ktorí povstali na obranu hladom mučených. Dôverne známe mená. Umelci, spisovatelia, politici, vodcovia strany. Paul Éluard, Pierre Courtade, ktorého skvelý román Červené námestie ma pred štyrmi desaťročiami nadchol, Marcel Cachin, Maurice Thorez, Jacques Duclos, Waldek Rochet a - a veľa, veľa ďalších. Pri každom sa žiada postáť a aspoň minútku si v pamäti evokovať všetko, čo viem o jeho osude a diele...
   Je ich však toľko, že by to trvalo nepredstaviteľne dlho. Všetky hroby sú vo vzornom stave, upravené, mnohé ozdobené kvetmi. Neviem prečo, ale zrazu mi ten ruch života, ktorý sa nad nimi rozlieha, už vôbec nepripadá cudzorodý.
   Na ceste k východu z cintorína sa opäť ozve niekedy neznesiteľne vecná Žofka. Muži sa vždy radšej unášajú dojatím ako ženy.
   Možno práve preto prehrali toľko revolúcií...
   - Tak tu v Paríži, Janko, si takto komunisti vážia svojich mŕtvych druhov. Zrejme tie skupiny ľudí sú komunisti. Asi, asi, Janko, sa tu takto zídu vždy na prvého mája, upravia hroby, pospomínajú si na tých, čo v nich ležia. To sa mi páči. To sa mi, Janko, veľmi páči. To je pekné.
   Zakiaľ meditujem o tom, či hroby pochovaných ľudí sú oproti Múru komunardov len náhodou alebo zámerne, moja neznesiteľne apolitická Žofka ďalej rozvíja svoje úvahy.
   - To by ste mali robiť aj u nás na prvého mája. Bolo by to veru omnoho krajšie ako tie formálne sprievody doma pred prevratom, ktoré sa vždy končili pijatikou. Z prvého mája, Janko, pred prevratom, si sa vždy vracal v dobrej nálade.
   Zato po prevrate, chce sa mi jej príkro povedať, vzhľadom na dôchodok sa tohto nebezpečenstva báť nemusí.
   Žofka, ktorá vždy mala voči komunistom, najmä voči tým predprevratovokonjunkturalistickonadutým, toľko ostrých kritických výhrad, cíti voči komunistom tejto proveniencie dokonca sympatie. Prehltnem polemickú poznámku, ktorú mám na jazyku, a v duchu si dávam prvý poprevratovoprvomájový záväzok, že raz celkom iste napíšem esej o Louise Michelovej.
   Kráčame k východu z cintorína. Už sme blízko neho, keď sa Žofka znovu ozve. Tentoraz, ako mi to len dobre padne, nie až tak celkom prakticky. Možno raz muži budú chcieť, aby ženy, s ktorými žijú, neboli také, aké chcú oni sami, ale také, aké sú a aké chcú a môžu byť samé. Kedy to len bude?
   - Spomenula som si, že raz, hádam pred desiatimi rokmi, keď si od Bretta dostal list, si bol pár dní celý zmätený. Bolo to niečo práve o Barbussovi. Už sa presne nepamätám.
   Zato ja sa pamätám. Bolo to v liste, v ktorom ma nezabudnuteľný priateľ zahrnul informáciami o Barbussovej knihe o Ježišovi. Po desaťročí mi pamäť vyvoláva Žofkinu začudovanú tvár a znovu počujem jej zvedavú otázku.
   - Ako je to, Janko, možné, že spisovateľ-komunista napísal knihu o Ježišovi. Veď tebe za čias socializmu, a to ste vtedy vy komunisti, mali absolútnu moc, jeden pokakaný redaktor z knihy Kleopatrin milenec vyradil poviedku o ukrižovaní Ježiša. Dobre sa pamätám, ako si sa predvlani tešil, keď Miško Horecký knihu znovu vydal aj s tou poviedkou...
   Chce sa mi jej povedať, že francúzski komunisti boli asi vždy trochu - trochu? - iní ako tí naši predprevratoví, najmä tí na ideologickom oddelení úvé. A v duchu sa škľabím nad spravodlivým pátosom skvelého Ruda Čižmárika na prvom zjazde spisovateľov po šmirgľovej revolúcii pred 13 rokmi.
   Radšej jej rozprávam, že jedinou mierou kultúrnosti národa je tolerancia. Tolerancia ako niečo samozrejmé, a nie dar z milosti či slabosti. Keď zomrel Paul Claudel, najkrajší nekrológ o ňom napísal Louis Aragon. Najväčší komunistický spisovateľ o najväčšom katolíckom básnikovi. Luxus netolerancie si môžu dovoliť len primitívni a hlupáci. Nanešťastie vždy na škodu hnutia, národa, spoločnosti. Tiež jej rozprávam, že jedinečná šanca sa neprepásla Gorbačovovou zradou, ale najmä vlastnými chybami. Kto po víťaznej revolúcii povedal, že teraz nás môžu poraziť len naše vlastné chyby?
   - To myslíš, Janko, na toho súdruha, ktorý sa nedávno na teba priam rozbesnil, keď si mu dal prečítať svoju úvahu, že Leninove slová v polemickej korešpondencii s Fínom Tannerom, že diktatúra proletariátu sa môže realizovať len prostredníctvom revolučnej strany? V tej úvahe si dokazoval, že formuláciu prostredníctvom strany musíme chápať ako celej strany, a nie jej politbyra. Tak strašne sa rozčúlil, že sa odvtedy u nás neukázal.
   Doma jej budem rozprávať, že Barbusse napísal aj knihu Ježišovi judáši. Ježiš každého veľkého hnutia má aj svojich judášov. Inak to asi nemôže byť. A spomínam si na muža, nadutého poprevratového zbohatlíka, ktorého som pred touto cestou prosil o jej sponzorovanie. Odmietol. Pred prevratom bol riaditeľom VUML a bol aj v komisii, ktorá ma v roku 1970 vylúčila zo strany. Ježišovi judáši, možno vám odpustiť?
   Jedine vám nemožno odpustiť. Ste satansky konkrétni. A tou pravou "tragédiou človeka" sa mi zdá to, že len vy ste nesmrteľní a prežijete všetky režimy, storočia, hnutia aj strany, ba dokonca aj večný zánik tejto planéty.
   To všetko jej budem doma, v romanticko-surrealistickej Žiline rozprávať. Paríž si predsa nebudeme ničím kaziť.
   Po návrate do hotela dlho nemôžeme zaspať. Keď nad nami konečne začnú víťaziť noc a spánok, nevdojak ešte obaja naraz vyslovíme takmer tými istými slovami rovnaký pocit.
   - Škoda, že s nami nie je aj naša Lucka. Škoda...

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]