Realizácia všetkých veľkých koncepčných riešení vždy krachuje na nedôslednosti ich uvádzania do života. Ba niekedy to vyzerá tak, že s ich pôsobením v reálnom živote sa počíta len podmienečne. Vízie sa totiž až kruto líšia od každodennej praxe. A vizionári pričasto stotožňujú vlastné predstavy so skutočnosťou. Často ju však ani nepoznajú, ani nechcú spoznať. Najčastejšie však možno konštatovať, že voči realite sú vybavení hrošou kožou ľahostajnosti. Sú si totiž vedomí, ako ťažko sa pravda nesie hore, k výšinám kruhu novodobých žrecov.
   Cez bariéry administratívnych hradieb a dobre obročených úradných šimľov sa nijaká správa o stave vecí nemôže dostať ani pod pazderie, na ktorom líha dobre živený byrokratický kopov. A tak sa, okrem iného, v staručkej a po nespočetných plastických operáciách akoby vylepšenej Európe, dosť prípadne s hĺbkou času, vynára bonmot nášho klasika, ktorým charakterizoval so značnou dávkou skepsy výročný jarmok v Banskej Bystrici: Bohatý trh začína sa žobrotou.
   Na domýšľanie konzekvencií, vyplývajúcich z tohto faktu, si ešte ponecháme priestor. V bičovaní ohnivého dažďa novodobých pogromov na národy a štáty, čo sa ocitli v zornom poli chladného, nehybného rybieho oka noci mocných, je toho na rozvažovanie viac ako dosť. Klasik Dr. Gustáv Zechenter akoby sa prešiel našimi malými neokapitalistickými metropolami - od východu na západ, a nie iba slovenskými. Nuž zacitujme si v dobe postmodernej: "Tam žobrák, bohatý na deti, krúti vŕzgajúcu lýru savojskú a jeho početní nápadníci plazia sa po ňom ako húsenice po kapustnom koreni... Postúpiš ďalej a tam ti pchá pod nos ranavé, muchami posiate nohy. Hentam sa váľa kus drieku bez nôh; onen krúti hlavou tik-tak, bez prestania deň i noc. Slepý Tobiáš reže sláčikom po husliach, upomínajúc nás na srbské gusle." Až na jazyk - ako zo súčasnosti! Ako skryť žobrákov, na to bohatý kapitalizmus ani v jednej svojej forme zatiaľ neprišiel. Bohatí dojiči zlatých kráv používajú na nich pri krízových situáciách stále ten istý a ustavičný flagellum orbis alebo flagellum urbis.
   Ponad toto praskanie svetového alebo mestského biča znie Fukuyamov bezuzdne mrazivý smiech nad koncom dejín. Hlboká viera neviery v najzákladnejší segment postmoderného diskurzu o súčasnej tvári globálneho liberalizmu. Ako sa môžeme dočítať v Konci histórie: "Zatiaľ čo niektoré súčasné krajiny asi nedokážu realizovať stabilnú liberálnu demokraciu a iné by mohli skĺznuť späť do iných, primitívnejších foriem vlády ako teokracia alebo vojenská diktatúra, ideál liberálnej demokracie by sa nedal zlepšovať."
   Takéto jatrenie rán súčasného globálne fungujúceho (ale nefunkčného) evanjelia sveta sa vidí pritvrdé aj prorokovi dekonštrukcie J. Derridovi: "... V dobe, keď niektorí ľudia majú odvahu hlásať nové evanjelium v mene ideálu liberálnej demokracie, ktorá sa konečne presadila ako ideál ľudskej histórie, musíme nahlas zvolať: nikdy v histórii Zeme a ľudstva násilie, nerovnosť, odmietanie vstupu, hladomor a podobné ekonomické formy útlaku nezasiahli natoľko veľké množstvo ľudských bytostí." Toto trpké a napodiv tvrdé Derridovo konštatovanie by mohlo byť prekvapujúce, keby nebolo pravdivé, keby nebolo do očí bijúcou skutočnosťou. Tá je však ešte príkrejšia. V súčasnom stave vecí sveta ju nemôžu celkom a bez hanby ignorovať ani poprední mágovia nezáväzného diskurzu postmoderny, ani počiatoční žreci globalizmu. Zdá sa, že čím väčšmi budú zjavné dôsledky tendencií bezbrehého liberalizmu a ekonomickej globalizácie, tým dôslednejšie si budú nútení mnohí jej teoretickí otcovia stúpať po jazyku. Tým väčšmi sa budú cítiť nielen použití, ale i zneužití. Prvotné nadšenie zhorkne na teoretickom pozadí dočasného neba filozofie-nefilozofie a prinúti ich vari nanovo dekonštruovať vlastné závery a východiská. Postmoderna, umierajúca na vlastnom tele nezáväzného diskurzu, stroskotáva v masturbačnom priestore ničoty, kde sa nemá čoho zachytiť, a filozofická doktrína dekonštrukcie ani nemá inú cestu ako podpáliť jej telo rozdúchaním už beztak vychladnutého popola, na ktorom sa prihrievali dosť bezkrvné teórie a antiteórie. Zdá sa, že jej sotva pomôže račí obrat späť. Bude sa musieť uspokojiť s krátkym životom lietavice. Všetko myšlienkové úsilie konca druhého tisícročia ocitlo sa paradoxne v situácii zrelého Marxa, ktorý tvrdil, že filozofi svet iba vysvetľovali, lenže ide o to, zmeniť ho. Už vieme, s akými deformáciami sa takáto filozofická premena sveta uskutočňovala. Postmoderna bola a je nasmerovaná na premenu z poľa filozofického do ideologického. A táto motýlia premena, cez kokón veľkých peňazí, mala by celosvetovo, globálne rozprestrieť krídla nad súčasnou civilizáciou, ktorej Fukuyama amputuje orgán najdôležitejší pre jej život. Historickú dimenziu.
   Majitelia týchto budúcich krídel však už premenu filozofických diskurzov tvrdo obracajú na ideológiu. Opäť jedinú správnu. Celosvetovú. S tvrdými, zničujúcimi dôsledkami pre výraznú väčšinu obyvateľstva našej planéty. V mene liberalizmu peniazmi potláčajú iné názory a tendencie. Tvár súčasného tvrdého postindustriálneho kapitalizmu je však jánusovská. Usmievavá pre veľké nadnárodné korporácie, pažravá voči zvyšku sveta. V jej rozďavených ústach sa napokon môžu stratiť aj tvorcovia jej ideologickej podstaty, lebo žalúdok veľkých zlatých trezorov MMF a nadnárodných spoločností je trvalo nenásytný. Iba mrazenie z poznania, že napokon strávia sami seba ich ešte trochu zneisťuje. Inak by Fukuyama nebol ani veľmi ďaleko od pravdy: "Život posledného človeka je životom fyzického bezpečia a materiálnej hojnosti... Je tu nebezpečenstvo, že budeme šťastní v jednej rovine, ale v inej rovine so sebou budeme nespokojní, a teda náchylní zatiahnuť svet späť do histórie so všetkými jej vojnami, nespravodlivosťou a revolúciou!?"
   V tejto vízii sa Fukuyama podujal na oprašovanie oveľa dôslednejšej a skeptickejšej Nietzscheho idey, hoci práve citovaný výrok je omnoho bližšie k výstražnému varovaniu L. I. Brežneva, ktorý na jednom zo svojich predsmrtných zjazdov varoval pred recidívou z ekonomického nadbytku. Vo všeobecnom nedostatku zásobovania spotrebným tovarom pôsobilo takéto "varovanie" viac smutne ako komicky. Hoci Brežnevov teoretický predpoklad bol správny, Fukuyama vyvoláva oveľa väčšie rozpaky, lebo zabúda na doteraz kapitalizmom nikdy neriešený problém sociálneho zmieru. Nadbytok liberálneho kapitalizmu nie je predsa nadbytkom všeobecným, všeobecným javom z hľadiska globálneho je skôr nedostatok. Hovoriť o obave z návratu dejín (Fukuyama prezentuje koniec dejín v zmysle jedinej svetovej ideológie) je veľmi predčasné, tie dejiny ešte existujú a, ako správne poznamenáva Derrida: "Či si to želajú, či sú si toho vedomí, alebo nie, všetci muži a ženy po celej Zemi sú dnes dedičmi Marxa a marxizmu... nemôžeme nebyť ich dedičmi." Z hľadiska všeobecného bytia v súčasnej postindustriálnej spoločnosti na Západe je signifikantná lamentácia sociológa Zygmunda Baumana, ktorý síce nie je zástancom marxizmu alebo socializmu, no bývalú bipolaritu sveta hodnotí viac pragmaticky ako čisto vizionársky, možno z pohľadu bytia v štátoch bývalého Ostbloku i sebecky. Súčasný Západ podľa Baumana "nemá ani účinných nepriateľov vo vnútri, ani barbarov tlčúcich na (jeho) brány, má len pochlebovačov a napodobňovateľov. Prakticky (a zjavne neodvolateľne) zbavil legitimity akékoľvek alternatívy seba samého". A treba dodať, že sa nijako nezbavil agresivity voči slabším, postkoloniálneho kolonizovania, tútorstva a nenásytnej pažravosti na úkor slabších. Slepota všemocnej ruky trhu sa povyšuje na tabu, o ktorom akoby nebolo možné (ale najmä je nesprávne) viesť vážne diskusie. Pre štáty z bývalého sovietskeho područia znamená skôr prechod z jedného dirigizmu do iného. Každé jarmo totiž omína a každý šľah bičom bolí. Kapitalizmus bez alternatívy (alebo Fukuyamov koniec histórie) sa odzubadlil a cvála ako splašený kôň po globálnej mape sveta, dupe ťažkými kopytami po sklonených hlavách ponížených a urazených. Väčšina výdobytkov liberálnej spoločnosti a demokracie existuje v ústavách jednotlivých štátov iba deklaratívne. Ako zdrap papiera, popísaného šľachetnými myšlienkami, ktoré sa v každodennej politickej praxi nerešpektujú, alebo sa nedajú realizovať. Alternatívne názory sa fumigujú, alebo potláčajú brachiálnou mocou, zbyrokratizovanou do takej miery, o akej sa v socializme nikomu nesnívalo ani v najhoršom sne. EÚ so svojimi nehybnými a ťažkopádnymi komisariátmi je toho dôkazom (o čom na tomto mieste hovoriť alebo mlčať má rovnakú hodnotu). Vzniká nová politická trieda príživníkov, verne slúžiacich feldvéblov globalizácie, zupákov verných najšpinavším záujmom nadnárodných korporácií, ktoré si opäť (v intenciách neokolonializmu) prisvojujú svetové prírodné zdroje. V tomto marazme je rozvoj štátnych celkov (až na USA a čiastočne EÚ) podmienený ani nie tak liberálnym trhom ako skôr veľkotútorstvom jediného súčasného žandára sveta. To je aj tragédia celku. Jeho smrť. Nie koncom dejín, ale ničotou. Samopožieraním. Tam sa končí totiž každá nadmerná presýtenosť. Už starí Rimania vedeli, že nemierna hostina sa končí exkrementmi. Ale aj hnevom tých, čo sa nedostali ani k omrvinkám zo stola sveta.
   Na domýšľanie týchto konštatovaní si ešte ponecháme priestor. V šľahajúcom ohnivom daždi novodobých pogromov voči národom a štátom, ktoré sa ocitli v zornom poli ľadového oka hydry moci mocných je toho na rozvažovanie dosť. Dnešný svet oveľa otvorenejšie ako pred 11. septembrom 2001 podpaľuje suché s mokrým. Ešte nikdy predtým sa moc (aspoň nie od čias druhej svetovej vojny) tak bezohľadne a bezostyšne verejne nedožadovala svojej otvorenej krutosti ako pri vstupe na prah dvadsiateho prvého storočia.
   Oslava milénia, ohňostroje a svetlice, nadšenie a sláva, to všetko nás vrhlo do tmy čiernej ako smola. Keby sme sa spýtali, čia to bola smola, museli by sme si odpovedať: naša, vaša, celosvetová... Ešte sme sa ani nestihli v jej temravách rozhľadieť, a už v nej zaznieval diablov trilok. Hľadal sa konkrétny zločinec a uplatňovala sa naňho kolektívna vina. Diabol kričal, že všade, kde jeho noha vkročí, musí byť, a aj je, peklo! Národ so súhlasom národov oboril sa na národ s úmyslom vraždy, presnejšie s úmyslom vraždiť! S doteraz nevídanou (ale nie celkom nevídanou) mediálnou podporou - s útokom na vedomie i podvedomie, na najušľachtilejšie ľudské city (solidaritu), ale v skutočnosti priamo proti nim (nej).
   Tieto krvné pomsty na štátnej úrovni proti zvrchovaným štátom (a teda aj proti ich civilnému obyvateľstvu) nie sú vo svojej podstate (aj vo výsledkoch) ničím iným ako agresívnymi vojnami s požehnaním OSN. Nielen pripomínajú, ale aj sú krokmi sebaistých diktátorov a v súčasnosti ich kryjú peniaze mocných zbrojárskych a mediálnych korporácií a magnátov. Zázračné riešenia (aké dnes svetu alebo Američanom sľubuje ich prezident) poznáme v Európe z konca tridsiatych rokov, všetky ich prinášal muž trochu iného výzoru a gest, ale sľuboval to isté, bola to doslova a do písmena rovnaká rétorika i jej fakticita: prudké zníženie nezamestnanosti, oživenie zbrojnej výroby, zomknutie národa proti spoločnému (spočiatku nepomenovanému) nepriateľovi, blesková vojna (teraz sa už rétorika mení na dlhodobú vojnu, ale vojnu s kýmkoľvek a kdekoľvek, ak sa tam náhodou objaví strašidlo Usamu bin Ladína alebo jeho pohrobkovia). Neurčitosť možných cieľov hovorí len toľko, že takáto vojna bude naozaj možná kdekoľvek a kedykoľvek. Veď keď sa to tak vezme, nejaký terorista sa vždy a všade nájde, keby sa však nenašiel, je dosť zločineckých organizácii priamo v srdci krajiny vojnotvorcu, ktoré sú ochotné vyrobiť aj kópie. Keby to celé nebolo načisto neľudské a zvrátené, človek by sa spýtal: Akej štátnej príslušnosti, akej národnosti bude ďalší USA(ma)?
   Európa, zdá sa, je v tomto smere stará, dôverčivá a trochu aj senilná dáma. Často nevie odlíšiť krv od kečupu, hoci sama sa po stáročia brodila po prsia v potokoch krvi vlastných národov. Spôsobila si toľko vlastných rán, že napokon stratila citlivosť na ne vôbec. Práve takáto necitlivosť a nepamäť (Fukuyamovo jasanie nad koncom histórie je vlastne harakiri hĺbkovej pamäte, imputovanie totálnej amnézie) umožňuje exploatáciu vojny do akéhokoľvek priestoru, ale v tomto bode je aj euroskepticizmus viac ako legitímny a morálne oprávnený. Je tu totiž opodstatnená obava, že táto permanentná nepamäť sa nelieči ani tak spoločnými, konvergujúcimi cieľmi a ideami ako spoločnou triumfálne prijatou a debutujúcou menou. Európa dneška je viac ako doposiaľ zahľadená do peňazí, do obeživa, do chladnej krvi ekonomizmu a pragmatických sankcií veľkých i malých úradníkov, ktorí sa za každú cenu snažia udržať na komisariátoch. A títo komisní komisári vždy aspoň jedno oko prižmúria pred špinavými trikmi mocných a krvavými obeťami bezmocných. Egoizmus súčasnej EÚ je do očí bijúci, a preto jediný žandár sveta môže rajtovať všade tam, kde ukáže prstom na mape. V tomto smere je strata bipolárneho sveta pre ľudstvo skutočnou, najreálnejšou stratou i hrozbou, pred ktorou stojí súčasný svet. Dobrovoľne a nevedome! Nanajvýš s vedomím vlastnej slabosti! Peniaze (najmä v priestore liberálneho imperializmu - lebo je to imperializmus!) môžu spojiť najbohatšie a najvyzbrojenejšie subjekty sveta, ale nijako nemôžu zjednotiť tých, čo trpia ich nedostatkom a priamo hladom. V EÚ nevyrovnanosť ekonomík jednotlivých členských štátov môže staré, ale nikdy celkom vyriešené pnutia ešte zvýšiť. Permanentne tlmená neuspokojenosť menšín, ktoré EÚ mimo svojich hraníc podporuje až po hladinu miestnych nevládnych vojen, sa môže opätovne (vďaka neprezieravej protektorskej politike) prejaviť aj priamo v centre EÚ. Pod svetlom totiž býva najväčšia tma! Ako zvládne túto situáciu, a najmä vlastnú politiku dvoch tvárí, možno len ťažko predvídať. Ohniská konfliktov vyvážané zatiaľ za hranice vlastného teritória sa môžu premeniť na cestu k vlastnému rozkladu. Národnostná politika EÚ je totiž nedôsledná, nezodpovedá ani štandardu, ktorý vyžaduje od kandidátskych štátov. Ukladá tak priamo do blízkosti svojho srdca časovanú bombu, hoci práve týchto bômb mimo centra sa na komisariátoch EÚ boja ako čert kríža, hoci práve nedostatočné riešenie vnútorných problémov EÚ ich priamo vkladá do rúk tým, ktorí nenachádzajú v EÚ dosť možností na iné, civilizovanejšie riešenia. Nijaký problém sa ešte v dejinách nevyriešil tým, že si niekto pred ním zatváral oči. To vedel vari aj staručký komisár Čapajev počas občianskej vojny v Rusku.
   EÚ akoby si neuvedomovala, že takáto politika nerovnakých metrov a požiadaviek, ktoré jednosmerne vznáša na kandidátske štáty, vzbudzuje u ich obyvateľstva viac nedôvery, ako to vedia letmo cestujúci komisári zaznamenať. EÚ nechápe ani v celku, ani v jednotlivostiach zložitosť zlomu v sociálnych istotách obyvateľstva týchto krajín v porovnaní s predchádzajúcim režimom (spred roku 1989). Robí chybu všetkých víťazov a šliape často práve tam, kde by bolo treba chodiť po prstoch. V zjednodušenom pohľade, ale aj v interpretácii vzbudzuje takáto politika nielen obozretný dištanc, ale aj možnú nevraživosť. Trochu viac pochopenia by tu zaiste v záujme veci bolo na mieste. Nie iba bývalý Východ a jeho obyvateľstvo bolo masírované jednostrannou propagandou, ale boli to aj obyvatelia Západu a ich nevzdelanosť (až na jazykovú pripravenosť) je niekedy tiež do očí bijúca. Hlupáčik z USA alebo z EÚ, ktorý si so sebou prinesie angličtinu v balení často iba pro domo, sa v týchto teritóriách ocitá často v komickej situácii dobre vycvičeného papagája, ktorý sa môže často iba čudovať (a obvykle aj je pripravený na fakt, že vošiel do džungle). Rovnako nepôsobí ani prinajmenšom dobre, keď na každom väčšom úrade alebo na ministerstvách pobehujú tímy poradcov skaderuka-skadenoha, ktorí sa tvária náramne dôležito, akoby zhltli pipasár s fajkou močky. Pamätám si roky po okupácii vojskami Varšavskej zmluvy, ale vari od septembra 1968 som na ulici alebo úrade sotva zahliadol nejakého ruského vojaka. Komisariáty EÚ a podobné podmaniteľské kreatúry dnes pobehujú po našej krajine ako nespochybniteľní nositelia práve zvíťazivšieho kapitalizmu, ktorý sa jednoducho nevie gramotne ani rozťahovať. Aj z takýchto vonkajších prejavov staronovej moci musí byť človeku nanič. Jediné, čo môže utešiť, je fakt, že každá pýcha predchádza pád. Dejiny sa nikdy nekončia celkom jednofarebne, časom si skultivujú aj tú najgrobianskejšiu moc. Žiadny úrad však nedáva jeho úradníkovi s funkciou aj rozum a takt. Nad týmto konštatovaním by sa súčasná Rada EÚ mala zamyslieť, ak sa nakoniec nechce stať terčom posmechu. Tento nekultúrny spôsob presadzovania vlastnej vôle a politického dirigizmu súvisí s krízou západnej kultúry, s bezkrvnosťou jej postmodernej individualizácie a nezáväznosti jej diskurzu. Tak ako to výstižne charakterizuje oxfordský profesor Terry Eagleton: "Na konci dvadsiateho storočia Západ odvážne vystúpil ako bojovník za humanitu ako celok. Dalo by sa povedať, že kultúra je dnes strážkyňou kultúr. Jednotlivosť bola - povedané spolu s Heglom - povznesená na univerzálnu platnosť, tento krok môže kultúru posilniť i podťať. Každá jednotlivosť totiž potrebuje inú jednotlivosť, od ktorej sa môže odrážať, túto potrebu pritom dokonale spĺňala studená vojna. Čím viac teraz Západ drví svoje alternatívy, tým slabšia bude identita, ktorá mu nakoniec zostane. Rosa Luxemburgová predvídala, že imperializmus sa bude šíriť až do chvíle, keď už nebude mať čo dobýjať, a potom sa zrúti sám do seba. Aj keď to bol nepochybne dosť idealistický názor, je pravda, že systém bez zjavných obmedzení sa pravdepodobne dostane do krízy, a ak to nebude kríza ziskov, rozhodne to bude kríza identity." Ten istý autor poznamenáva: "Západ v určitom zmysle nemá vlastnú dištinktívnu identitu, pretože ju nepotrebuje. Pôvab vládnutia totiž spočíva v tom, že si nemusíme robiť starosti s tým, kto vlastne sme, pretože si nahovárame, že to vieme. Odlišné sú iné kultúry, zatiaľ čo naša vlastná životná forma je norma, a teda ťažko 'kultúra'."
   Posledné Eagletonovo konštatovanie by sme mohli označiť ako sebavedomie bez vedomia. A toto sebavedomie vnucuje Západ ostatnému svetu ako normu, skôr ako životný štýl než ako kultúru. Prakticky sa odvíja od civilizovania necivilizovaných dervišov v Indii, až po neprimerané kritériá kandidátskym štátom EÚ. Popritom takýto spôsob nereflektovania vlastnej hodnotovej pozície môže v kultúrnej rovine viesť k skutočnému zrúteniu vlastných hodnôt, ktoré ani hodnotami byť nemusia, a môže ich v konečnom dôsledku priviesť k rovnosti, ktorá už nebude rozlišovať medzi hlávkou kapusty a hlavou učenca. Číre sebavedomie bez vlastnej reflexie jeho podstaty privádza okolitý svet do situácie, keď inakosť začína byť pre bezradný Západ na jednej strane fetišom postmoderny a na druhej strane hrozbou, ktorá sa môže skončiť nielen fiaskom individuality, ale situáciou, keď práve toto jej akcentovanie spôsobuje eróziu ničím neopodstatneného sebavedomia, ktoré sa potom zvrháva v agresívnych excesoch do agresivity, vtláčajúcich iným "inakostiam" vlastný ničím nezdôvodnený spôsob života, nie však kultúry, lebo tá sa ocitla v kríze, a predovšetkým preto sa upriamuje na vojenské riešenia. Amerika je najkoncentrvanejším (ale v skutočnosti aj najprehnitejším) nositeľom tejto západnej matrice kultúry a svoj spôsob videnia samej seba pretláča najkrvavejšími metódami od čias prvotnej kolonializácie národov Ázie, Afriky, Tichomoria. Zdá sa, že niektoré spôsoby v rámci obcovania kultúr sú nielen zvrátené, ale aj vratné. Obiehajú ako prázdne fľašky medzi obchodom, spotrebiteľom a výrobcom náplní. Recyklačný proces je napokon najvlastnejšou podstatou bytia súčasného Západu, jeho veľkoleposti i zdrojom zosúvania do vlastnej podstaty. Ďalšia sebavedomosť a prílišná istota v akúsi vlastnú predurčenosť spočíva v mylnej domnienke, podľa ktorej Západ sa stal jedinou alternatívou súčasného ľudstva. Čo, pravdaže, viac ako dosť pripomína inú jedinú alternatívu víťazstva proletariátu v celosvetovom vizionárskom projekte V. I. Lenina. Oboje by dnes mohlo byť smiešne, keby to nebolo kruté a keby sme sústavne nevideli dnes jediného žandára sveta vraždiť nevinných obyvateľov krajín, ktoré sa ocitli v zreničke jeho chladného oka. Dnes by sa človek mal báť zapnúť aj žehličku, ak sa v tomto smere nechce dozvedieť nejakú tragickú správu. Ak má toto predstavovať onú sebavedomú kultúru Západu, alebo ak je to nespočítateľné množstvo ľudí zomierajúcich od hladu (každoročne), ak to má byť nespočetné množstvo detí zomierajúcich z tých istých príčin, ak to má byť sama surovinovo a ekologicky vydrancovaná planéta, mal by sebavedomý Západ hľadať nového nepriateľa (zrejme bez neho nevie prežiť ani deň) priamo vo svojom strede. Vo vlastnom nevedomom a nedostatočne reflektovanom sebavedomí. Spiritus diaboli sa nachádza, ako vždy v takýchto prípadoch, na vrchole pyramídy moci. Tej, ktorá tak bezostyšne a štedro rozdeľuje svetu rany bičom. Tej, ktorá z čistej oblohy zhadzuje na hlavy nevinných civilov - žien, starcov a detí bomby s ochudobneným uránom, ale sama pritom nielenže neschudobnie, ale bohatne s každou kvapkou preliatej krvi. Západ by chcel humanizovať to, čo bolo v jeho očiach v podmienkach (počas existencie Ostbloku) socializmu neprijateľné. Ale na pozadí toho, čo produkuje súčasný Západ (sociálna nedostatočnosť a ožobračovanie, nezamestnanosť, exploatácia zločinnosti, drogové mafie, choroba šialených kráv - vybudená bezuzdnou túžbou po nadprodukcii, potláčanie ekologických aktivistov a odporcov globalizácie a MMF, vývoz teritoriálnych vojen!), vyznieva takýto odkaz na humanizáciu žalostne smiešne. Komicky. Pri návšteve Číny sa ešte ani jeden z prezidentov USA (naposledy G. W. Bush junior) nezabudol zmieniť o nedodržiavaní ľudských práv v súvislosti s potlačením demonštrácie študentov na námestí Tien an Men. Pán Bush si však pri tejto príležitosti celkom iste zabudol vytiahnuť brvno z amerického oka v súvislosti s brutálnym potlačením demonštrácií v Seattli, s bombardovaním bývalej Juhoslávie, Bagdadu, ale aj so zriadením novodobého koncentračného tábora v Guantáname. Tieto "humanitné" zásahy americkej brachiálnej moci a im podobné by sme len tak ľahko nevymenovali, ani keby sme im venovali celú túto knižku. Poučovateľ by si mal predovšetkým spočítať svoje humanistické aktíva a pasíva, týka sa to aj jeho pochybnej voľby na post generalissima sveta. Keby sa niečo podobné udialo v inej krajine, iste by nezaváhal takéto voľby vyhlásiť za pochybné, a ak aj nie neplatné, tak aspoň nedemokratické. Treba však vedieť, že nie iba Amerika sa pozerá na svet, lež aj svet sleduje Ameriku. Vníma jej čoraz špinavšie krvavé ruky. Američania akoby nechápali, že ich takmer najurčujúcejšou ideou vo vlastných dejinách popri túžbe po demokracii (čo treba podčiarknuť, lebo to bola skutočne progresívna tendencia) nevedome, ale aj vedome, organizovali vyhladzovacie kruhovky na ľudí, lynčovanie, rasové vraždy, experimenty s ľudským "materiálom", pohony na čarodejnice a teraz ich presúvajú zo svojho teritória kamkoľvek. Svet sa pre ich technickú a ekonomickú silu nevie týmto novodobým poľovačkám na ľudí brániť, neznamená to však, že by ich nevnímal. Mimoamerické kultúry ako jednotliviny ešte vždy obsahujú v sebe vlastné vedomie o sebe. Majú totiž na rozdiel od USA vlastnú hĺbkovú a individuálnu podstatu, vedomie dejín. Nevyfabrikované. Neplastikové. A všetky z týchto národov priniesli svoj vklad aj do (nie americkej kultúry!) amerického spôsobu života. Aby som sa vyhol možnému osočeniu z neobjektivity, poukážem prostredníctvom trochu zhutneného textu Václava Soukupa na kulturologickú esej znalca amerického spôsobu života Ralpha Lintona. Podľa neho sa "stopercentný Američan" prebudí v posteli stredovýchodného typu, oblečený v pyžame, ktorá pochádza z Indie. Odhodí zo seba prikrývku z bavlny, ktorej pôvodnou vlasťou bola India, alebo z hodvábu objaveného v Číne. Obuje si indiánske mokasíny a odchádza do kúpeľne, ktorej zariadenie je zmesou európskych a amerických vynálezov nedávneho času. Cestou si skontroluje čas na hodinkách vynájdených v stredovekej Európe. V kúpeľni použije vaňu a záchod vyrobené podľa rímskeho vzoru, pozrie sa do zrkadla, ktorého pôvod by sme museli hľadať v starom Egypte, umyje si tvár mydlom, vynájdeným starými Galmi, a utrie sa tureckým uterákom. Potom sa oblečie do šiat, ktorých strih sa prvý raz objavil v časoch ázijských nomádov, a obuje si sandále kopírujúce obuv stredomorských civilizácií.
   Treba však pre spravodlivosť povedať, že Američania tieto výdobytky kultúry a civilizácie vyvažujú v krajinách pôvodu týchto výdobytkov vlastného spôsobu života vývozom čisto svojbytných produktov, akými sú kokakola, párky v rožku, brakovou literatúrou, bezduchou propagandou, vojenskými základňami alebo agresívnymi intervenciami vojenského alebo politického charakteru. Keď sa to nedarí inak, potom aspoň ticho a nekompromisne pracujúcimi agentmi CIA a vývozom zbraní, prípadne výcvikom teroristov, ktorí sú dobrí vlastne až do tej chvíle, kým neukončia príslušné školenia. Za to všetko sa treba USA poďakovať! A treba aj povedať: Ďakujeme pekne!
   Takto sa okrem plánovaného hospodárstva azda dá plánovať aj konkrétny hospodársky rozvrat. O kultúrnej devastácii ani netreba hovoriť. Ale treba hovoriť o tom, že dnes najviac vyvážaným produktom USA nie je ani kokakola, ani párok v rožku, ale je ním permanentná vojna a EÚ je do tohto vývozu zamočená tak ako okrem Anglicka od čias druhej svetovej vojny nebol žiadny európsky štát. Aj toto sú fakty! Aj toto súvisí s rozpínavosťou každého druhu. Aj toto súvisí so súčasnou mizériou sveta tretieho tisícročia, ktorý ani len náhodou nevyzerá lepšie ako v tisícročí uplynulom. Len sa vraždí nediskrétnejšie, masovo, len sa používajú čoraz modernejšie technológie. Harakiri takmer komického Fukuyamu nie je tragikou nad očakávaným koncom dejín, je to harakiri ľudskosti. Princíp solidarity sa začína zvrátenou výzvou nad jej hrobom. Všetci stojíme práve nad hrobom solidarity a ten, kto vlastne stále tieto hroby solidarity kope, nám ponúka lopatu, aby sme sa sami pochovali. Taká je skutočnosť. Taká je vízia bez vízie. Lebo ňou sa oháňajú najmocnejší tohto sveta.
   G. W. Bush v inauguračnom prejave oslovil Američanov ako vyvolený národ. Tak sa zrodil s nástupom už druhý vyvolený národ (ak nerátame ešte jeden z čias nestudenej vojny). Bol to inak v celku veľmi prísľubný prejav a hovorilo sa v ňom okrem iného aj o zahraničnej politike nezasahovania. Zrejme to bola reakcia na morálne fiasko v bývalej Juhoslávii, ktoré sa mediálne aj "sudcovsky" veľmi nevydarilo. Lenže G. W. Bush sa ukázal ako s krátkou pamäťou muž. Spoľahlivo sa vzápätí totiž mohol viac obrátiť na vazalov z OSN a EÚ ako na svoju pamäť. Rýchlo pochopil, že jeho pamäť sa nebude musieť konfrontovať s jeho vyhláseniami, ale s peniazmi zbrojárskych a iných firiem, ktoré si ho vyvolili namiesto voličov za svojho hovorcu. Myslím, že táto voľba (a nielen táto) sa uskutočnila najmä preto, aby oslobodil svoj národ od slobody, aby vyznávačov demokracie zbavil demokracie, aby uvoľnil z reťaze šarkana brachiálnej moci. Tu nejde o osobu, len o personifikáciu moci v jej zvrátenej podobe, a nijaká rétorika na tom nič nezmení, kým svet neprecitne z tohto zlého sna. Kým samotní Američania neprehliadnu, čo sa vlastne stalo. Verím, že táto ich najnovšia tvár nepatrí všetkým, že práve oni môžu ešte oživiť ideály, ktoré tvorili a azda aj tvoria ich civilizáciu. Inak sa spolu v mediálnom mori falošnej (nie novej, ale najintenzívnejšej) propagandy utopí celý svet.
   Akoby Európa a svet ako celok ešte vždy nebol dosť posiaty vyrážkami hromadných i individuálnych hrobov. Akoby dnešný človek načisto stratil historickú pamäť. Akoby ju stratili celé štáty. A vzorovo ju stratili najmä štáty, tvoriace súčasné zoskupenie EÚ (za všetko spomeniem len zahanbujúcu vojnu v bývalej Juhoslávii a ešte zahanbujúcejší Medzinárodný tribunál v Haagu!). Akoby akékoľvek veľké peniaze mohli raz prevážiť súd dejín a (viem!, lebo vždy to tak bolo) časom obnovenú pamäť ľudstva. Krutosť mocných vždy prebúdza krutosť más. Mýli sa Fukuyama vo svojom vizionárskom sne o konci dejín? Peniaze sústredené v rukách jedincov ich napokon môžu zadusiť svojou váhou a hnevom málo alebo takmer nemajetných. Derridom pripomenuté, lež nenásytnosťou mocných vzkriesené Marxove strašidlá môžu oživiť násilne globalizovaný svet studených bánk a horúceho vražedného kovu zbrojárskych magnátov, ktorí spájajú všetko iba preto, aby mohli opäť deliť! Prískoční politici sú takmer vždy k dispozícii. Aj keď nie všetci sú disponovaní. Najmä nie k zodpovednosti za osudy súčasných národov a štátov sveta, ale najmä nie sveta ako celku.
   K tomuto víchru nezodpovednosti aj v jednotlivostiach, aj v celku nemôžem teda pridať nič iné ako hlbokú nedôveru a vari aj oprávnenú skepsu. Súčasní politici vkročili do nového tisícročia bez vízie, nezodpovedne, krvavo. Zrejme nadlho zostanú v očiach reflektujúcej časti sveta nahí. Tragický výkrik dieťaťa je však pre situáciu dnešného sveta len malou náplasťou. Svet totiž ako celok vrhli do kráľovstva krivých zrkadiel, kde žiadny človek nevidí svoju tvár.
   Niet na čo čakať, niet kam ísť.
   Kým človek opäť nevráti sám sebe dôstojnosť a nenájde sám seba, nepomenuje prebudených démonov súhlasu. Zmenili si totiž tvár. Len ich podstata je oveľa horšia, krutejšia. Hľadajme teda najskôr seba v sebe, obnovujme svoju metafyziku mravov, aby sme vykríkli včas, lebo práve mocní tohto sveta sú nahí.
   Je čas vážne pomenúvať veci. Práve preto, že premnohí už prestali veriť v silu slova a tohto pomenúvania. Lenže dejiny nás presviedčajú (napriek Fukuyamovi!), že práve presné slovo lieni mocných z hadej kože.
   Súčasný svet nie je v kríze pre spojitosť, ale preto, že táto spojitosť má kontingentnú povahu. Ako človek! (Čo správne zdôrazňuje Vincent Šabík!) Na jednej strane entita metafyzická, na druhej utilitárna - a takto utilitárne nenásytná. Čo s ním v tomto protismernom víchre globalizácie? Ako spútať zviera v ňom? Ako, keď má v rukách (ako už v dejinách neraz) toľko sebazničujúcich prostriedkov? Do tohto sebazničujúceho priestoru sa podľa môjho názoru netreba nijako ponáhľať. Aj keď pre mnohých slovenských politikov práve toto "ponáhľanie" do NATO a EÚ tvorí dominantnú víziu. Primárnu politickú "myšlienku". Je to iba preto, lebo v skutočnosti slovenská politika nijakú životaschopnú myšlienku neobsahuje. Čoraz viac kritických alebo skeptických názorov práve na NATO a bezpečnostnú doktrínu EÚ zaznieva z úst politikov európskej proveniencie. Dokonca ani bývalý generálny tajomník NATO Javier Solana sa nijako netají názormi, že súčasná Európa potrebuje iný typ vojenského zoskupenia. Významný anglický profesor ekonómie a sociálnej histórie Eric Hobsbawm v rozhovore pre nemecký týždenník Der Spiegel povedal: "Američania sa musia naučiť, že ich moc má hranice. Spojené štáty sú revolučnou krajinou, a preto by chceli, aby zvyšok sveta bol taký, aké sú ony. Pritom americký systém je mimoriadne špeciálny a neexportovateľný, pričom spôsob rozdelenia moci vedie ku kurióznemu výsledku, že nik nerobí politiku. Politika sa robí sama. Sú ľudia s politickými koncepciami a projektmi, ale presadiť ich si vyžaduje špecifickú situáciu. Americký príklad ukazuje, že sa to dá aj bez múdrych ľudí. Amerika je predurčená na to, aby jej vládol priemer." Vtláčanie tejto priemernosti do matrice sveta vedie k excesom ľudskosti. Paradoxne vyzdvihovaná individualita, postmoderná kultúrna exploatácia väčšín menšinami, vedie v skutočnosti k bezduchosti. Svet sa uniformizuje viac ako kedykoľvek predtým, keď sa liberálny kapitalizmus vysmieval s uniformity Ostbloku. Taká je približne tvár súčasného sveta, označená tvrdým opätkom americkej čižmy. Nebezpečnejšia ako kedykoľvek v minulosti. Hlas euroskeptikov a antiglobalistov v súčasnosti oprávnene naberá silu. Je istou nádejou, napriek tomu, že najväčším jeho oponentom je brachiálna sila a moc. Paradoxne takto tvrdá sila vlastne obklopuje tých, ktorí ju používajú ako najúčinnejší argument proti vlastným pochybnostiam. Kto však napokon padne do naozajstného obkľúčenia, ťažko povedať. Mocní, strážení vlastnou brachiálnou silou, ocitajú sa v situácii, ktorá pripomína vtip z čias železnej opony. Chlapec sa na rakúsko-československej hranici pýta otca, kto žije za tým ostnatým drôtom... Na čo mu otec odpovedá: "Predsa my!" Ani otázka, ani odpoveď mi v súčasnosti nepripomína nič neaktuálne. Ani pre agresorov, ani pre napadnutých. Ani pre globalizátorov, ani pre ich odporcov. Ani pre euroskeptikov, ani pre nekritických obdivovateľov EÚ.
   Svet je v hlbokej kríze.
   Východiská sú v nedohľadne.
   A generalissimus sveta prstom na mape rysuje osi zla. Zostáva vari len dúfať, že neveští z krištáľových gúľ.
   Škoda mlčať...




Na všechny materiály prezentované na serveru obrys-kmen.cz se vztahuje zákon o autorských právech.
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen   (ISSN 1210-1494)