Pamätáte si, ako nám denník Verejnosť v dňoch prevratu roku 1989 priniesol radostnú správu pod titulkom Zrodil sa občan? Ja až pridobre. Boli sme ubezpečení, že sme odkliati, budúci prezident Václav Havel sľúbil, že láska a spravodlivosť zvíťazia nad lžou a nenávisťou. Škoda, že nepovedal kedy. Lebo postavenie dnešného občana je - predaný občan.
Už nič nestojí v ceste globalizacii, inými slovami nadnárodným monopolom, ktoré si zaumienili, načo piť národné nápoje v stovkách krajín sveta, keď môžeme piť zopár rovnakých všade na Zemi? Tak aj všetky ostatné základné výrobky vrátane hudobných veží, televízorov, práčok, chladničiek, hamburgerov, mobilov. Nehovorím teraz o Slovensku. Myslím na Turecko, odkiaľ som sa nedávno vrátil, rozmýšľam o mnohých krajinách Európy, ktoré som precestoval - a v duchu porovnávam. Ak sa niekto zatiaľ pohlteniu globalizáciou vyhýba, sú to celkom určite Francúzi.
Emeritný profesor sociológie na univerzitách v britskom Leedse a poľskej Varšave Zygmunt Bauman sa zaoberá skúmaním postmoderného životného štýlu. Prednáša o ňom a na túto tému napísal aj knihu: Globalizácia s podtitulom Dôsledky pre ľudstvo.
Venuje sa v nej novej verzii absenteizmu, tedy "statkára, ktorý nežije na svojom statku", za čím sa skrýva znovunadobudnutá nezávisloť globálnych privilegovaných vrstiev od teritoriálne uzavretých jednotiek politickej a kultúrnej.
V dnešnom svete nie spolupatričnosť, ale vyhýbanie sa a dištancovanie od ostatných sa stali hlavnými stratégiami prežitia v súčasnom megalopolise. Nejde o to, či má človek svojho suseda rád, alebo ho neznáša. Udržiavať si suseda od tela rieši práve túto dilemu a zbavuje človeka nevyhnutnosti rozhodovania medzi láskou, respektíve priateľstvom a nenávisťou. Premieta sa to do situácie na ulici, keď niekto padne na zem - okoloidúci ho väčšinou považujú za opilca, málokomu zíde na um, že ležiací môže byť epileptik, srdciar, alebo diabetik...
Za najnepríjemnejšiu vetu v celej Baumanovej Globalizácii považuje: "Noví vládcovia sveta nemusia vládnuť priamo. Riadením svojich záležitostí poverili národné vlády."
V tejto súvislosti uvádza, že to, čo zostalo z politiky, spočíva na krku štátu, a čo sa týka ekonomického života, na to nemá štát dovolené siahnuť. Akékoľvek pokusy týmto smerom sa stretávajú s bezprostrednými a zúrivými sankčnými opatreniami zo strany svetového trhu. Ekonomická neschopnosť štátu najväčšmi bije do očí v bilancii finančných transakcií. Podľa výpočtov Reného Passata sa čisto špekulatívne medzinárodné finančné transakcie denne vyšplhajú do výšky 1300 miliárd dolárov, čo je päťdesiatnásobne viac ako objem komerčných obchodov a takmer sa to rovná rezervám všetkých národných bánk na svete, ktoré tvoria objem 1500 miliárd dolárov. Passat preto tvrdí, že nijaký štát nemôže odolávať špekulativnemu tlaku trhov dlhšie ako zopár dní.
Cestu k "slobode" nám ktosi predvídavo vydláždil mohutnou chudobou. Aká náhoda, že Bauman v knihe tvrdí: "Práve pre súčasný výskyt a prepletenie dvoch očividne protichodných tendencií, ktoré vznikajú ako rozvratnícky dôsledok novej slobody pohybu, sa takzvane globalizujúce procesy prejavujú v prerozdelení privilégií a strát, bohatstva a chudoby, zdrojov a nedostatkov, moci a bezmocnosti, slobody a útlaku. Dnes sme svedkami procesu opätovného rozvrstvenia tried, v priebehu ktorého sa vytvára nová soci-kultúrna hierarchia celosvetového rozsahu." Cítime to mocne doma, a pri cestovaní cudzinou si to všimame na každom kroku. Je to novodobý mor.
Mor treba liečiť. Z komentára k nálezu zo Správy o vývoji ľudstva OSN vyplýva, že celkový majetok 358 globálnych milardárov sa rovná súčtu prijmov 2,3 miliardy najchudobnejších ľudí. Victor Keegan takéto preskupenie svetových zdrojov nazval výstižne novou formou lúpežníctva. Iba 22 percent svetového bohatstva patrí rozvojovým krajinám, v ktorých žije asi 80 percent obyvateľstva planéty. Keď má Keegan dobrú náladu, tvrdí: "Ak by sa tých 358 rozhodlo nechať si každý nejakých päť miliónov dolárov, vzájomne sa podporovať a ostatným dať zvyšok, zdvojnásobili by ročné príjmy asi polovice ľudí na Zemi. Tak málo stačí, aby sa stal zázrak."
Ja tvrdím, že 358 miliardárov je priveľa. Úplne by stačil jeden ako absolútny víťaz - prečo by najšikovnejší nemohol pohltiť zvyšných 357? Veď to kážu pravidlá hospodárskej súťaže - pohltiť všetko, čo stojí v ceste.
Bohatí, alebo aspoň majetní, si môžu vycestovať povedzme do Etiópie a pozrieť sa na vlastné oči na hĺbku chudoby tamojšieho obyvateľstva. Môžu cestovať, kam sa im zachce, peňazí majú nadbytok. Sú na Zemi aj iní cestovatelia - z donútenia. Nútených utečencov bolo v roku 1975 v starostlivosti Vysokého komisariátu OSN dva milióny, v roku 1995 už ich bolo 27 miliónov. Keď sa bude ďalej presadzovať bombová protiteroristická demokratizácia, môže sa přihodiť, že nútených utečencov pribudnú stámilióny.
O tom, kto má právo na prácu, a teda na život, rozhodujú ti, ktorí si privlastnili majetky. Ti sú beztrestní. Thomas Mathiesen píše: "Dnes už vieme, že systém trestného práva zasahuje skôr dno ako vrchol spoločnosti." Činy, ktoré páchajú vydedenci a pošliapaní, majú najväčšiu šancu objaviť sa v trestnom poriadku. Okrádanie celých národov o ich zdroje sa nazýva podporou voľného obchodu, okrádanie rodín a komunit o živobytie sa volá racionalizácia. Keď nedávno premokol Múr nárekov, hlboko veriací sa nazdávali, že sa takto ohlasuje príchod Spasiteľa. Bol to len prasknutý vodovod. Budeme si musieť zase raz poradiť sami. Ale ako - to nevie vôbec nikto. Už vôbec nie - predaný občan.
Přetištěno z Literárneho týždenníka č. 32/2002
Autor: Miloš Drastich
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |