Spolu s inými, ktorí v novembri 1989 priložili ruku k prevratným spoločenských zmenám v niekdajšom Československu, som sa už vtedy usiloval domyslieť zmysel týchto udalostí a predvídať ďalší vývoj. Do otvárajúceho sa slobodného priestoru si každý projektoval svoju predstavu budúcnosti.
Zdá sa, že nik pritom neprekročil svoj tieň. Netalentovaní ostali netalentovanými, pracovití pracovitými a podvodníci tiež ostali sami sebou. V konečnom dôsledku lekári ostali lekármi, policajti policajtmi a prostitútky prostitútkami. Ešte aj obľúbení recidivisti prezidenta Václava Havla zostali po prepustení na slobodu verní svojím kriminálnym záľubám a násilníckym sklonom.
Prívod kyslíka po novembri 89 prirodzene oživil zdevastované sebavedomie Slovákov. Vznik demokratickej štátnosti sa stal otázkou času a zabrzdiť ho mohlo len hrubé násilie. K nemu sa - našťastie - pražská vláda napriek hlasom niektorých československých extrémistov z Čiech i zo Slovenska napokon neuchýlila. Ak, pravda, neberieme do úvahy neobjasnenú smrť Alexandra Dubčeka, ktorého v tom období už dlhší čas vytláčali z politickej scény niektorí radikálni predstavitelia českej pravice.
Na sebavedomie Slovákov má však dodnes flagrantný vplyv skutočnosť, že v doterajších štátno-politických podmienkach ich života asimilácia vždy znamenala a prinášala spoločenský úspech a prospech, teda byť príslušníkom väčšinového obyvateľstva bolo spravidla viac ako byť príslušníkom slovenskej menšiny. Ide o nezanedbateľnú historickú skúsenosť z Rakúsko-Uhorska i Česko-Slovenska. Spomeňme si v tejto súvislosti len na "mluvícího" československého prezidenta v 70. a 80. rokoch 20. storočia Dr. Gustáva Husáka, ktorý bol v 50. rokoch sadisticky mučený a odsúdený na dlhoročný trest ako slovenský buržoázny nacionalista.
Podobné traumatizujúce zážitky ťažko vymazať z povedomia a podvedomia Slovákov, pre ktorých akoby skoro všade a vždy mala byť akákoľvek iná identita lepšia ako ich vlastná. Táto dlhodobo mimoriadne intenzívne pôsobiaca okolnosť rezultuje do sklonu k systematickej kultúrnej samodeštrukcii, čo sa zásadným spôsobom prejavuje aj na možnostiach rozvoja a mnohorakých životne dôležitých funkciách súčasnej slovenskej literárnej tvorby.
Pri príležitosti výročia 17. novembra 1989 si pripomeňme Vyhlásenie radových komunistov, ktoré 21. 11. 1989 na bratislavskom Námestí SNP prečítal Ľubomír Feldek a v ktorom sa signatári bezvýhradne pripojili k vyhláseniu združenia Verejnosť proti násiliu. Zaujímavý dejinný dokument vo svojom rozhovore pre najnovšie číslo Historickej revue spomína aj Michal Ač, ibaže ho omylom premenoval na Manifest radových komunistov a nevedno prečo v tejto súvislosti neuviedol aspoň niektorých jeho signatárov. Text totiž v plnom znení uverejnila Nedeľná Pravda 1. 12. 1989 s poznámkou, že "Z redakcie Pravdy tento list podpísali: Peter Valo, Miroslav Polakovič, Juraj Kopřiva, Pavol Janík, Michal Ač, Michal Baranovič, a ďalej Jozef Puškáš z Nového slova". Michal Ač v rozsiahlom rozhovore - mimochodom - neuvádza ani fakt, že svoje najodvážnejšie a najpolemickejšie materiály pred 17. novembrom 1989 neuverejňoval v Pravde, ale v Literárnom týždenníku. Očividne tu ide o dôkladné skresľovanie histórie v priamom prenose zo súčasnosti, pričom je zrejmé, že deliaca čiara vedie práve v línii vzťahu k slovenskej štátnosti, s ktorou sa mnohí, vrátane Michala Ača, dodnes nevyrovnali, či nezmierili. Ku kladom materiálu v Historickej revue patrí perex, v ktorom sa uvádza, že Michal Ač po ukončení štúdia žurnalistiky v Sovietskom zväze tri roky pôsobil v Rudom práve a v októbri 1981 prišiel na Slovensko do redakcie Pravdy. Uvedené skutočnosti nevdojak pravdepodobne čosi naznačujú o úlohe sovietskej zahraničnej rozviedky v prevratných zmenách spoločenských pomerov v strednej a východnej Európe na rozhraní 80. a 90. rokov 20. storočia, aj keď vtedajší prvý námestník federálneho ministra vnútra generál Ing. Alojz Lorenc, CSc., v rozhovore pre denník Koridor 9. 1. 1993 uviedol: "Svoj názor na otázku 17. novembra som vyjadril v knihe Ministerstvo strachu? Dodám len, že vývin v Európe - tak ako sa dramaticky odvíja - rozhodne nepredpokladala ani CIA a ani KGB. To viem celkom určite". Pre Historickú revue je však Michal Ač z určitých dôvodov centrálnou osobnosťou, prostredníctvom ktorej si pripomína a hodnotí prevratné udalosti spred 13 rokov.
Štát nie je projekt na roky, ale na storočia. Podľa istých vplyvných kruhov, ku ktorým patrí aj Michal Ač, malo byť do troch mesiacov po slovenskej samostatnosti, ba i po samotnom Slovensku. Medzičasom uplynulo 10 rokov a ani svet, ani Slovenská republika sa nezrútili napriek podobným kvalifikovaným predpovediam prognostikov typu Fedora Gála. Historická revue si pripomína 17. november 1989 aj prostredníctvom jeho prednášky, ktorú 7. 10. 1989 predniesol na Univerzite Komenského.
V plne demokratických podmienkach sa rozhodovanie o budúcnosti postupne prenáša do súkromia každého z nás - a to tak v zmysle osobného života, ako aj vlastnej ekonomickej príčinlivosti. Od 17. novembra 1989, ako aj od vzniku samostatnej Slovenskej republiky dozaista niektorí ľudia očakávali samočinné zázraky, ktoré sa však v dejinách zväčša nekonajú. Získať nezávislosť, teda závislosť iba od svojich schopností a výkonností, by sme si mali všetci úprimne zaželať aj 13 rokov po úsvite našich svetlých kapitalistických zajtrajškov, aj 10 rokov po rozvidnení našej národnej dospelosti.
Autor: Pavol Janík
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen (ISSN 1210-1494)