ŠTÁT BEZ KULTÚRY

   Nebudem v tejto súvislosti prvý ani posledný, ale napriek tomu pokladám za dôležité pridať sa k hlasom viacerých osvietených ľudí, ktorí sa oprávnene a čoraz naliehavejšie už desať rokov pýtajú, aký má zmysel vlastný štát bez vlastnej kultúry?
   Prvoradé funkcie štátu na centrálnej úrovni sú v oblasti kultúrneho rozvoja spoločnosti nespochybniteľné a nenahraditeľné, hoci minister kultúry SR Rudolf Chmel má dozaista pravdu, keď konštatuje: "Kultúra by sa mala dotovať aj z rozpočtov miest a obcí, nehovoriac o tom, že by mala existovať aj podpora z komerčného sveta. Naša slovenská podnikateľská elita zatiaľ však nie je pripravená adekvátne prispieť na kultúru, možno to súvisí aj so stavom jej kultúrnosti či kultúry".
   Pravda je však aj to, že zasa len štát na vrchole svojej mocenskej pyramídy musí vytvoriť legislatívne predpoklady na to, aby sponzorstvo a investovanie do kultúry nebolo iba charitatívnym gestom na úkor vlastného zdaneného zisku podnikateľov, ale aby bolo pre nich atraktívnou imidžotvornou možnosťou spojenou s primeranými daňovými úľavami.
   Absencia štátnej kultúrnej politiky je zarážajúca nielen v každodennej a každoročnej praxi, ktorá stereotypne prináša opakujúce sa absurdné a bezvýchodiskové situácie napriek trvalému úsiliu napríklad aj vedenia Spolku slovenských spisovateľov a osobne jeho predsedu Jána Tužinského problémy vecne pomenovať, objektívne analyzovať a racionálne riešiť.
   Určité nádeje vzbudzuje postreh ministra kultúry, že "záujmy štátu, ktoré musí ministerstvo presadzovať, sú jasné a je jedno, ktorý vysoký úradník ich prezentuje a akej je národnosti alebo vierovyznania," hoci si sám istotne dobre uvedomuje, že aj on bol do novembra 1989 tajomníkom Zväzu československých spisovateľov, pretože sa na federálnej úrovni vyžadovalo v kľúčových reprezentatívnych funkciách obligatórne zastúpenie občanov slovenskej národnosti, čo bolo - samozrejme - správne.
   Napokon osobnostné a profesionálne zázemie štátneho tajomníka Ministerstva kultúry SR Józsefa Kvardu, ktorý má praktické skúsenosti z pozície predsedu Čemadoku, tvorí optimálny rámec pre hľadanie efektívnych spôsobov prekonávania pretrvávajúcich problémov v oblasti ekonomickej podpory kultúry zo strany štátu.
   Alarmujúce empirické poznatky o neblahých dôsledkoch doterajšieho poddimenzovaného a v mnohom krkolomne neefektívneho spôsobu poskytovania štátnych dotácií neštátnym kultúrnym ustanovizniam, či už ide o Spolok slovenských spisovateľov alebo o Čemadok, by mali v tejto citlivej oblasti vyvolať čo najrýchlejší a čo najpozitívnejší obrat smerom k logickým postupom a predovšetkým smerom k záchrane a rozvoju živej kultúry.
   Ak je totiž základným protirečením tzv. privatizácie predaj štátneho majetku SR zahraničným spoločnostiam, ktoré sú v štátnom vlastníctve ibaže iných krajín, potom je analogickým rovnako hlbokým nedorozumením hovoriť o odštátnení a odbyrokratizovaní kultúry a zároveň sústrediť štátnu podporu na prioritné financovanie kultúry zabezpečovanej štátnymi inštitúciami. Najmä ak slovenská literatúra - na rozdiel od iných druhov umenia - nemá vybudované legislatívne a inštitucionálne podmienky na úrovni Slovenskej filharmónie, Slovenskej národnej galérie, Slovenskej televízie, Slovenského rozhlasu, Slovenského národného divadla a profesionálnej divadelnej činnosti vôbec, hoci minimálne vo vzťahu k divadelnej, televíznej a rozhlasovej tvorbe má písomníctvo postavenie ťažkého priemyslu.
   Ak by sme sa mali na chvíľu vrátiť k stavu kultúrnosti či kultúry slovenských podnikateľských elít, treba jednoznačne konštatovať, že napriek absencii daňových úľav, sú na Slovensku vrcholní manažéri významných firiem, ktorí kultúru i Spolok slovenských spisovateľov aj jeho časopis Literárny týždenník finančne podporili. Prirodzene im za to patrí vďaka, aj keď sa ich obávam v súčasnej atmosfére slovenskej spoločnosti vôbec vymenovať, aby sa nedostali pod mediálny a politický tlak rozličných psychopatov, ktorých deštrukčné pôsobenie v oblasti kultúry pripomína nutkavé pokusy vyvolať davovú psychózu vedúcu ku kolektívnej samovražde.
   Pod vplyvom reálneho ekonomického vývoja a bizarných schém vytvárania podnikateľských vrstiev však naozaj rozumný a kultúrny človek postupne stráca zvyšky ilúzií o liberálnom kapitalizme, ako o systéme založenom na rovností šancí, možností a príležitostí, ako aj o prirodzenej hierarchii a selekcii založenej na osobnostných schopnostiach prispievať k spoločenskej a hospodárskej funkčnosti. Stačí uviesť fakt, že najbohatší ľudia na Slovensku (i vo svete) sa nezaoberajú výrobou tovaru alebo obchodovaním s tovarom, ale výlučne operáciami na úrovni vlastníctva ekonomicky prínosného majetku, fiktívnymi transakciami a finančnými špekuláciami. Nečudo, že k slovenským miliardárom patrí dvadsaťdeväťročný prezident privátnej banky; tridsaťštyriročný predseda predstavenstva finančnej skupiny, ktorý má stredoškolské vzdelanie, bol zamestnancom kasína a teraz študuje právo; zaujímavá je aj trojica tuzemských miliardárov, ktorí v roku 1987 začali študovať na diplomatickej akadémii v Moskve. Jednou z ciest k miliardovým majetkom bola kupónová privatizácia, pravdaže nie pre drobných investorov, ale pre tých, ktorí zbohatli na ich ranokapitalistických ilúziách. Ďalšou spoľahlivou cestou k rozprávkovému bohatstvu boli a sú politické konexie a najmä priame príbuzenské a iné intímne vzťahy na najvyššej úrovni. Najznámejšie príklady už hádam ani netreba pripomínať.
   A to sme len pri povestnom vrchole ľadovca, ktorý dostatočne naznačuje, aké sú asi východiskové predpoklady pre kultúrne záujmy našej podnikateľskej elity, ktorá ročne trávi niekoľko exotických dovoleniek a za každú zaplatí milión, ktorá jazdí na niekoľkých luxusných autách a za každé zaplatí desať miliónov, ktorá obýva niekoľko reprezentačných sídel a za každé zaplatí desiatky miliónov, ale na kultúru a osobitne na literatúru nevynaloží ani halier.
   K diplomatickým zvyklostiam patrí zásada usilovať sa s kompetentnými partnermi najprv komunikovať priamo a racionálne, teda bez predpojatostí a nie prostredníctvom médií. Preto by bolo v tejto chvíli ešte predčasné publikovať konkrétne návrhy, ktorými chce aj Spolok slovenských spisovateľov a jeho intelektuálny potenciál prispieť k riešeniu dlhodobých problémov kultúry a najmä ťažko sužovanej literatúry. Čas však nezadržateľne plynie a odkladanie terapie môže viesť aj k úmrtiu pacienta. Tým pacientom je práve tak štát bez vnútornej podpory vlastnej kultúry, ako aj kultúra bez podpory štátu.

Autor: Pavol Janík


Na všechny materiály prezentované na serveru obrys-kmen.cz se vztahuje zákon o autorských právech.
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen   (ISSN 1210-1494)