Tvár súčasnej postmoderny nie je možné zadefinovať ani jednoznačne, ani z nej samej. Všetko, čo k nej prináleží, často sa od nej (aspoň deklaratívne) dištancuje. To, na čo nadväzuje (alebo aspoň to, kde by sme mohli hľadať jej korene), odmieta zasa jej hlavný teoretický prúd dnes reprezentovaný predovšetkým J. F. Lyotardom.
   Z množstva nezávisle plynúcich diskurzov, aké postmoderna splodila, vyplýva rovnako jej trieštivosť i dostredivosť. Ale nie je to rozhodne rovnováha medzi dostredivosťou a odstredivosťou kruhu, ktorá by zachovávala, alebo aspoň prinášala úľavu z rovnováhy síl. Dekonštruktivisti ako J. Derrida dýchajú na krk priamo Lyotardovi a súčasne spochybňujú takmer všetko, čo postmoderne predchádzalo. Prirodzene, mimo vlastnej metódy! V tesnom závese, priviazaný na pupočnej šnúre "lyotardizmu", visí tvorca evanjelia Konca dejín Fukuyama. Ten je ešte navyše jednou končatinou pripútaný k Nietzschemu, k jeho "nadčloveku", a keby sme chceli byť dôslednejší, Nietzscheho príťažlivú štylistiku a obraznosť prepisuje do menej príťažlivého jazyka, zato však s ťažkými dôsledkami aj pre postindustriálnu spoločnosť v čase globalizácie.
   Zaiste, zjednodušujem... Ale aj všetko, takmer všetko, čoho sa dotkla akoby vševedúca ruka postmoderny, nie je ničím iným ako zjednodušením a zametaním skutočných problémov súčasného sveta pod prah a najmä s útokom na podprahové vnímanie, ktoré sa navyše tvári veľmi racionalisticky, hoci v konečnom výsledku je práve proti racionalizmu zamerané (osvietenstvo). Zjednodušenie je protiváhou zjednodušenia. Niet inej cesty a iného východiska z pavučiny postmoderny, len ju rozmotať a pokúsiť sa o úlet z jej lepkavého zovretia. Brizancia iskier, zapaľujúcich ohlasovaný koniec moderny však nespochybniteľne zažala nejednu vatru v mysliach teoretikov umenia, ale aj prieskumníkov umeleckej praxe (lebo v nej je experiment rovnako príťažlivý ako odmietanie predchádzajúceho, najmä keď je takéto odmietanie spojené s odmietaním, a teda aj s možnou neznalosťou! - foriem predošlých výkonov v akejkoľvek oblasti - v literatúre, výtvarnom umení, hudbe, divadle a architektúre...). Forma z hľadiska postmoderny nahradzuje sa jej absenciou! Čo, pravdaže, je tiež forma! Ibaže sa vedome zatláča do úzadia a táto absencia, akoby sa stávala určujúcou a podstatnou podmienkou existencie umeleckého diela. Postmoderna si však v tomto smere výrazne šliape po jazyku, čo jej však neprekáža, len keď formálne ruší formu. V tomto zmysle možno súhlasiť s Lyotardovým tvrdením, ktoré sa rovnako vzťahuje na vedu, ako i na umenie tohto typu: "Pravda je obmedzená na disponovanie čoraz sofistikovanejšími prostriedkami na 'falzifikovanie' vedeckých výpovedí." V oblasti umenia to platí s viacnásobnou brizanciou.
   Podstata veci totiž spočíva v skutočnosti, ktorá umožňuje práve cez formy (aspoň pokiaľ ide o umenie a literatúru) útočiť na modernu, kde sa za jej začiatky považuje všetko, počínajúc romantizmom, až po začiatky postmoderny! Je nepochybné, že tu horí všetko v jednej vatre: suché s mokrým. A veľmi sa toto odmietanie predchádzajúceho vývinu umenia neodlišuje od hnutia obrazoborcov alebo od nástupu umenia socialistickej epochy v porevolučnom Rusku, alebo od všeobecného upaľovania kníh div nie s ich autormi počas hlavného ťahu fašizmu v Hitlerovom Nemecku. A v tomto zmysle veľmi pozoruhodne poznamenáva v súvislosti s nastupujúcou postmodernou José Ortega y Gasset, keď s dosť značnou dávkou úprimnosti poznamenáva: "Nové umenie je umenie umelecké." Tento ctihodný Španiel vlastne chce povedať, že nové umenie nie je ani pre ľudí, ani o ľuďoch.
   Mohlo by to byť aj smiešne, keby to nemalo byť (a doslova to deklaratívne je!) smrteľné. Teraz mám na mysli formy a ich rozbíjanie. Akoby sa tu predestinovalo staré a známe: tam, kde nič nie je, ani čert neberie! Zdá sa, že aj to je možné. Teda berie sa tam, kde sa nič nepredpokladá? Naopak. Tam sa berie, kde sa priamo toto nič predpokladá! Čo J. F. Lyotard vznešene pomenúva ako "koniec veľkých príbehov" a globalista Fukuyama ako "Koniec dejín". V skutočnosti ide o začiatok jediných dejín, jedinej ideológie všemocného a všetko požierajúceho globalizmu veľkých nadnárodných korporácií. Literatúra, v ktorej by sa čo i len na okamih zablysol obraz ľudského osudu a kontroverzne neutešený stav ľudského bytia, nesmie, nemôže nájsť ani v jednej z týchto koncepcií vážnejšie miesto (aj keď dnes niektoré odnože tejto filozofie - Rorty! - stavajú na piedestál básnika, spisovateľa, ale aj akoby literárnu kritiku!). Vyzerá to všetko iba ako oneskorená, preľaknutá náplasť na rany. Podstata vecí je totiž oveľa krutejšia. Skutočnosť sa totiž má nahradiť (a už sa aj nahrádza) jej surogátmi, persiflážami a v nijakom prípade sa nesmie brať vážne.
   Pragmaticky lineárna rovnica input-output je mrazivo jasná. Zaplatí sa len to, čo si zaplatia (kúpia) tí, čo investujú do vstupov. Samozrejme v rovine vlastných záujmov. A azda ani netreba veľmi zdôrazňovať, že aj bez ohľadu na záujmy iných. V tomto duchu je J. F. Lyotard až skalpelovo presný. A jeho analýzy súčasného stavu vecí sveta hrozivo kruté. Ani náhodou by som sa neodvážil obviňovať ho z nedôslednosti. Najmä potiaľ nie, pokiaľ opisuje a analyzuje stav vecí a vznáša sa nad nimi (akoby nezaujato) - dá sa povedať - so štipkou irónie, že všetko je v najlepšom neporiadku. Azda aj o niečo nebezpečnejšie. Veci a javy sa zvyčajne totiž stanú až potom, keď ich pomenujeme. Paradoxne (vo vzťahu k postmoderne), keď výraz nájde svoju formu. A už celkom protipostmodernisticky - aj naopak!
   Hodnotu vecí si často uvedomíme až po ich strate, zániku. Ideál sa skoro vždy (aspoň veľmi často) prekopáva hoci aj spod zeme práve vtedy, keď bytostne "precítime" jeho neprítomnosť. V človeku napriek všetkým marazmom existuje túžba po celistvosti, integrite biologického a metafyzického. Časová limitovanosť v nás prebúdza túžbu aspoň z času na čas načiahnuť sa k večnosti; teda za svoje vedomé limity. Za svoj vlastný príbeh, ale aj za príbeh človeka ako bytosti, všeobecnej entity. Mimo sféru priamej a v súčasnosti jestvujúcej možnosti realizovať plnšie, perspektívnejšie bytie. V tomto smere všetky odnože postmoderny hriešne doplácajú na ahistorizmus a práve on sa napokon môže stať ich hrobom. Dekonštruktivista Derrida na túto skutočnosť upozorňuje viac ako vážne. A jeho upozornenie treba aj vážne brať. Zľahčovanie dôsledkov nezávisle plynúcich diskurzov teoreticky rovnakej hodnoty vôbec nič nevypovedá o ich význame, žiaľ, ani o ich hodnote! Je to v skutočnosti iba teoretická barla ponúknutá slepému trhu. Iste si vieme živo predstaviť, ako práve takáto zdravotná pomôcka ochráni slepca pred neprehľadnou tmou, ak sa len čírou náhodou nerozhodne mlátiť všetko okolo seba. Čo môže byť dosť realistický predpoklad.
   Nevdojak teda treba pripomenúť, že ruka trhu (a to najmä trhu s ideami, o ktorom je tu reč) nemusí byť celkom slepá. A azda ani nie je. Jej "sleposť" je však o to desivejšia. Preto sa tak naliehavo derie do popredia (a teraz hovoríme priamo o textoch!) rovnica input-output! Vo vede, umení, literatúre, literárnej kritike, filozofii... Ich význam sa vedomou (priamo deklaratívnou!) relativizáciou celkom prirodzene znižuje. A má sa znižovať, lebo na ponižovanie ešte niet v súčasných globalizačných peniazoch sily. Alebo vôle. Ešte nie je možné ani zďaleka kúpiť všetky mozgy a všetky vôle. V tom je problém! V tom je nielen etický, ale aj filozofický problém súčasných majiteľov peňazí. Opakujem (a to v duchu Lyotardovej interpretácie súčasného stavu kapitalizmu): peniaze ešte nevedia o vlastníctve peňazí všetko, teda nevedia ani to, že skôr ako peniaze skúpia peniaze, musia skúpiť vôle a talenty. Vzťah input-output môže platiť, len keď sa spoja vôle a rozumy - teda talenty! Inak to bol dosť smiešny výmysel, aby práve tento faktor neškrípal v dobre naolejovanom súkolesí akokoľvek masteného lyotardizmu. Takýto stroj na idey je neskonštruovateľný a je aj dosť hanebný! Nebral by som za bernú mincu všetko, čo prináša dosť vzdelávacia televízna stanica Spektrum, ale zaujal ma nedávno výrok mladých Francúzov zo Sorbony, prezentovali asi takýto názor: "Kým nezahynie posledný postmodernista, svet si nevydýchne, nedostane sa do priestoru skutočnej ľudskosti." To zaiste nemusí znieť pre zástancov postmoderny veľmi povzbudivo. Treba pripustiť, že to nemusí byť ani názor celkom reprezentatívny, ale názor to je a sama postmoderna mu nahráva, lebo vlastne odhaľuje jeho príčinu: "Peniaze sú iba jedným z aspektov jazyka, počítateľným aspektom, platobným a úrokovým, v každom prípade hrou s rozdielnymi, miestami, časmi."
   Veľký český spisovateľ Bohumil Hrabal, s ktorým som mal česť niekoľkokrát zhovárať sa dosť intímne, položartom-polovážne (napriek tortúre, akou prešiel) hovoril, že ak existuje čosi také chimérické ako postmoderna, existuje aj niečo také celkom legitímne ako ostmoderna! Toto moje poznanie z autopsie si pozornejší Hrabalov čitateľ môže preveriť v jeho esejistickej knižke Listy Duběnce a Listopadový uragán.
   Postmoderna sa v našich zemepisných šírkach stala akýmsi zaklínadlom. Ospravedlňuje všetko, neposkytuje, ba často neprináša takmer nič. Na piedestál sa stavajú persifláže nielen skutočnosti, ale najmä literatúry. Takmer literárna negramotnosť prikrýva sa často postmodernou, hoci vlastne o nej nič nevie. Ba ani netuší. Vie len, že nemusí vedieť nič... Alebo len minimum toho, čo literatúra odjakživa predpokladala: písať. Už vonkoncom nie čítať. Treba spravodlivo povedať, že za túto skutočnosť nemôžu osnovatelia teoretickej časti postmoderny. Ale sú to dôsledky jej zvulgarizovaných východísk. S nimi však každá filozofia aktívne prejavujúca ambíciu vkročiť do tela umenia a literatúry musí skôr alebo neskôr kalkulovať. Musí zahŕňať v sebe vedomie možnej vulgarizácie. Lebo práve ona je skúšobným kameňom životnosti akejkoľvek filozofie. Postmoderna navyše na takúto vulgarizáciu vytvorila všetky potrebné, ale aj nadbytočné podmienky. Tam je jej najväčšie zlyhanie, jej neproduktívnosť i jej hrob. Už teraz v umeleckej praxi nik nie je schopný spočítať škody, ktoré spôsobila a ktoré, či to postmoderna je alebo nie je ochotná priznať, budú vyžarovať do ľudského priestoru radiáciu schopnú spôsobovať metastázy v už aj tak zdevastovanom metafyzickom bytí človeka a civilizácie. Výsledok nie je ani tak dekonštruktivistický ako deštruktívny! Ak totiž niekto pracuje s výbušninami, mal by aspoň tušiť, že mu časom nejaká vybuchne priamo v ruke. Spomínam to v súvislosti s útokom na formy. Tento sa v podstate nedá viesť inak ako inými formami. Teda tak, že kvázinové by mali nahradiť staré. Lenže takáto náhrada sa nemôže uskutočniť bez vedomia existencie foriem predošlých. A tak sme zasa niekde pri podmienke čínskeho receptu na výrobu zlata (spomeňme si na veľkú Zelenú opicu!). Súčasná literatúra nemôže jestvovať bez vedomia o literatúre. Toto nemôže poprieť ani J. F. Lyotard, lebo práve s takýmto materiálom pracuje. Je v ňom, i keď to niekedy môže vyzerať tak, akoby bol mimo neho. Nie je. To skôr dekonštruktivista Derrida, dýchajúci mu na krk, môže byť miestami od foriem odcudzenejší. Ale nie je. A vie, že nie je. Preto tak ako Fukuyamu i Lyotarda straší strašidlami. V oblasti umenia by sme k Derridovým strašidlám pokojne mohli priradiť nespochybniteľné množstvo, lež aj kvalitu artefaktov z dejín umenia, ktoré nielenže budú "strašiť", ale aj útočiť na postmodernu čírou existenciou a potenciou svojho bytia. A to bytia v mysliach, vo vedomí. Individuálnom i kolektívnom. A nemožno ich len tak prekročiť. Tváriť sa, akoby tu ani nikdy neboli. Ani postmoderná spoločnosť (ktorá ostatne nedokáže definovať vlastnú kultúru!) nemôže načisto prešraubovať všetky hlavy a jednoznačne ich nasmerovať na trajektóriu novodobej ideológie globalizmu. Niekedy sa aj v záujme poznania treba vrátiť späť, obzrieť sa, či sme aj na ceste poznania nestratili viac, ako nachádzame na jeho novom ambicióznom, lež aj krvavom chodníku. Profesor Zdeněk Mathauser nás v tomto kontexte varuje, priam anticipačne, tak ako to dobre vystihuje už samotný názov jeho knižky z osemdesiatych rokov (Literatúra a anticipácia). "Možno si predstaviť, že umelecká anticipácia má čiastočnú paralelu s neskorším vedeckým objavom; nikdy sa však nemôže zredukovať iba na jeho číry predstupeň! To by bolo nezlučiteľné s interferenčnou povahou umeleckého diela a s neinterferenčnou povahou diela vedeckého... Umelecký a vedecký objav nemôžu byť zoradené lineárne za sebou, ale iba vedľa seba. Sila objavnej anticipačnosti umeleckej mieri inde než k priamočiaremu anticipovaniu vedeckých objavov."
   Zaiste.
   Súvisia s tým vlastne všetky otázniky o oprávnenosti najmä naratívnych umení. A tieto otázniky nie sú napokon nijako nové. Vždy sa kladú a kládli s obnovenou naliehavosťou v zlomových obdobiach vážnych spoločenských zmien, zlomov a katastrof, v čase, keď literatúra sama (akoby v sebe a zo seba) reflektovala imanentnú bezradnosť či neschopnosť vyrovnať sa s nimi - pozitívne alebo negatívne.
   V zmenenej epistéme po roku 1989 vystupuje tento problém s obnovenou naliehavosťou oka uragánu. Všetko, čo bolo skryté, nevyhnutne strháva do svojho stredu, zviditeľňuje predchádzajúce latentné rozpory, ale súčasne vytvára nové ruptúry tam, kde azda ani nie sú, ba možno ani nikdy neboli. A to bolí! Lebo dôsledky, bez ohľadu na výsledky, môžu byť smrteľné... Nielen pre literatúru, lež aj pre literárnu vedu, ktorá ani náhodou nemôže reálne jestvovať bez predmetu svojho výskumu. Iba ak by došlo k takému paradoxu, že literárna veda bude skúmať literárnu vedu. Takýto výskum by však uviazol sám v sebe a podviazal by si všetky najzákladnejšie tepny ešte predtým, ako by sa stal smiešnym a samoúčelným! Mathauserovo anticipačné hľadisko by sa rozplynulo samo v sebe. Anticipácia je totiž možná, iba keď dokážeme zosúladiť videnie sveta (a to aj sveta reflektovaného na materiály literatúry) minulého a súčasného. Inak by sa jednookosť skutočne mohla začať vydávať za kráľovský pohľad. V tomto zmysle azda dnes treba vidieť vážnosť, dôslednosť a naozajstnú anticipačnú polohu práce tohto vynikajúceho bádateľa. Vychádza mi to tak, že by sme sa mali opätovne vracať k prácam našich nijako nie malých mozgov literárnovedného výskumu (Miko, Popovič, Liba, Števček, Šmatlák, Červeňák, Šabík, Sulík, Marčok), aby sme si zbytočne nehrýzli do vlastného jazyka, čo môže byť nielen bolestivé, ale aj veľmi neefektívne. Literárny proces každej kultúry je špecifický. Nie uzatvorený sám do seba, ale vysvetliteľný najmä a predovšetkým z vlastných zdrojov, teda z vlastnej národnej literatúry, ktorá nikdy síce nečerpá iba z vlastných zdrojov a poznania, ale čerpá predovšetkým z nich. Aj naša literárna prax i teória sa ocitá v situácii, keď nemôžeme obísť všeobecne známy fakt, totiž, že literárna kultúra akoby sa začínala "obávať" fenoménu, bez ktorého sa zo svojej podstaty nevie ani nemôže zaobísť. V tomto bode, zdá sa, má Lyotard pravdu: "Človek píše proti jazyku, ale nevyhnutne i ním."

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]