Roztvorenie ktorejkoľvek, minuloročnej či predminuloročnej knihy básní Pavla Janíka, to v žiadnom prípade nie je melódia, na akú sme si v styku so súčasnou poéziou zvykli. Janík vždy prekvapoval a prekvapuje čoraz viac. Až natoľko, že pod dojmom zaujímavých a až neočakávane zahustených myšlienok, obrazov a metafor sa čitateľovi môže natískať otázka - kde vlastne som? Na Slovensku? Veď naša súčasná slovenská poézia sa píše akosi inak. A nepotrpí si už na nič. Ani na hudbu slova, ani na súlad, ba ani na myšlienku, na obsah z akéhokoľvek hľadiska. A tak, čo nás predsa len dosť mrzí, ani na všeobecný čitateľský úspech a spoločenský dosah.
   Básnikovi Pavlovi Janíkovi vo vydavateľstve CCW vyšli v minulom roku dve knižky poézie: nová zbierka Buď vôňa tvoja a výber ľúbostnej lyriky Kmitočet tvojich bokov, predstavujúci tvorbu od Nezaručených správ z roku 1981. Považujem preto za nemálo zaujímavé, zamyslieť sa nad tvorivými zámermi, ba čo viac, aj nad výsledkami autorského úsilia spomenutých knižiek a odpovedať na otázky, ktoré sa v tejto súvislosti vynárajú.
   Čo robí Janíka Janíkom... Predovšetkým si dôveruje. Neobmedzene verí svojim tvorivým schopnostiam a básnickému iskrivému talentu. Preto sa dokáže duchovne uvoľňovať a počúvať slová svojho vnútra. Jeho poetika je mimoriadne náročná a v podstate nenapodobiteľná, pretože predpokladom jej realizácie je okrem spomínanej sebadôvery aj bezmedzná duchovná odvaha, ktorá bezprostredne nadväzuje na morálnu, ale aj literárno-estetickú čistotu tvorby.
   "Unikáš mi ako plyn. / V úžase pozorujem, / ako si jediným škrtnutím nôh / zapaľuješ hodvábne šaty..."
   No takmer nenapodobiteľnou a neprebernou podstatou Janíkovej poetiky je obdivuhodná metóda používania a uplatňovania negatívnych javov či zaužívaných slovných výrazov v záujme dosiahnutia opačného, takmer nepredpokladane pozitívneho efektu. Aj táto tvorivá metóda, ktorá je pre Janíka obzvlášť charakteristická, v podstatnej miere závisí od jeho spomenutých tvorivých vlastností.
   "O chvíľu nám udelia / Nobelovu cenu vojny / a naše básnické črevá / prednostne použijú na klobásy".
   Na konto prvých splátok... V úvodnej časti môjho krátkeho zamyslenia som stručne naznačil, v akom kritickom stave sa nachádza naša súčasná poézia, vystrčená kdesi, aj to zväčša neviditeľne, až na samotný okraj periférie národného života. Pravdaže, za takýto stav nesie zodpovednosť predovšetkým sama, vlastne jej prevažná časť tiežautorov, jej nečitateľnosť, o nerecitovateľnosti už ani nehovoriac. Čím viac tvrdších a arogantnejších výrazov a sebectva, tým dokonalejší obraz doby, ale žiaľ, aj dokonalejší nezáujem o hodnoty ducha, o vytváranie podmienok pre vznik, šírenie a pôsobenie skutočne ľudskej a k ľudskosti smerujúcej poézii.
   Básnik Pavol Janík to bezpochyby vie, uvedomuje si to reálne i intuitívne - a práve preto píše čisté a otvorenosťou lásky osvetlené verše, ktoré považujem za adekvátne splátky súčasnej slovenskej poézie v záujme vyrovnávania nevyčísliteľných dlhov k duchovnému životu dneška.



Na všechny materiály prezentované na serveru obrys-kmen.cz se vztahuje zákon o autorských právech.
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen   (ISSN 1210-1494)