Najnovšia historická hra jedného z troch žijúcich klasikov slovenskej dramatickej literatúry Jána Soloviča KRVAVÝ TRÓN (TYMPANON, Bratislava, 2002) nevdojak vstupuje do mimoriadne aktuálneho kontextu, čo svedčí tak o intelektuálnej i intuitívnej predvídavosti autora, ako aj o sužujúcej skutočnosti, že dejiny sa naozaj pohybujú v kruhu, či po špirále.
V eufórii prevratných spoločenských zmien na rozhraní 80. a 90. rokov 20. storočia iba najinformovanejší mohli predpokladať, že v globálnom i lokálnom meradle sa napriek proklamovaným heslám o tolerancii nebudú zmierňovať napätia konfesionálneho, etnického, politického, skupinového i osobného charakteru, v ktorých vždy ide väčšmi o konflikt zištných záujmov ako o spor názorových odlišností.
A vari ešte menej ľudí mohlo tušiť, že zápas konkurenčných náboženských, národných, ekonomických a historických ambícií, ktorý bipolárny svet paradoxne tlmil do podoby zdržanlivého diplomatického dialógu a pozičnej šachovej stratégie protiľahlých mocenských centier, sa postupne presunie z neviditeľných frontov studenej vojny, vedenej najmä pod povrchom viditeľných udalostí, a že na prahu 3. tisícročia svetom začnú lomcovať neskrývané militantné postoje, silové riešenia a otvorené zrážky, v ktorých vidina momentálnej prevahy a pocit neopakovateľnej historickej výhody víťazí nad zdravým rozumom, racionálnym prístupom a spoločnými vývinovými perspektívami ľudstva, ktoré sa už nemôže na planéte Zem donekonečna správať ako nenásytní dobyvatelia európskej proveniencie na územiach pôvodných amerických obyvateľov, ale ako zodpovední kozmonauti v ohraničenom priestore vesmírnej lode s vyčerpateľnými zdrojmi nevyhnutnými na prežitie ďalších generácií.
Americká celosvetová vojna proti terorizmu má znaky hypermoderných križiackych výprav a Slovensko sa v aktuálnych siločiarach európskeho a globálneho vývoja pomaly, ale iste a celkom zákonite vracia do atmosféry reformácie a následnej rekatolizácie spred troch storočí. Je nesmierne skľučujúce, že príbeh Juraja Ottlíka, ktorý unikal smrti v bojoch proti Turkom i na popravisku Antónia Caraffu v Prešove, odzrkadľuje najsúčasnejšie tendencie v miestnych, kontinentálnych i planetárnych dimenziách.
Osud knižne publikovanej hry a jej renomovaného autora dokresľuje terajšiu žalostnú spoločenskú a kultúrnu situáciu v srdci Európy. Diela Jána Soloviča desaťročia plnili hľadiská profesionálnych divadiel na Slovensku i v zahraničí. Scéna Slovenského národného divadla je však preňho dodnes neprístupná a po trinástich rokoch totálneho ignorovania autorovej dramatickej tvorby všetkými slovenskými kamennými divadlami napokon uviedlo Divadlo SNP v Martine jeho úspešnú komédiu z obdobia 70. rokov.
Je zrejmé a čoraz očividnejšie, že každá religiózna, etnická, názorová, vkusová i rýdzo obchodná komunita sa cíti byť vyvolenou a povolanou aj na ovládnutie duchovného priestoru spoločnosti a krajiny. Preto sa ustavične a všade stretávame s absurdným úsilím chápať aj slovenskú literatúru, vrátane dramatickej, len jako popularizačný prívesok či estetický doplnok určitej straníckej organizácie, cirkevného spoločenstva, etnickej skupiny či lóžového bratstva.
Správne riešenie neriešiteľného literárneho, umeleckého a spoločenského hlavolamu spočíva v hľadaní možností kooperácie tvorivých individualít a ich zoskupení ponad hranice úzko vymedzených giet a ponad spory minulosti i súčasnosti a v úsilí dosiahnuť novú kvalitu vzťahov, ktorá sa nezaobíde bez vzájomnej úcty, rešpektu, pochopenia, vciťovania sa do situácie druhého a bez kolegiálnej solidarity. Za všetko hovorí text epilógu hry: "Pápež Ján Pavol II. Při svojej ceste do Prešova v roku 1995 sa pomodlil Otčenáš pri tabuli obetí generála Caraffu" (obetí násilnej rekatolizácie Slovenska).
Myslím si, že v tom spočíva naliehavé posolstvo najnovšej hry Jána Soloviča, ktoré vyplýva tak zo životného príbehu jej hlavného hrdinu, ako aj zo životného príbehu jej autora a jeho tvorby. Tí, ktorí dnes tvoria dramaturgické, autorské a najmä upravovateľské zárobkové jadro činohry Slovenského národného divadla jednoducho nikdy nenaplnia hľadisko našej prvej scény tak, ako ho naplnilo vyše 600 repríz Solovičovej historickej komédie Peter a Pavel. Štát však zrejme ešte dlho bude mať na štedré financovanie ich súkromného podniku. Uvedenie morálne apelatívnej, kreatívne strhujúcej a kompozične brilantnej historickej drámy Jána Soloviča KRVAVÝ TRÓN na doskách SND a ďalších slovenských chrámov zasvätených Tálii, by bolo nielen autorovým veľkým come-backom a diváckym zadosťučinením, ale aj revitalizáciou najpozitívnejších univerzálnych hodnôt humanizmu v rozmeroch umeleckého i spoločenského pohybu.
Autor: Pavol Janík
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen (ISSN 1210-1494)