Máme pred sebou druhé vydanie románu Jána Tužinského KTO HODÍ KAMEŇOM (CCW, Bratislava 2003), ktorý pred pätnástimi rokmi vyvolal priaznivý ohlas kritiky a čitateľov. Ján Tužinský vykreslil v ňom osudy obyvateľov osemstoročného mestečka Rakovce v rokoch pred a po druhej svetovej vojne cez optiku Jochena Leviho, ktorý sa vracia do rodného mesta po štyridsiatich rokoch. Stretáva sa tu s priateľmi i obyvateľmi mestečka a spomína na bujarú a šantivú mladosť, ktorú mu skrášľovala radodajka Julča a milovaná Komrmajerová, na konské dostihy a rovesníkov, na Cigánov a policajtov, na hľadanie zmyslu v nezmysle života... Lenže nie udalosti života sú v románe dominantné, ale ich hlboké životné a filozofické zhodnotenie (myšlienky a súdy spomínaného Jochena a jeho vrstovníkov).
   Ján Tužinský patrí k najhlbším (najfilozofujúcejším) spisovateľom súčasnej slovenskej prózy. Využíva subjekty epiky na to, aby ich zasadil do dejín ľudstva a národa, Kristom počínajúc, Beňovským pokračujúc a dneškom končiac. Jeho intelektuálne reflexie o koreňoch národa, o hrdinstve a zbabelosti, o viere a neviere, o láske a neláske, tajomstvách života a človeka, o dobových náruživostiach a nezmysloch... atď. majú charakter existenciálnej filozofie na rozhraní storočí. Pričom neide o odstredivé, retardačné úvahy, ale o súčasť životných situácií hrdinov, ktorí hľadajú - nachádzajú i nenachádzajú - zmysel prežitého. Štefan Kabát kedysi v pisoári napísal - "Toto je jediné miesto, kde to ešte národ drží v rukách" - a čitateľ to aplikuje aj na dnešok, v duchu sa usmieva a prežíva istú katarziu.
   Cesty života (cesty Božie) sú nevyspytateľné. Jochen Levi prežije po štyridsiatich rokoch ešte raz svoj ľudsky zmysluplný i nezmyselný život, aby sa na jeho konci dozvedel, že mal a má syna (porodila mu ho nebohá Komrmajerová, ktorého vychovala veselá Julča a Pozi). Jochen ho neuvidí, lebo sedí v žalári, ale chce vidieť aspoň hrob tej, ktorú mal tajne rád a ktorá mu ho darovala. Unavený si sadne na okraj hrobu, zapozerá sa na fotografiu a... "...keď ho na druhý deň po oslavách objavila Julča s Pozim, ležal na náhrobku Anny Komrmajerovej, otvorenými belasými očami hľadel na oblohu, celkom jasnú a čistú. Ruka, ktorá sa v predsmrtnom kŕči vystrela, dotýkala sa epitafu, na ktorom stálo ako výzva:
   Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameňom".



Na všechny materiály prezentované na serveru obrys-kmen.cz se vztahuje zákon o autorských právech.
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen   (ISSN 1210-1494)