Keď sa ma pri nedávnych oslavách mojej sedemdesiatky spýtali, ktorú pesničku mám najradšej, aby mi ju zahrali v oficiálnom programe, bez váhania som odpovedal tú z titulku. Vtedy, pred niekoľkými mesiacmi, som veru nemohol tušiť, že radostneeuropskodemokratický vývin v našej drahej vlasti, ktorá sa tak slepo a zápalisto vrhla do krútňav svetovej politiky, dá slovám tejto piesne aj ďalšiu dimenziu.
Odkedy som tú pieseň počul prvý raz, snažil som sa zistiť, aká udalosť ju inšpirovala. A bol som veru popravde ohromený, keď som sa dozvedel, že Kapustu a Ursínyho obesili za to, že ukradli akémusi zemanovi na jeho salaši misku s oštiepkami. Odvtedy som sa snažil zistiť meno toho zemana.
Doteraz bezvýsledne. Tí, ktorí si namýšľajú, že vedia robiť dejiny, omnoho lepšie vedia zametať vlastné stopy...
Od popravy dvoch legendárnych šuhajov uplynulo poldruha storočia a teraz, v našej ére druhého Švajčiarska a dvojnásobných platov, zasa zabili troch slovenských chlapcov...
V ďalekom Iraku... Čo tam robili? pýtam sa. Zahnala ich tam túžba podielať sa na nezištnej internacionálnej pomoci?
Podobne ako pri ich dávnych súkmeňovcov hľadám odpoveď na otázku, kto ich zavraždil, kto vlastne ich má na svedomí. Spýtal som sa na to mnohých známych aj neznámych. Deväťdesiatdeväť percent spýtaných mi odpovedalo rovnako. Ich odpoveď tu však nemôžem uviesť, lebo sa nechcem vystaviť súdnym postihom za osočovanie našej dnešnej slovenskej vlády, nesporne najlepšej zo všetkých vlád v celom vesmíre i nebi.
Keďže mám skúsenosti so zjednodušovaním a tragickými následkami, ku ktorým privádza, včas som sa spätil v úprimnom súhlase s týmto názorom. Mali tie odpovede pravdu?
Mali, ale - ale aj nemali... Nešli až ku podstate.
A tak som tú prekliatu otázku obracal až dovtedy, kým mi z toho obracania nevyklíčila ďalšia a veru šokujúca.
Kto je vrahom? Kat, alebo sudca, ktorý vyriekne ortieľ smrti? Vláda, ktorá zmenila vojakov na žoldnierov a poslala ich do krajiny, s ktorou sme nikdy nijaké problémy nemali? Alebo systém, ktorý umožňuje práve takejto vláde vládnuť?
Ale nielen to. To by ešte zďaleka nebola celá pravda. Nie v prvom rade systém, ktorý okrem toho, že takáto vláda sa dostala k mastnému váľovu, zmenila aj mentalitu občanov natoľko, že za primárny motivačný faktor ich konania dosadila - zlaté teľa našej doby, peniaze... Ale zas sa spamätávam... Kdežeby naša držiteľka rána šla za cudzie záujmy a za bohapusto vysoký žold šla prelievať svoju roduvernú slovenskú krv do ďalekej Ázie... Už počujem na seba revať v súdnej sieni zmodernizovaného a zaktualizovaného urválka:
- Obžalovaný, vypovedajte o tom, prečo špiníte pamiatku našich vlastencov, ktorí položili svoje životy na oltár naftovlasti nášho najoddanejšieho zaoceánskeho ochrancu?
Zabúdame... V hektickom prúde nových a nových vrážd, káuz a volieb do rozličných domácich i nedomácich inštitúcií zabúdame na tie staršie udalosti, na tie ešte celkom nedávne. Médiá rutinovane a úspešne sušia slzy a tunelujú pamäť.
Nezabúdajme... Zabili, zabili troch chlapcov bez viny. Nezabúdajme na nich. Ani na tých, ktorí ich zavraždili.
Autor: Ján Lenčo
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |