Tvorba filmového režiséra Vladimíra Bahnu, ktorý sa narodil pred 90 rokmi v Banskej Štiavnici (25. 7. 1914 - 19. 10. 1977), zaujíma kľúčové postavenie v otázke formovania slovenskej profesionálnej kinematografickej a televíznej produkcie, pričom má podstatné kvalitatívne súvislosti s problematikou prepisu literárnych predlôh do audiovizuálnej podoby.
Pre svoj hraný debut Pole neorané (1953) si režisér V. Bahna zvolil ako predlohu rovnomenný román Petra Jilemnického, na scenári pracoval Vladimír Mináč. Dielo tlmočí bolesť zabudnutých Kysúc. Pripomína, že "kríza je nové meno na starú biedu", ktorú si Slovensko žalostne pamätá - s odstupom desaťročí treba konštatovať, že to, čo si z histórie nezapamätáme, si asi budeme musieť v budúcnosti zopakovať. Film má kľúčové miesto vo formovaní určujúcich psycho-sociálnych dimenzií literárneho a filmového jazyka v celkovom myšlienkovom a estetickom kontexte slovenského kultúrneho povedomia druhej polovice 20. storočia.
Výsledkom spolupráce V. Mináča a V. Bahnu je aj dramatický príbeh ženy z prostredia súdobej dediny, nazvaný Žena z vrchov (1955). Dielo podľahlo utilitárnym kritériám normatívnej estetiky.
Po skúsenostiach so súčasnou látkou V. Bahna pripravil historickú komédiu Posledná bosorka (1957). Námet Dušana Kodaja scenáristicky spracoval Ivan Bukovčan. Dielo predstavuje pozitívny kvalitatívny posun v profesionálnom vývoji režiséra, celého slovenského filmu i v jeho korelácii k literárnym východiskám.
Podľa prózy Jána Kalinčiaka Reštavrácia nakrútil V. Bahna film Zemianska česť (1957). Scenáristom snímky bol Albert Marenčin. Režisér sa v diele prezentoval ako zástanca realistickej metódy a predstaviteľ filmovej línie principiálne a dôsledne rešpektujúcej prioritu literárno-scenáristických zložiek rozprávania.
Komorným príbehom Dom na rázcestí (1959) V. Bahna v dvojjedinej úlohe scenáristu a režiséra posunul obzor slovenského filmu do oblasti závažnej umeleckej výpovede v aktuálnej modalite súbežných trendov európskej kinematografie. Prepis tragikomédie Karla Stanislava nadobudol tvar psychologickej drámy o zodpovednosti lekára a mravnosti.
Po širokospektrálnych tematických skúsenostiach sa V. Bahna zameral na ďalšiu kľúčovú tému slovenského profesionálneho umenia druhej polovice minulého storočia - protifašistický odboj. Podľa vlastného námetu a scenára nakrútil film Predjarie (1961). Do komorného modelu príbehu premietol globálne determinujúce súvislosti doby.
V bratislavskom televíznom štúdiu V. Bahna režíroval projekt Návraty - programové spojenie dvoch dramatizácií. Prvú, Návrat Ondreja Baláža (1963), ktorá je prepisom rovnomennej poviedky Dobroslava Chrobáka, vytvoril V. Bahna podľa scenára Martina Slivku filmovou technikou. Druhá inscenácia, Mária (1963), je úpravou novely ruského spisovateľa Viktora Koneckého Ešte o vojne. V. Bahna ju pripravil pre priame televízne uvedenie na základe scenára Ivana Králika.
S Karolom L. Zacharom spolupracoval V. Bahna na televíznej adaptácii divadelnej komédie Jozefa Hollého Geľo Sebechlebský (1963). Bahna sa neusiloval filmovou technikou konkurovať javiskovým riešeniam; kamerový a strihový potenciál využil ako médium adekvátneho záznamu primárne scénického artefaktu.
Pozoruhodný televízny film Slnečný kúpeľ (1964) je prepisom rovnomennej poviedky Janka Jesenského. Scenárista Maximilián Nitra šťastne rozvinul literárnu miniatúru na veľkoplošné, audiovizuálne rozmery filmu. Televízna veselohra je dielom kongeniálne syntetizujúcim podnetnú literárnu predlohu, fundované scenáristické spracovanie a osobnostný vklad réžie. Snímka znesie mimoriadne vysoké kvalitatívne kritériá v domácom i medzinárodnom hodnotovom kontexte.
Televíznou verziou poviedky Prípad (1964) V. Bahna nadviazal na niekdajšiu spoluprácu s V. Mináčom. Dramatizácia Tibora Vichtu rešpektuje štruktúru predlohy a chápe požiadavky televíznej ostenzie.
Podľa rovnomenného románu Rudolfa Jašíka napísal Štefan M. Sokol scenár filmu Námestie svätej Alžbety (1965). Dielo pôsobivo zachytáva individuálne postoje hrdinov v uzlových okamihoch tragického spoločenského vývoja - v období nastupujúceho fašizmu, keď život zlacnel a smrť zovšednela. Režisér V. Bahna pri práci na tomto filme rozvinul výrazové možnosti citlivej a uvážlivej aplikácie svojej režijnej metódy a dlhoročnej realizačnej empírie. Zvolený prístup vyústil do myšlienkových a tvarových rozmerov dodnes nie celkom doceneného a - podľa môjho názoru - zrejme absolútne najlepšieho slovenského filmu vôbec.
Prepis Jašíkovho debutu Na brehu priezračnej rieky pripravilo bratislavské televízne štúdio roku 1966 podľa scenára Jána Dekana. Režisér V. Bahna dômyselnými postupmi ozvláštnil formu televízneho spracovania a priblížil ju filmovému tvaru.
Na základe spomienok účastníkov SNP V. Bahna napísal a nakrútil dobrodružný príbeh Stopy na Sitne (1968). Povstaleckú tematiku V. Bahna reflektoval aj v trojdielnom televíznom filme Generácia (1969), ktorý scenáristicky a režijne vytvoril podľa rovnomennej románovej trilógie V. Mináča. V. Bahnovi sa napriek úskaliam podarilo hodnotne zobraziť konfliktnú dobu a ľudí postavených pred zásadné rozhodnutia, ktorými sa buď sebapotvrdzujú ako konzistentné charaktery, alebo sa naopak osobnostne lámu a strácajú mravnú integritu.
Rozsiahle štúdium vymedzenej kultúrno-historickej problematiky a úzka spolupráca s tímom odborníkov tvorila základ literárnej prípravy V. Bahnu na filmový prepis prózy Ľuda Zúbka Skrytý prameň (1973). Autor predlohy sa vracia do obdobia majstra Pavla z Levoče. Scenár tematizuje konflikt umeleckého vývinu na rozhraní neskorej gotiky a prebúdzajúcich sa indícií renesancie. Vysokým stupňom vizuálneho účinku Bahna programovo prevyšuje zvyčajnú úroveň slovenského filmu. Kreatívne adekvátny a divácky príťažlivý filmový prepis novely Skrytý prameň je posledným zavŕšeným dielom režiséra V. Bahnu. Je to dôstojné, reprezentatívne a pre jeho tvorbu charakteristické uzavretie signifikatných umeleckých úsilí.
Veľkofilm Poéma o svedomí (1978) je epopejou o genéze a procese národnodemokratickej revolúcie na Slovensku. Dej Bahnovho scenára sleduje kľúčové udalosti a celkovú koncepciu príprav a priebehu SNP. Sujet sa sústreďuje na prienik do politického zákulisia, kde sa súkromne i oficiálne rozhoduje o budúcom osude slovenského národa a jeho štátnosti. Divákov uvádza do exkluzívnych prostredí a situácií, vrátane rokovaní na úrovni najvplyvnejších medzinárodných centier. Realizáciu, počas ktorej V. Bahnu zastihla smrť, dokončil pomocný režisér Zoro Záhon. Monumentálna freska Poéma o svedomí je svedectvom dôležitých udalostí, ale aj ich interpretácie podmienenej subjektívnymi i objektívnymi faktormi.
S odstupom desaťročí môžeme konštatovať, že režisér a scenárista V. Bahna neodišiel z kultúrneho priestoru našej krajiny, v ktorom je naďalej intenzívne a bytostne prítomný. Pretrváva v ňom ako jeden zo zakladateľov slovenskej profesionálnej kinematografie, výrazná umelecká osobnosť a významný tvorca rozsiahleho súboru filmových diel, z ktorých viaceré treba pokladať za fundamentálne - a to aj vo vzťahu k transpozícii signifikantných literárnych hodnôt a tendencií do audiovizuálnej podoby.
Nezanedbateľnou skutočnosťou je aj vysoká miera spoločenského vplyvu založeného na spontánnom diváckom záujme o výsledky Bahnovej tvorby. Odhliadnuc od prezentácie kinematografických artefaktov na televíznej obrazovke napríklad film Posledná bosorka v období jeho vzniku videlo dva a pol milióna návštevníkov kín a Pole neorané jeden a pol milióna vnímateľov.
Mnohé diela V. Bahnu boli ocenené na prestížnych medzinárodných i domácich fórach a svojou orientáciou na prepisy literárnych predlôh zohrali aj dôležitú úlohu pri sprostredkúvaní, popularizovaní, približovaní a prenikaní hodnôt slovenského písomníctva do zahraničia.
Uzavreté dielo V. Bahnu odzrkadľuje zložité dejiny slovenskej filmovej kultúry, evolučný proces filmovej dramaturgie a réžie i účasť literárnych podnetov na tomto vývoji. V tvorbe V. Bahnu sa odráža rozmach slovenského filmového umenia i jeho osudová kvalitatívna závislosť od gnozeologických a estetických parametrov zobrazovaných literárnych látok.
Bahna dokumentuje historický, civilizačný a duchovný rozvoj slovenskej spoločnosti v rozpätí niekoľkých desaťročí, na ktorom sa sám podstatným spôsobom kreatívne, osobnostne i inštitucionálne zúčastnil.
V čase útlmu, ba vlastne zániku systematickej kinematografickej produkcie na Slovensku po prevratných spoločenských zmenách na rozhraní 80. a 90. rokov nedávno uplynulého storočia môžeme aj na príklade tvorby Vladimíra Bahnu objektívne pozorovať a vecne posúdiť dimenzie reálneho humanizmu, ako aj faktických možností slobodného umeleckého prejavu a sebavyjadrenia v konkrétnych modeloch usporiadania spoločenských vzťahov.
Viacročná skúsenosť potvrdzuje, že v ustavične narastajúcom rozsahu televíznej ponuky rôznorodej proveniencie a zväčša veľmi nízkej kvalitatívnej úrovne vždy pôsobia mimoriadne podnetne a divácky úspešne návraty k overeným skvostnom a trvalým hodnotám slovenskej kinematografickej pokladnice. Viaceré opusy režiséra V. Bahnu sa už niekoľko desaťročí uvádzajú na televíznych obrazovkách - dnes už i vo vysielaní súkromných komerčných televíznych staníc, ktoré sa dozaista neriadia nostalgickým vzťahom k tradíciám našej národnej kultúry, ale výlučne živým diváckym záujmom a ohlasom.
Tvorba režiséra V. Bahnu, ktorá obsahuje aj nesporné klenoty zlatého fondu slovenského filmu, reprezentuje skúsenosť, že v kvalite literárnych východísk syntetickej audiovizuálnej komunikácie je spoľahlivý kľúč k vyšším ambíciám finálnych kinematografických diel.
Autor: Pavol Janík
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen (ISSN 1210-1494)