V bratislavskej Redute sa 14. 10. 2004 (psáno začátkem října, pozn. red.) uskutoční konferencia Aliancie za etiku novinárov venovaná európskym trendom v oblasti etiky a kultúry komunikácie, ako aj všeobecným otázkam morálky na Slovensku po vstupe do Európskej únie. Pozvánka avizuje i osobnú účasť prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča.
Vzhľadom na pretrvávajúci neutešený stav v mediálnej sfére, ktorá má stále ďaleko od ideálov fair play (po slovensky čestnej hry), som si v súvislosti s pripravovaným podujatím nevdojak spomenul na svoj starší článok Nezávislosť tlače plače (Kultúrny život č. 17/1990 zo dňa 8. 8. 1990). Keď som sa k nemu vrátil po 14 rokoch, už ma vlastne ani neprekvapilo, že sa na jeho naliehavosti, aktuálnosti a najmä na notorických problémoch informačných prostriedkov nič nezmenilo.
Isteže - v auguste 1990 som mnohé negatívne javy pokladal iba za miestne slovenské špecifiká a predovšetkým za prechodné úkazy transformačného procesu v médiách a v celej spoločnosti. Z transformácie sa však u nás medzičasom vyvinula samostatná historická epocha, ktorá už trvá takmer rovnako dlho ako predchádzajúca éra charakterizovaná dočasným umiestnením strednej skupiny Sovietskych vojsk v niekdajšom Československu.
Pred 14 rokmi som naivne veril, že vo vyspelejšom a kultúrnejšom zahraničí sa úzkostlivo dodržiavajú najrozmanitejšie demokratické pravidlá, vrátane civilizovaných noriem verejnej komunikácie. Úprimne povedané aj dnes mám sklon očakávať zlepšenie situácie na Slovensku v dôsledku postupného začleňovania sa do právnych mechanizmov, politických štruktúr a etických štandardov Európskej únie, vrátane vylúčenia akýchkoľvek foriem diskriminácie. Rozdiel je v súčasnosti len v tom, že medzičasom mám o 14 rokov viac, a preto sa už jednoducho priveľmi nespolieham na nijaké prchavé optimizmy.
Pripomeňme si pri príležitosti nadchádzajúcej konferencie Aliancie za etiku novinárov niektoré myšlienky spred 14 rokov: "Kredit časopisu sa potvrdzuje každým článkom. Vyslať redaktora známeho vyhraneným, či už kladným alebo záporným vzťahom k nejakej organizácii, na jej rokovanie, aby o ňom referoval a hodnotil ho, je prosto nemysliteľné. Priniesť iba jeden pohľad na spor je smrteľný hriech. Zásadne dávať vedľa seba slovo obom stranám je elementárna slušnosť - najmä voči čitateľovi. V demokratickej spoločnosti sa totiž predpokladá, že ľudia majú svoj rozum a závery z vyslovených argumentov si urobia sami. Tendenčné komentáre, teda redakčné rozsudky sú neprípustné. Skrátka - nezávislosť nikdy nie je raz a navždy daná. Napokon ako všetko. A už vôbec to nie je vec hlasitého sebaoznačovania, hlučného zaprisahávania sa, nepríčetného bitia sa do pŕs. Aj tu rozhoduje, čo sa pije, nie čo sa káže."
Nečudo že po tomto článku sa skončilo krátke obdobie môjho prispievania do vtedajšieho obnoveného Kultúrneho života. Niektorí redaktori to správne pochopili ako útok na praktiky spomínaného časopisu a ďalších s ním politicky spriaznených periodík. Odvtedy mám s generálnym zákazom publikovania vo viacerých médiách štrnásťročné skúsenosti, ktoré sa netýkajú iba mňa, ale aj mnohých ďalších autorov. A to sa píše rok 2004, všade naokolo previtá demokratická kultúra, Slovensko je členom NATO i EÚ - a v Bratislave sa čoskoro začne ďalšia konferencia Aliancie za etiku novinárov. (Ani normalizácia po roku 1968 na Slovensku spravidla neumlčiavala autorov na viac ako 10 rokov; takže súčasná normalizácia je trvalejšia a dôslednejšia.)
Áno, prax v médiách má bližšie k informačnému terorizmu, o ktorom v predvídavej knihe Eurochaos (1997) písal niekdajší šéfredaktor Literárneho týždenníka a súčasný šéfredaktor časopisu Euroreport Ľuboš Jurík, ako k vyberaným spôsobom novinárskych gentlemanov.
Dezinformácie sa rozvinuli do podoby sofistikovanej odbornej činnosti. Ich cieľom je ovplyvniť určité skupiny ľudí alebo celú populáciu. Vo vysokej politike, ktorá je úzko prepojená s aktivitami spravodajských služieb, ide o jednu zo základných metód slúžiacich na usmerňovanie mienky a konania ľudí v zmysle záujmov a potrieb toho, kto nimi manipuluje.
Profesionáli rozoznávajú strategické dezinformácie, ktorými sledujú dlhodobé plány a zámery, a operatívne dezinformácie, ktorými na základe momentálnej situácie sledujú krátkodobé ciele. Klamlivé informácie sa vo vojenskej a spravodajskej oblasti používajú od staroveku, ale osobitne sa uplatnili v 20. storočí, keď už spravodajské služby vytvorili pre dezinformácie samostatné útvary a akcie (spravodajské hry).
Dezinformácie majú podobu správ šírených tlačou, rozhlasom a televíziou; ústne; alebo to môžu byť aj klamlivé činnosti (bombardovanie, doručenie falošných dokumentov). Ak má byť dezinformácia účinná, musí obsahovať aj pravdivé, pravdepodobné a možné informácie. Dezinformačnú kampaň možno založiť aj výlučne na pravdivých informáciách, ktoré sú však takého charakteru, alebo sú šírené takým spôsobom, že ich vnímateľ pokladá za nepravdivé.
Čo môže vo svete bezohľadných mocenských praktík, rutinnej divergentnej a konvergentnej propagandy urobiť bezbranný spisovateľ? Zdanlivo málo, ale v skutočnosti veľa. Nemlčať a hovoriť "pravdu, aj keď oči kole" (Miroslav Válek: Slovo, 1976). Veriť v silu slova, pretože "vyslovené slovo nakloní vesmír" (M. Válek: Skľúčenosť; In: Milovanie v husej koži, 1965).
Autor: Pavol Janík
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |