Úroveň historického vedomia Slovákov nie je determinovaná len sprostredkovaným obrazom dávnej minulosti, ale aj vzťahom k uplynulým desaťročiam, ktoré dôverne poznáme z osobnej skúsenosti. S o to väčším prekvapením i znepokojením vnímame hrubé skresľovanie moderných dejín v priamom prenose zo súčasnosti.
O vplyve literatúry na formovanie historického vedomia nepochybuje nikto, azda s výnimkou literárnych samovrahov, ktorí už 15 rokov neúnavne tvrdia, že literatúra stratila svoj niekdajší význam, a tým - samozrejme - klesla aj dôležitosť spisovateľov, vrátane nich samých. Východiskom uvedenej názorovej tendencie je chápanie literatúry ako deštrukčného nástroja vo vzťahu k etablovanému spoločenskému poriadku, čo je neoddeliteľne spojené s nostalgickým spomínaním na staré zlaté časy, keď do novembra 1989 vraj verejnosť nutkavo čakala, čo povedia spisovatelia proti režimu - či už vo svojich dielach, alebo v iných publikovaných vyjadreniach. V dôsledku podobných redukcií a vulgarizácií gnozeologických i estetických funkcií literárnej tvorby sa postupne petrifikuje stanovisko, podľa ktorého umelecká literatúra po zmene politickej klímy na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia už vlastne nemá zmysel. Preto ju logicky nahrádza zábavný priemysel, ktorého súčasťou je produkcia kníh relaxačného charakteru bez akýchkoľvek kvalitatívnych myšlienkových a tvarových nárokov.
Načrtnutý primitívny prístup sa, žiaľ, stal dlhodobou normou reflektovania nedávnych i aktuálnych literárnych úsilí. Diagnostikovaná choroba šialených propagandistov postihla nielen médiá, ale aj vysoko špecializované odborné a akademické ustanovizne, čo neúnosne paralyzuje kľúčové funkcie literárneho života, najmä vo vzťahu k nastupujúcim generáciám, ktoré sú odkázané na rozličné príručky, čítanky a učebnice poznačené smrteľnými dávkami ideologických indoktrinácií. Dejiny literatúry, ktoré sú organickou a nezanedbateľnou súčasťou dejín celej spoločnosti, sa v najrozmanitejších dostupných prameňoch pre domácich i zahraničných čitateľov prezentujú najmä na pozadí politickej periodizácie bez hlbšieho vedomia imanentných súvislostí literárneho vývoja.
Dediny Slovenska a dejiny slovenskej literatúry okrem objektívneho poznania potrebujú aj adekvátnu popularizáciu. Azda už ani netreba osobitne zdôrazňovať, že dejiny i literatúru robia ľudia, a tak niet ich pravdivého obrazu bez primeraného zrkadlenia kľúčových osobností reprezentujúcich jednotlivé vývinové etapy. Z tohto hľadiska sú všeobecne šírené politické aj literárne dejiny Slovenska zatiaľ len karikatúrou z kráľovstva krivých zrkadiel. Verím, že tento stav historického vedomia Slovákov je len prechodný, hoci trvá už takmer dve desaťročia.
(Autor je předseda Spolku slovenských spisovateľov)
Autor: Pavol Janík
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen (ISSN 1210-1494)