Cieľom umeleckého diela je konkrétna a čo najúčinnejšia prezentácia odrazu takej reálnej či vysnívanej predstavy, ktorá dokáže povzniesť ľudského ducha nad každodennosti bežného života. To si uvedomujeme aj po prečítaní najnovšej knihy básnika Pavla Janíka TÁRANIE NAD HROBOM, vydanej pod odvážnym, temer až riskantne znejúcim názvom poznačeným zjavnou sebairóniou, ktorá v záujme oživenia záujmu o súčasnú básnickú tvorbu neváha poodhaliť stratégiu autorskej cesty vedúcej k čitateľským úspechom.
   Pravdaže, už po prečítaní niekoľkých strán textu dochádzame k záveru, že básnik odvážnym oblečením svojho diela ani tak veľmi neriskoval, skôr naopak: cieľavedomým sebavedomím a istotou pravdy aktuálnych obrazov - nových neodpočutých metafor, ktoré sa v jeho filozofujúcich veršoch doslova hmýria, sa do histórie slovenskej poézie zapísal ako svieži a oslobodzujúci vánok. A to je skutočnosť, ktorá môže nadväzovať na dlho očakávanú a jasnejšie zviditeľnenú situáciu súčasnej básnickej tvorby, jej novorodiaceho sa umiestnenia v zamotanom a odôvodnene spochybnenom rebríčku, nezaostávajúcom už takmer ani za gýčom všadeprítomnej reklamy, či iných ekonomicko-špekulatívnych transakcií. Nuž, nebolo by teda od veci, keby sme si na novú Janíkovi knižku posvietili z niekoľkých hľadísk.
   Dôraz na originalitu
   Táranie nad hrobom je ako stvorené na posúdenie alebo aspoň globálne osvetlenie doterajšej tvorivej cesty básnika, pretože kniha, ktorý vyšla vo vydavateľstve CCW koncom predchádzajúceho roka, je výberom zo šiestich zbierok vydaných od roku 1981.
   Už prvá časť - Nezaručené správy - pomenovaná podľa knižného debutu - prináša prekvapenia. Jedno z nich: v úvodnej časti zbierky čítame báseň Vzduch, ktorá síce pôsobí dojmom voľného verša, ale má výrazný, dobre znejúci rytmus, a čo viac, aj kvalitné, perfektne pôsobiace rýmy: "Hojdavý údel zvonov. / Hýbu sa proti mne / a hýbu sa aj so mnou. / Tie zvučné kovy protivné!".
   A čo ďalej? Ďalej sa už rým vo veršoch básnika Janíka takmer neobjavuje, iba miestami, zväčša náhodne. Zaujímavé. Kde hľadať príčiny tejto skutočnosti? Ak pozorne skúmame ďalší text knihy, nájdeme uspokojivú a objektívnu odpoveď. Janík sa vzdal úsilia v súvislosti s vytváraním rýmov a celú svoju tvorivú energiu sústreďuje na originalitu textu, lebo si, zdá sa, uvedomuje, že v tomto smere je v rámci Slovenska jedným z najúspešnejších básnikov. Takmer každá jeho báseň má silnú, až neočakávane prekvapujúcu pointu, ktorej hodnota stúpa najmä tým, že nemá nič spoločné s popisom skutočnosti, ale je zašifrovaná vo veršoch na vysokej poetickej úrovni.
   Ukázalo sa, že básnikovo rozhodnutie orientovať sa predovšetkým na nové, strhujúce a prekvapenie prinášajúce metafory bolo správne.
   Do centra doby a života
   Ťažko povedať, ktorá z metafor Pavla Janíka sa nám najviac pozdáva. Vieme iba jedno: každá je jeho tvorcom nasmerovaná veľmi zodpovedne a presne do centra doby a človeka, s ktorým sa stretáva. "A tak ťa nepretržite poznávam / a nastavujem si dych podľa tvojho" - konštatuje básnik - neúnavný hľadač krásna a zázračna medziľudských vzťahov.
   No za vyvrcholenie konkrétnej, cieľavedomej a zmysluplnej obraznosti pokladáme verše, ktoré autor zaradil do knihy pod názvom Modlitby u kameňa. Prekvapujú jednoznačnosťou, ale zároveň aj rôznorodosťou a vznešenosťou myšlienok, nežne spútaných hudbou veľavravného slova a rytmu: "Kríž okna / otvorený / ako rana na duši / krváca. // Boh / v drevenom tele / čaká / na návrat človeka".
   Takýchto nevšedne silných a myšlienkovo zaujímavých metafor je však v zbierke viac, takmer na každej strane knihy, ktorá dôstojne prezentuje nevšedné zámery i perspektívy popredného slovenského básnika.





Na všechny materiály prezentované na serveru obrys-kmen.cz se vztahuje zákon o autorských právech.
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen   (ISSN 1210-1494)