Na Slovensku v martinském Vydavateľstve MS nedávno vyšla zajímavá kniha o pobytech spisovatele Jaroslava Haška na Slovensku pod názvem Haškovi v pätách s podtitulem Koláž o hľadaní a nájdení Slovenska i spisovateľa. Její autor, martinský spisovatel a novinář Igor Válek (1967) spojil do pestré mozaiky Haškovu doloženou korespondenci, týkající se především jeho pobytů v kraji pod Tatrami v letech 1900-1902, fiktivní monology i vlastní současné reportáže, které doplnil o novinové "lokálky" s překvapivou pointou. Jak na její pražské prezentaci na veletrhu Svět knihy řekl zřejmě největší znalec Haška, doc. Radko Pytlík, kniha představuje důležitý díl Haškovy biografie, o čemž svědčí skutečnost, že dřívější bohém a anarchista, spisovatel, novinář a glosátor každodenního života svůj nesmírný literární talent tříbil právě během prázdninových pobytů na Slovensku. Navštívil a dobře poznal podjavorinský kraj, Ponitří a Turiec, střední Pováží, Liptov, Oravu, Pohroní, Podpoľaní, Gemer, Tatry a Spiš. Potkal (a na stránkách knihy se s nimi potkají i její čtenáři) mnohé významné osobnosti tehdejšího kulturního i společenského života. Vzpomeneme alespoň spisovatelku E. Maróthy-Šoltésovou a T. Vansovou, zakladatele slovenské muzeologie A. Kmeťa, tolstojovce D. Makovického, malíře E. Pacovského a J. Augustu.
V létě 1903 přecházel z Detvy přes Vrútky do Žiliny (a zpět) a - jak jinak - zažil i v tomto městě typicky "haškovské" dobrodružství, které přibližujeme v úryvku ze 4. kapitoly vzpomínané knihy.
Autor Igor Válek sám říká:
Je isté, že cieľom prvej Haškovej návštevy boli augustové slávnosti roku 1900 vo vtedajšom Turčianskom Svätom Martine, kde sa na nich zúčastnil a krajina i ľudia ho očarili natoľko, že sa sem vrátil i po ďalšie dva roky na celé letné prázdniny.
V mojej knihe sa prekrývajú viaceré žánre, čo som urobil zámerne, pretože sám Hašek svoje slovenské cesty stvárnil multižánrovo - od klasickej reportáže, črty, poviedky a humoresky až po akési denníkové zápisky. A taká je vlastne celá jeho tvorba, pre mňa osobne je samotný Hašek akýmsi stelesneným žánrom. Teda aj môj knižný hold spočíva v akomsi kopírovaní terénu: tak v geografickom, ako aj literárnom zmysle. Snažil som aj o zvýraznenie charakterovej a chytľavej Haškovej človečiny, neobišiel som mnohé humorné epizódy z potuliek. Spomeniem aspoň stretnutie s Andrejom Kmeťom, ktorého nabaláchal historkou o vzácnej archeologickej lokalite vo vymyslenej oravskej dedinke Mohelnica; požičaný a prepitý bicykel od Dušana Makovického na Vrútkach; hostinu na postaršom, už do zeme zakopanom ovčom mäsku po zostupe z Ďumbiera, atď... Ako jeden z bonusov knihy treba chápať aj miestopis v jej závere, kde podľa jednotlivých ciest podávam stručnú charakteristiku navštívených miest, mestečiek a dedín, z takého dobového pohľadu, v akom ich videl Hašek so svojimi kumpánmi.
Dej tejto knihy sa začína odvíjať v pražskom byte istého Janotu, ktorý v spoločnosti spolužiakov z pražskej Československej obchodnej akadémie pochováva skončený školský rok. Je začiatok letných prázdnin roku 1900 a mládenci uvažujú, čo s nadchádzajúcimi dvomi mesiacmi slobody. V skupinke má práve hlavné slovo Slovák Ján Čulen z Brodského, ktorý farbisto opisuje krajinu i ľudí za riekou Moravou. Až natoľko farbisto, že kamarátov nahovorí na dlhší slovenský pobyt! Najdychtivejšie jeho iskrivé obrazy voňajúce diaľkou a dobrodružstvom vníma mladík s plnou okrúhlou tvárou a živými iskrivými očami - Jaroslav Hašek. Možno v kútiku nepokojnej duše tuší, že práve teraz sa láme kôrka na chlebe jeho osudu.
IGOR VÁLEK
Haškovi v pätách
Všetky cesty vedú cez Slovensko
(leto až jeseň 1903)
(úryvek)
Hoci som v októbri 1902 nastúpil do banky Slávia, miesto podriadeného pracovníka, takpovediac "poskoka" mi nevyhovovalo. Ani v najmenšom! Navyše, po toľkom pretlaku slobody a voľnosti, aký som prežíval len nedávno niekoľko týždňov na Slovensku mi jednoducho nedalo sedieť na zadku a "tarjtrlíkovať" podľa príkazov akéhosi napomádovaného šaša! Hoci bol aj mojím šéfom... Zima potom vo mne na chvíľu zmrazila najhorúcejšie vášne, no pominuli dlhé smutné večery a príroda dookola i vo mne sa nezadržateľne hlásila o svoje zákonité práva. Upierať ich jej (a sebe!) by bolo proti božím aj ľudským zákonom. Pochopil som to zrazu, prišlo to ako blesk z jasného neba, keď som tak v ktorýsi večer s vôňou jari kráčal večernou ulicou s priateľom Ladislavom Hájkom (ktorý ako básnik rád používal prívlastok Domažlický) kdesi za Staromestským námestím. Uvedomil som si, ako je teraz určite na Slovensku krásne a poďho, vnohy! Hájek niečo ešte za mnou kričal, no mňa už nemohol zastaviť ani párom štajerákov. Vedomý si peňazí vo vrecku, vedel som, že nejako docestujem a potom...
Škoda, že ma zradil Bohuš. Braček si totiž spomenul na fary, kde sme prebývali a na jednej ma v rozlete zabrzdil naliehavý list od matinky. S dlhým nosom a prázdnym vreckom som sa vrátil do Prahy. Na kolená pred mamu, na kolená pred predstavených v banke. Koľká pokora!
Plameň vo mne však už horel a tulácke bunky sa nezadržateľne množili v navonok ochabnutom tele. Potrebný impulz dostali v podobe správ z Balkánu. Na tomto polostrove vyšľahli plamene revolúcie a tie definitívne spálili domček z malomeštiackych kariet a zväzujúcej materinskej lásky. Hor sa na Balkán, pomôcť bratom Bulharom a Macedóncom v ich boji proti Turkovi! O ďalších mojich osudoch na tejto ďalšej odysei (keď budem mať chvíľu čas, musím vymyslieť jednoslovné pomenovanie pre moje cesty z Prahy do Prahy) však rozprávam nerád. Čo som chcel, to som napísal v poviedkach, obrázkoch, črtách i humoreskách. Kto má chuť, nech číta...
+ + +
Naposledy som sa obzrel za seba, kde ostala Bukovina a žírne poriečie Tisy, predo mnou bolo - čo iné! - Slovensko. Ani neviem, ako som sa dostal do Detvy. Posledné dni som bol ako v mrákotách, no keď som okolo seba videl tie cifrované drevené kríže, hneď som vedel, že som na svojom. Moja fotografická i faktografická pamäť ma ešte nikdy nesklamala a hneď som si to šnuroval do hostinca k starému Silbersteinovi. Pamätal som si cestu spred dvoch rokov, pamätal. Tu vidím z opačného konca blížiť sa dve postavy. Zaostrím zrak a v jednom z nich poznávam maliara Jarda Augustu.
- Ej, strela ti medzi farbičky, palety a štetce, či ma nepoznáš, ty machľoš jeden! Augusta!
Sprvoti hľadel podozrievavo, zrejme ho mýlili aj tie zdrapy, zaprášená tvár a vak na chrbte. Takto ma ešte nevidel, no po chvíli sa mu tvár rozjasnila poznaním:
- Hašek, to je Hašek! hovoril druhému chlapíkovi, o ktorom som sa neskôr dozvedel, že je to jeho maliarsky kolega, istý Emil Pacovský. Zvítali sme sa a vošli do hostinca. Oni, že vraj idú obedovať, no ja som bol taký vysmädnutý, že som hneď objednal liter vínka. Doniesli ho vmžiku, vidím, uchlipkávajú len tak symbolicky. Že ešte budú poobede maľovať a mali by neistú ruku. Mňa osobne maľovanie nikdy príliš nebralo, no o to viac som si v poslednom čase zvykol na pitie. Dáš si pohár, druhý, tretí a už ďalej nepočítaš. Iba to si ešte pamätám, že som objednal druhý liter a Pacovskému sľúbil vybaviť výstavu v Žiline, kde sa chystali. Kamaráti pri stole zatiaľ, poškuľujúc akosi nespokojne, sa venovali vode. Žabiaci!
Na druhý deň mi rozprávali, že som, rozgurážený (presne tento výraz použil Augusta), viedol vlastizradné reči, šperkujúc ich maďarskými nadávkami a okolosediacim Maďarom som sa aj vyhrážal. A že vo vedľajšej miestnosti sediaci notár na mňa len s ohľadom na nich dvoch nenahuckal žandárov. Daj sa mi svete, inšie som už prežil v posledných týždňoch v Sedmohradsku, Haliči, Bosne i Alpách! Hoci mi brnelo v hlave, trochu ma škrelo, že ráno chceli ubziknúť bezo mňa. Vstávali potichu, no ja mám čujný spánok. Pridal som sa k nim, veď išli mojím smerom a navyše za doktorom Makovickým, ktorého poznám dobre...
+ + +
Už sme v Žiline, sedíme doma u Makovického, ktorý ma privítal srdečne. (No vidíte, majstri štetca, neklamal som!) Som vo svojom živle, lebo sme sa sem dostali, takpovediac, na vlne nečakaného dobrodružstva z Vrútok. Dlhotrvajúce dažde vyvolali povodne a záplavy, starý kamarát Váh pohodil prudko hrivou a postŕhal medzi Vrútkami a Žilinou mosty. Neostalo iné ako takmer celú našu bagáž nechať v staničnej úschovni a pokračovať na sedliackom voze. Staré dobré Slovensko, ty vieš, po čom mi duša piští a vždy prichystáš niečo nečakané! Sediac u šťúpleho slovenského tolstojovca (a budúceho lekára veľkého ruského spisovateľa v Jasnej Poľane!), nemali mládenci od začiatku inú starosť, ako na Vrútkach zanechanú batožinu. Mne situačné rozhodnutia nikdy nerobili problémy. Hovorím, chlapci, zožeňte mi bicykel a skočím pre tie kufre jedna noha tu, druhá tam. Aj doktor Makovický sa ukázal ako muž činu, vybehol za nejakým Dr. Kohútom a o chvíľu už vyzváňal pred domom na zvončeku vehikla. Zoširoka som naň vysadol (mal som už trochu v hlave, keďže počas dlhej cesty som sa nenápadne občerstvil) a o chvíľu som mal Žilinu za sebou.
To vám bolo niečo! Šliapeš do pedálov, vietor sa ti pohráva s vlasmi, všade cítiť pachy kamarátskej krajiny a nikto na svete nie je voľnejší a spokojnejší. Preletel som cez tiesňavu popod zrúcaniny veľkého hradu nad Strečnom na jednej strane Váhu, zrúcaninky na druhej strane a bol som na Vrútkach. Pravda, to len teraz vyzerá tak rýchlo. Ja som sa totiž viackrát pristavil, bolo treba dopĺňať tekutiny. Jednoducho, keď som prišiel na Vrútky, nadobudnutý smäd ma donútil predať ten požičaný bicykel (stará rároha, aj tak nestála za fajku dymu!) a peniaze (ne)patrične použiť. Zase som sa s kýmsi v miestnom pohostinstve pohádal, asi lietali aj poháre a žandári, neleniví, posadili ma do chládku. Aj tak bolo vonku priteplo!
Nebolo však inej pomoci, musel som ustúpiť pred hrubou silou a tým vyšnurovaným pajácom povedať, nech zavolajú do Žiliny, tam im už vážený doktor Makovický povie, s kým majú tú česť... Aj sa stalo a hádam na tretí či štvrtý deň ma, veru, museli rúče prepustiť.
Znovu sedím u Makovického za stolom, no toto privítanie už nebolo také srdečné ako to prvé pred pár dňami. Najprv si ma všetci poriadne podali, koloval som z ruky do ruky (pravdaže obrazne!) ako falošné guľové eso a keď sa už nahučali do mňa nadostač, mávli rukou. Narýchlo som zohnal papier a pero a strúhajúc fazónu veďsaničhroznénestalo, narýchlo zapisujem svoje zážitky z dočasného áreštovania na vrútockej žandárskej stanici. Čochvíľa aj tak ubziknem. Chcem a musím...
Autor: Igor Válek
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |