Niekedy (a konečne už priznajme, že veru dosť často) je matkou najmučivejších otázok práve asociácia. Aj teraz...
Z dlhej a neplatenej dôchodcovskej chvíle som sa pustil do čítania odťažitých cestopisných esejistických reportáží Stefana Zweiga. V jednej z nich, napísanej roku 1918, bizarne a atraktívne nazvanej Nekrolog na jeden hotel píše o slávnom hoteli v Zürichu, ktorý počas siedmich storočí (sic) svojej existencie poskytol prístrešie nespočetným svetoznámym osobnostiam s korunovanými hlavami v svetskomocenskom i duchovnoposvätnom zmysle. Napr. Goethe, Casanova, Cagliostro, Fichte, madame de Stael, Schlegel, Mozart atď., atď. Tento hotel bol atrakciou i pýchou mesta. Ale - akurát v roku vzniku tejto reportáže (a rýdzou zhodou okolností aj vzniku Československa) švajčiarska trhová ekonomika bezohľadne zmenila obsah tejto starobylej budovy z hotela na - daňový úrad... A nepoučiteľného a nenapraviteľného nostalgika Zweiga to inšpirovalo k napísaniu malej brilantnej prózy.
A tá zas autora tohto malého, ale veľmi milého fejtónu. Zweig čestne a otvorene priznáva, že vzhľadom na moderné (vtedajšie) vymoženosti hotel už nebol akurát najluxusnejší, že akoby "kládol tajuplný vnútorný odpor všetkým novotám techniky, akoby bránil tradíciu voči novým časom"...
A toto zaostávanie dokumentuje tým, že - výťah sa občas zastavil, ústredné kúrenie viac rachotilo ako hrialo, telefón v starobylých múroch pôsobil ako cudzorodé teleso.
Odvtedy prešlo osemdesiatpäť rokov. Zmenilo sa všeličo, niečo aj k dobrému, ba zaniklo aj Československo, dokonca až dvakrát... Triáda vymožeností, ktoré Zweig spomína, už funguje viac ako perfektne. Výťahy sa nezastavujú, ústredné kúrenie už stíchlo a už len vyhrieva, telefón sa stal takou samozrejmou súčasťou nášho života, že si ho nedokážeme odmyslieť, aj keď si to citeľne uvedomíme, keď príde účet... Čítajúc túto Zweigovu esej som si položil otázočku -
Čo bude o ďalších osemdesiatpäť rokov? V roku 2089?
Prirodzene, že havlovskodzurindovskí pohrobkovia sa budú snažiť na trpaslíčích mítingoch z príležitosti stého výročia už dávno zabudnutého prevratu protestovať proti dôsledkom novej VOSR, ale teraz mi ide o čosi celkom iné...
Osemdesiatpäť rokov po poruchových výťahoch a nedokonalom ústrednom kúrení náš svet zaplavili mobily, internety, vysokovýkonné lietadlá atď. Mobily zavše zaraplujú, internet sa využíva aj na čosi také pokrokovomorálne ako detská pornografia, nepredstaviteľne rýchle lietadlá z času na čas padajú - aj s takým nelukratívnym tovarom ako cestujúci...
V roku 2089 to už bude dávno pretrpenou minulosťou. Mobily budú fungovať bezchybne (Globtel a Eurotel vymyslia tisíc a jeden ďalších výnosných a psychologicky dokonalých propagácií svojich ziskov, internet sa bude vyučovať od prvej základnej ako tretí alternatívny predmet k náboženstvu a etickej výchove a lietadlá budú víťaziť nad zemskou príťažlivosťou a miesto pádov letieť rovno na nebesia.
To všetko bude už také samozrejmé ako dnes výťahy, ústredné kúrenie, telefóny a nezamestnanosť a privatizácia.
Keďže však dejiny a vývin, ktorý je zavše nelogicky identický s pokrokom, majú svoju logiku - zas bude niečo, čo nebude fungovať tak, ako by malo, čo bude potomkom našich potomkov, to jest možno ešte ľuďom, strpčovať život...
Čo to bude? Koho sa na to spýtať? Cirkvi? Dzurindu? Alebo jasnovidky, ktorá sa propaguje na obrazovke?
Tak sa mi zdá, že ešte najpresnejšie by na to odpovedali už dávno mŕtvi ľudia z r. 1918, z čias, keď sa výťahy zasekávali, ústredné kúrenie nehrialo, telefón bol raritou.
Čo by nám asi povedali tí vtedajší ľudia z Zürichu? Zrejme by nás jasnozrivo utvrdili v expremiérskej viere, že Slovensko sa už dávno stalo druhým Švajčiarskom a že je to len ich vinou, že to ešte nezbadali a že to predsa každodenne dokazuje aj to, že archaické a anachronické, teda zbytočné budovy sa menia na čosi také nadčasové a posvätné ako daňové úrady a potomkom potomkov zakladateľov a tvorcov tejto šťastnej epochy zákon udelil poctu, že ich zdedené vily, či už získané pôžičkou zahraničného anonymného veriteľa alebo geniálnym tipovaním, z poplatkov daňovníkov ozdobia pamätnými tabuľami na počesť ich predkov.
Takže... takže...
Autor: Ján Lenčo
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |