Mimoriadne vzdelaný spisovateľ, matematik, počítačový grafik, rakúsky univerzitný profesor a slovenský univerzitný docent Andrej Ferko vraví, že cudzie slová by sme mali používať, akoby sme im rozumeli. V súvislosti s publikáciou, ktorej autormi sú Viliam Marčok a kolektív a ktorá vyšla v Literárnom informačnom centre v Bratislave v roku 2004 pod názvom DEJINY SLOVENSKEJ LITERATÚRY III s podtitulom Cesty slovenskej literatúry druhou polovicou XX. storočia, treba rozšíriť pôsobnosť oprávnenej požiadavky Andreja Ferka a vyžadovať od literárnej vedy, aby nielen cudzie, ale aj slovenské slová a medzinárodné čísla (arabské i rímske) používala, akoby im rozumela.
Súčasťou názvu publikácie je rímska trojka. Pripomeňme si pri tejto príležitosti nasledujúce verejné tajomstvo. V niekdajšom Dome slovenskej literatúry, ktorý bol organizačnou zložkou niekdajšieho Národného literárneho centra, vyšla v roku 1997 ako 20. publikácia kniha Dejiny slovenskej literatúry I s podtitulom 9.-18. storočie. Jej autorom je Stanislav Šmatlák, lektorom Miloš Tomčík a zodpovedným redaktorom Ondrej Sliacky. Ide o nespochybniteľné dielo nespochybniteľného literárneho historika.
V bývalom Dome slovenskej literatúry, ktorý bol organizačnou zložkou spomínaného Národného literárneho centra, vyšla v roku 1999 ako 43. publikácia kniha Dejiny slovenskej literatúry II s podtitulom 19. storočie a prvá polovica 20. storočia. Jej autorom je opäť Stanislav Šmatlák, lektormi Miloš Tomčík a Dalimír Hajko, zodpovedným redaktorom Ondrej Sliacky. Aj v tomto prípade ide o nespochybniteľné dielo nespochybniteľného literárneho historika.
Medzičasom Dom slovenskej literatúry neexistuje - vďaka progresívnej štátnej kultúrnej politike vlády Slovenskej republiky a jej kompetentného ministerstva kultúry. A z Národného literárneho centra zostal - po neúspešných pokusoch o jeho totálne zlikvidovanie - úbohý zvyšok pod súčasným názvom Literárne informačné centrum.
Stará múdrosť vraví, že keď dvaja robia to isté, nikdy to nie je to isté. A je to naozaj tak. Namiesto dvoch predchádzajúcich nespochybniteľných diel nespochybniteľného literárneho historika Dejiny slovenskej literatúry I a II držíme v rukách pochybnú publikáciu pochybného literárneho historika, neúspešného schematického básnika a autora knihy Socialistický realizmus dnes (1985) a jeho nesúrodého autorského kolektívu Dejiny slovenskej literatúry III, ktorej odbornými lektormi sú senilný Vladimír Petrík, dolnozemský Slovák Michal Harpáň a novinár Vladimír Štefko, zodpovedným redaktorom je podpriemerný prozaik Anton Baláž, ktorý má bohaté profesionálne skúsenosti z politicko-organizačnej činnosti niekdajšieho Národného frontu Slovenskej socialistickej republiky.
V slovenskom jazyku sa pojmom dejiny označuje súhrn minulých dejov, udalostí, vývin niečoho, ako aj opis týchto udalostí - napríklad dejín literatúry. V našej materčine termín literatúra označuje súhrn slovesných diel. Pomenovanie dielo označuje prácu i výsledok práce. Názov práca označuje okrem iného vynakladanie telesného a duševného úsilia na vytvorenie niečoho. No a pojem je forma myslenia odrážajúca podstatné vlastnosti predmetov, javov objektívnej skutočnosti.
Každý, kto oprávnene očakáva, že Dejiny slovenskej literatúry III budú predovšetkým súhrnom faktov o literárnych dielach a o podstatných literárnych javoch druhej polovice XX. storočia, teda nie súhrnom osobných komplexov, osobných a skupinových priazní, zrkadlových nepriazní, profesionálnych nedostatkov a odbornej povrchnosti Viliama Marčoka, musí byť nevyhnutne nielen sklamaný, ale aj zhrozený.
Aby som sa vyhol neuskutočniteľnému výpočtu nespočítateľného množstva nezmyslov a defektov obsiahnutých v komfortnej rakve osobného renomé Viliama Marčoka, do ktorej si týmto ambicióznym nepodarkom zatĺkol posledné klince, uvediem na ilustráciu duchovnej biedy zabalenej do podoby luxusného vydania aspoň niekoľko frapantných hriechov a úchyliek, ktoré sotva možno odpustiť autorovi nezbavenému príčetnosti.
Takže na ukážku len zopár dostatočne eklatantných perál svedčiacich aj o poruche charakteru a sezónnej podlízavosti Viliama Marčoka. Autor jedinej pôvodnej knižky Alexander Halvoník, ktorý je zhodou okolností teraz riaditeľom Literárneho informačného centra, kde publikácia vyšla, má v mennom registri 9 (slovom deväť) odkazov. Nemenový autor dvadsiatich troch pôvodných kníh, ktorý dnes očividne nie je v politickej móde, má v mennom registri 2 (slovom dva) odkazy. Ten istý autor, ktorý v 80. rokoch vydal viac básnických zbierok ako v 90. rokoch a ktorého tvorbu v 80. rokoch sám Viliam Marčok hodnotil v superlatívoch, v Dejinách slovenskej literatúry III vôbec nemá miesto v 80. rokoch a je len okrajovo spomínaný v 90. rokoch.
V kategórii poézie Viliam Marčok (omylom?) opakovane píše o knihách, ktoré sú iného literárneho druhu, takže ich zrejme nepotreboval ani mať niekedy v živote v ruke na to, aby ich spakruky okomentoval a najmä nesprávne druhovo zaradil. Viliam Marčok sa rovnakým prejavom povrchnosti odborne diskvalifikoval opakovaným uvádzaním nesprávnych názov diel. Napríklad - v súvislosti s väčším množstvom mojich literárnych diel, uvádza názvy štyroch kníh, z toho dva názvy uvádza nesprávne - to je päťdesiatpercentná neúspešnosť, pričom nesprávne názvy eliminujú práve kreatívne riešenia v nich obsiahnuté. A tak Marčok spomína nejakú knihu Stanovisko namiesto knihy Satanovisko a akúsi knihu Dobrá rada nad zlato namiesto knihy Dobrá zrada nad zlato. Naozaj nepatrný rozdiel, ktorý pre Marčoka zrejme nemá nijaký literárny význam. A skutočne veľká dávka sebavedomej povrchnosti, pri ktorej by sa dozaista aj inému autorovi otvoril nožík vo vrecku.
Jedna z módnych bulvárnych kníh, ktorá najmä svojím provokatívnym názvom získala väčšiu pozornosť, sa volá Dosť bolo ... - neviem, ako sa mám teraz vyhnúť vulgárnemu výrazu. Skrátka: Dosť bolo Marčokov!, hoci dosť ich nielen bolo, ale aj je - a ani v budúcnosti ich určite nebude nedostatočné množstvo.
Autor: Pavol Janík
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen (ISSN 1210-1494)