Vývoj slovenskej literatúry po roku 1989 nápadne upozorňuje na pokračujúcu dôležitosť rozličných mimoliterárnych okolností, ktoré spôsobujú skľučujúci rozvrat prirodzenej hierarchie autentických literárnych hodnôt v mene rozmanitých ideológií a náboženských presvedčení.
   Preto si mnohí dnes konjunkturálne viac cenia Tatarku ako Válka, akoby pobehovanie od viery k viere bolo cennejšie než skutočné, úprimné, hlbinné, tvorivé, intelektuálne a duchovné hľadanie človeka, ktorý používa vlastný rozum a slobodnú vôľu, keďže ho Boh nimi obdaroval.
   Pozoruhodným príkladom uplatňovania premenlivých mimoestetických kritérií je básnická skladba Miroslava Válka Slovo. V čase, keď bol autor členom Predsedníctva ÚV KSS a ministrom kultúry SSR sa dielo mohlo publikovať iba v celku, aby z neho nik nemohol samostatne citovať známu pasáž: "No, podvodníci s legitimáciou strany, / čo myslia: ja - a vravia: strana, / čo vravia: strana - a myslia ja, / nech idú do hája!"
   Táto ukážka občiansky a ľudsky angažovanej poézie par excellence sa zjavila aj na plagátoch v rámci nežnej revolúcie.
   Krátko po nej človek najmenej mravne, politicky a literárne oprávnený vyhlásil, že Válkova poéma Slovo je Golemom socialistického realizmu.
   V tejto súvislosti treba poznamenať, že celú Válkovu poému Slovo koncom 80. rokov zhudobnil a zaspieval Dežo Ursíny pre stredometrážny hudobný film, ktorého scenáristkou bola Alta Vášová (manželka Petra Zajaca) a ktorého odborným poradcom bol sám súčasný hlavný ideológ Konzervatívneho inštitútu a Občianskej konzervatívnej strany Peter Zajac. Vo filme znejú v interpretácii Deža Ursínyho aj verše: "Čas beží, beží. Sú nás milióny / a s nami je aj strana Lenina / a čo chce žiť, to s ňou sa prelína."
   Mne však z Válkovho Slova utkvelo v pamäti najmä dvojveršie: "Ku-klux-klan iba chystá / atentát na Ježiša Krista!" Dodnes ma trápi najmä táto výstraha, ale nechám ňou trocha trápiť aj vás a neukážem prstom na vraha.

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]