Aktuálne turbulencie v rezorte kultúry upozorňujú na vážne problémy v nedoceňovanej i podceňovanej oblasti duchovného bytia. Pravdaže - netreba si robiť ilúzie a nazdávať sa, že téma inštitucionalizovanej kultúry natrvalo či aspoň nadlho v médiách zatieni záplavu banalít, klebiet, škandálov a senzácií, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou spoločenského systému, podmieňujúceho všetky stránky ľudského života. Jeden zo známych hereckých mysliteľov (ktorý v SND pred novembrom 1989 hral aj Vladimíra Iľjiča Lenina) v nemenovanej televízii v súvislosti so súčasným pohybom umeleckých pracovníkov dokonca pateticky vyhlásil, že ide o pokračovanie revolúcie, ktorá ostala nedokončená (zrejme tá z roku 1989, nie z roku 1917).
Nuž - treba povedať, že hlboké nepochopenie a nedomyslenie systémových zmien po roku 1989 naozaj už sedemnásty rok traumatizuje krajiny strednej a východnej Európy, vrátane ich lídrov, ktorí zväčša tiež vôbec nerozumejú dianiu vo svojom bližšom i vzdialenejšom okolí. O umelcoch s hlavou v oblakoch nehovoriac. Áno - to, čo teraz postihuje Slovenské národné divadlo či Slovenské centrum dizajnu (o ktorom by inak širšia verejnosť nikdy v živote ani nepočula), už dávno postihlo iné oblasti kultúry a osobitne sféru literatúry. Mechanizmus trhového hospodárstva, čo je krycí názov kapitalizmu, začal svojimi charakteristickými ekonomickými nástrojmi rozrušovať idylu posledných štátom komplexne zabezpečovaných umeleckých ustanovizní, v ktorých doteraz nachádzali útočiská aj viacerí renomovaní nežní revolucionári. Mylne sa domnievajú, že môžu donekonečna celej spoločnosti vnucovať model založený na tvrdých konkurenčných vzťahoch, na maximálnej hospodárskej efektivite a na strate elementárnych existenčných istôt, ktorý sa však nijako nedotkne ich vlastných osobných a skupinových profesionálnych záujmov - zrejme vzhľadom na ich nehynúce zásluhy večných bubeníkov permanentnej revolúcie.
Petičnú akciu, ktorej cieľom bolo odvolanie ministra kultúry Ing. Františka Tótha, skutočne vyvolávajú osoby známe najmä z obdobia ich aktívneho pôsobenia v nomenklatúrnych funkciách dnes už pozabudnutého hnutia Verejnosť proti násiliu, ktoré na prelome 80. a 90. rokov dnes už minulého storočia prevzalo dovtedajší mocenský monopol KSČ. Následne sa uvedené kruhy zhostili dlhodobej úlohy fanatických odporcov slovenskej štátnosti, čo už vari ani netreba osobitne pripomínať, komentovať či ilustrovať farbistými príkladmi.
Treba sa však seriózne zamyslieť nad poslaním Slovenského národného divadla, jeho dramaturgického smerovania po roku 1989, ako aj nad otázkou celkovej transformácie slovenského profesionálneho divadelníctva, ktoré do 21. storočia vstúpilo bez podstatnejších zmien svojej štruktúry etablovanej v civilizačných, vývojových a politických podmienkach prvej polovice 50. rokov 20. storočia.
Pozícia umeleckých inštitúcií, ktorých kvalitatívna úroveň a privilegované spoločenské postavenie nevyplývajú z konkrétnych dosahovaných kreatívnych výsledkov a ich aktuálneho rešpektovania odbornou verejnosťou, ale sú dané zákonom, sa bez nadsadenia a bez zvyšku zhoduje s ústavne zakotvenou vedúcou úlohou stany, ktorá bola legislatívne eliminovaná v súvislosti s prevratnými reformami na sklonku 80. rokov predchádzajúceho storočia.
Umelé udržiavanie pretrvávajúceho stavu a predlžovanie životnosti inštitucionálnych riešení na vývinovom stupni spred polstoročia vyvoláva vážne diskrepancie v celkovom usporiadaní elementárnych východísk pre vznik a šírenie originálnych duchovných hodnôt súčasnej slovenskej kultúry. Kombinácia zotrvačnosti pohybu v začarovanom kruhu a nesystémovej gestikulácie poznačenej subjektivizmom prechádzajúcim miestami až do hysterických prejavov nesie charakteristické znaky, ktoré naďalej pripomínajú ďalšie dejstvo známej okupácie Ministerstva kultúry SR spred niekoľkých rokov.
V čase vyspelej reprodukčnej techniky, v ére digitálnych záznamov a satelitného spojenia, ktoré umožňujú v každej domácnosti i na tom najodľahlejšom mieste našej planéty dokonalú percepciu vrcholných umeleckých výkonov, pôsobí konzervovanie ustanovizní na ich lokálne sprístupňovanie naozaj anachronicky a skutočne ako zbytočný luxus.
Ak slovenský vnímateľ už dávno nie je odkázaný na prezentáciu klasického svetového divadelného i hudobného repertoáru výlučne v podaní domácich scénických formácií a orchestrálnych telies, tak ešte markantnejším problémom je perspektíva Slovenského národného divadla, ktoré sa po roku 1989 profiluje predovšetkým v intenciách amatérskeho súboru malých javiskových foriem - prostredníctvom uvádzania scénických kuriozít, pokusov a omylov zväčša zahraničnej proveniencie.
V spojitosti s uvádzaním problematických inonárodných dramatických textov, ich pochybných zárobkových úprav, dubióznych prekladov, sporných pôvodných autorských zlátanín, ako aj s ich rutinnou javiskovou realizáciou sa do popredia čoraz nástojčivejšie dostávajú kľúčové otázky koncepcie našej zo zákona prvej a reprezentačnej scény, ktoré naliehavo podnecujú diskusiu o celkovom stave slovenského inštitucionalizovaného umeleckého života na prahu postindustriálnej éry a poznatkovej ekonomiky v širších európskych súvislostiach a v globálnych kontextoch s cieľom prispieť k želateľným kvalitatívnym zmenám nielen v dimenziách činnosti slovenských profesionálnych divadelných ustanovizní.
Autor: Pavol Janík
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |