Keby mala literatúra v dnešnej spoločnosti ešte nejaký zmysel, pripomenul by som slovenským politikom v súčasnom povolebnom období báseň významného litovského básnika Justinasa Marcinkevičiusa, ktorá nemá názov: "Ak budeme chcieť vravieť o otčine, / ponajprv radšej dajme slovo mŕtvym. / Je to ich dych, čo ako nápor vetra / napína naše zástavy; ich ruky / žehnajú naše sny aj našu prácu; / ich oči strážia nás jak živé hviezdy, / zem používa tiež ich žírne slová: / je to kvet višne, je to pieseň vtáka, / je to smiech dievčaťa aj úsmev ženy, / je to aj natiahnutá pravá ruka, / čo drží vlasť aj budúcu, aj dnešnú. / Správnymi slovami len o nej vravme, / aby nás naši mŕtvi pochopili" (preklad PJ).
Keby slovenskí politici čítali aspoň eseje, pripomenul by som im Marcinkevičiusov denník bez dátumov: "Ľud! Čo všetko sa robí v jeho mene - aj ho oslobodzujú, aj zotročujú, aj ho zrádzajú, aj predávajú, aj ho utláčajú, aj podvádzajú... a vysvitá, že všetko sa robí pre jeho vlastný osoh. Ľudom sa zakrývajú - ako štítom - aj pri útoku, aj na ústupe. Menom ľudu sa oháňa - ako mečom - karierista aj demagóg. No jednako si človek kladie otázku, kto je vlastne tento ľud. Možno je to zástava, ku ktorej naťahuje ruky všelikto. A ona nesie sama seba?" (preklad PJ).
Keby slovenskí politici čítali aspoň ústavu a zákony, pripomenul by som im prvé slová Ústavy USA: "My, ľud Spojených štátov, aby sme vytvorili dokonalejšiu jednotu, nastolili spravodlivosť, upevnili domáci pokoj a zabezpečili obranu krajiny, podporovali rast všeobecného blahobytu a zaistili slobodu sebe i svojim potomkom, vydávame si túto Ústavu Spojených štátov amerických" (oficiálny preklad United States Information Service).
Slovenskí politici však nečítajú, čo sa primerane odzrkadľuje vo volebných programoch všetkých relevantných politických strán, ktoré unisono ignorujú slovenskú literatúru ako kategóriu hodnú akejkoľvek aspoň okrajovej pozornosti - s výnimkou Komunistickej strany Slovenska. Tá však príznačne ostala pred bránami parlamentu, teda pod päťpercentnou hranicou potrebnou na vstup do NR SR, ako sa dnes nazýva niekdajší najstarší politický orgán Slovákov s pôvodným názvom Slovenská národná rada.
Zvyčajne veľmi dobre informované kruhy a odborníci na prognózovanie politického vývoja s veľkým časovým predstihom predpokladali, že budúcu vládu budú tvoriť strany Smer, SMK a KDH s parlamentnou podporou KSS. V tejto kombinácii, kde už chýba parlamentná podpora KSS, malo ísť o programovú zhodu v sociálnej oblasti, teda o predpoklad, že Smer s pôvodným podtitulom tretia cesta a súčasným podtitulom sociálna demokracie nie je stranou miliardárov; že cieľom SMK nie je len odtrhnutie južných území Slovenka či pripojenie celého Slovenska k Maďarsku, ale aj riešenie sociálnych otázok obyvateľov, vrátane občanov maďarskej národnosti; a že KDH berie vážne všetky direktívy z Vatikánu, vrátane sociálnej náuky a sociálnych encyklík.
Podľa iných predvolebných informácií príslušné orgány USA inštruovali všetky relevantné politické a mediálne štruktúry, aby zopakovali starý scenár, v ktorom pred časom boli všetci proti Mečiarovi, vrátane Fica; a teraz pre zmenu budú všetci proti Ficovi, vrátane Mečiara. Tento postup predpokladal, že Smer získa povedzme 15 % a koalícia sa bude dať bez problémov zostaviť bez neho. Pre prípad volebného výsledku Smeru okolo 30 %, bol pripravený variant, rátajúci s účasťou Smeru vo vláde.
Na stránkach časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník nemá zmysel kopírovať všetky aktuálne povolebné špekulácie, ktoré hojne prinášajú iné médiá. To, čo stojí za pozornosť, že skutočnosť, ako médiá rutinne manipulujú verejnú mienku. V politike sa bežne ráta s krátkou pamäťou, ale ešte si hádam len spomenieme, ako nám pred voľbami dlhodobo a systematicky médiá predstavovali Slobodné fórum v pozícii relevantnej politickej strany s relatívne vysokými preferenciami objektívne zistenými renomovanými agentúrami na základe odborných výskumov a štandardných vedeckých metód. Reálne volebné výsledky SF, ktoré ambicióznu skupinku odsunuli mimo parlamentu, riadne pošramotili povesť aj mnohým usilovným nezávislým a inak plateným propagátorom.
Pre spisovateľov a čitateľov Literárneho týždenníka je dozaista kľúčovou otázkou, kto bude ministrom kultúry bez ohľadu na to, aká politická strana ho bude nominovať. Pri hľadaní vhodnej osobnosti, ktorá by siahala aspoň po päty niekdajšiemu ministrovi kultúry, geniálnemu básnikovi Miroslavovi Válkovi, sa nezaobídeme bez veľmi silnej lupy.
Politické strany v súvislosti s voľbami prezentovali nielen úprimný nezáujem o literatúru, ale aj nemenej úprimný záujem o získanie finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu na základe dosiahnutých volebných výsledkov. A následne si podľa zákulisných znalcov brúsia zuby na výdatné finančné toky z európskych fondov. Nájde sa však v slovenských pomeroch politická osobnosť či nebodaj štátnik, ktorý pochopí, že bez adekvátnej podpory nemôžu plnohodnotne rozvíjať svoju činnosť nielen politické strany, ale aj občianske združenia, napríklad spisovateľské organizácie, medzi ktorými diachronickými aspektmi zaujíma kľúčovú pozíciu najvýznamnejšie, najpočetnejšie a najstaršie združenie literárnych tvorcov na Slovensku - Spolok slovenských spisovateľov?
Vo výsledkoch volieb sa v každom prípade zračia posolstvá občanov Slovenska, ktorí už odmietajú ďalej čítať v novinách o grandióznych ekonomických úspechoch a mať pri tom prázdne vrecká.
Autor: Pavol Janík
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen (ISSN 1210-1494)