Od pamätného novembra 1989 určití ľudia na Slovensku vo zvýšenej miere hovoria sami o sebe ako o slušných ľuďoch, čo je - mimochodom - samo osebe neslušné.
Kde sa vzal tento zlozvyk zaraďovať samého seba do kategórie slušných ľudí, ktorý je organicky spojený zo zaraďovaním svojich oponentov do kategórie neslušných (čiže nevychovaných, nespôsobných, netaktných, nezdvorilých, neúctivých, negalantných, teda nemravných, neporiadnych, neprístojných, nemiestnych, impertinentných, ešte inak oplzlých, hrubých, drsných, vulgárnych, ordinárnych, surových, grobianskych - alebo jednoducho svíň či aspoň sviniarov)?
Keď sa pred 17 rokmi začalo pričasto vravieť o slušnosti, Vladimír Mináč poznamenal, že si treba dávať pozor na peňaženky. Vtedy totiž ešte málokto tušil, že môžeme prísť nielen o hotovosť, ale aj o celoživotné úspory a dokonca aj o kompletný národný (štátny) majetok, ktorý vytvorilo niekoľko generácií.
Áno, slušní sú tí, ktorí slušne zarábajú na počestnom okrádaní ostatných, a neslušní sú tí, ktorí im to neslušne pripomínajú, nehanebne vyhadzujú na oči, ba ešte aj zhýralo vyčítajú.
Čo si však počať s týmito neslušnými a bezočivými ľuďmi v slušnej spoločnosti, ktorá sústavne zdôrazňuje právo na iné či odlišné názory? Riešenie sa nám dnes už zdá byť veľmi ľahké, ale aj v USA trvalo dosť dlho, kým naňho niekto prišiel. Bolo to zhodou okolností tiež v novembri - konkrétne 30. novembra 1978 v New York Times na strane A 23, kde prominentný americký novinár Anthony Lewis predkladá nasledujúci účinný recept ako naložiť s nepohodlným autorom Markom Laneom: "Zostáva otázkou, ako je možné, že človek ako Mark Lane priťahuje toľko pozornosti. Predal už tisíce kníh a reklamných nálepiek na autá o rozličných politických vraždách, dostáva za svoje prednášky vysoké honoráre, pozývajú ho ako svedka pred rozličné kongresové vyšetrovacie komisie, objavuje sa v televíznych diskusných reláciách... Vždy som si myslel, že Lane je len obchodník s výnimočným talentom ako ťahať ľudí za nos. Je však možné, že on sám svojím výmyslom verí. Myslím si, že nadišiel čas, aby ho slušní ľudia v Amerike začali ignorovať".
Slovenskí epigóni (napodobňovatelia) amerického vzoru sa od novembra 1989 už nezdržiavajú nijakým vysvetľovaním či zdôvodňovaním ignorovania (úmyselného nevšímania si) neželaných autorov a ich nepríjemných názorov a prikračujú priamo k realizácii záverečnému odporúčania, ktoré je naozaj veľmi rafinovanou a mimoriadne účinnou formou cenzúry.
Čím pohoršil a pobúril Mark Lane slušných ľudí v Amerike, konkrétne v redakcii New York Times?
Mark Lane, ktorý sa narodil 24. februára 1927 v New Yorku, je americký advokát a spisovateľ - autor mnohých literárnych diel, vrátane bestselleru Rush to Judgment (Útok na rozsudok). Táto kniha je jedna z dvoch najvýznamnejších publikácií bezprostredne spochybňujúcich závery Warrenovej komisie vyšetrujúcej okolnosti zavraždenia amerického prezidenta Johna Fitzgeralda Kennedyho. Kniha bola spracovaná do podoby dokumentárneho filmu v roku 1966.
Autor neskôr napísal knihu A Citizen's Dissent (Občiansky nesúhlas), ktorá dokumentuje zodpovednosť vlády USA za zavraždenie Kennedyho.
Meno Marka Lanea sa stalo synonymom pre kritiku CIA, FBI a americkej zahraničnej politiky. Jeho dve knihy Conversations with Americans (Rozhovory s Američanmi) a Arcadia sa zaoberajú americkými vojnovými zločinmi vo Vietname. Kniha Code Name Zorro (Krycie meno Zorro) je pohľadom na zavraždenie černošského vodcu Martina Luthera Kinga (kniha je nazvaná podľa krycieho mena, ktoré na označenie M. L. Kinga používala CIA).
Lane zastupoval ako právnik sektu Peoples Temple v Guayane v čase pred masovou (samo)vraždou jej členov v roku 1978. V knihe The Strongest Poison (Najprudší jed) obvinil z masakry, pri ktorej zahynulo 918 osôb, americkú vládu a médiá z toho, že zločin vlády zamaskovali.
Nuž - dozaista je ľahšie úmyselne si nevšímať nonkonformného autora - obratného právnika a úspešného spisovateľa, ako polemizovať s jeho tvrdeniami.
Vráťme sa však z transatlantického výletu na Slovensko, kde slušní ľudia a (po)slušné mainstreamové média ignorujú viacerých významných autorov združených v Spolku slovenských spisovateľov a dôsledne utajujú pred verejnosťou samu existenciu Spolku slovenských spisovateľov i jeho elitného časopisu Literárny týždenník. Výsledkom tohto spôsobu cenzúry je spoločenská prax, v ktorej všetci majú právo na vlastný názor, len ho poniektorí nemajú právo vysloviť.
Preto je namieste zvolať: "Čím viac ľudí (inštitúcií, faktov) ignoruješ, tým si slušnejší".
A nečudo, že táto účinná metóda prišla z končín, kde sa už dávnejšie pokladá za slušné vykladať si nohy na stôl a vystupovať na verejnosti s rukou vo vrecku, čo sa v zaostalej Európe ešte stále môže pokladať za nekultúrne, arogantné, povýšenecké a pohŕdavé správanie.
Autor: Pavol Janík
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |