Mediálny priestor Slovenska ovládla gigantická kampaň propagujúca inscenáciu hry Viliama Klimáčka Dr. Gustáv Husák Väzeň prezidentov, prezident väzňov. Úprimne povedané Gustáv Husák bol väzňom troch prezidentov, ale prezidentom bol pätnástich miliónov občanov. Ani autor hry nebol počas pôsobenia G. Husáka vo funkcii prezidenta väzňom, ale oficiálne publikujúcim mladým spisovateľom. V domácej knižnici mám napríklad dve knižné antológie spred novembra 1989, na ktorých príprave som sa editorsky podieľal a v ktorých sú uverejnené Klimáčkove literárne diela - Kruh (1987, vydavateľstvo Slovenský spisovateľ, úvodné slovo Pavol Janík, kniha vyšla v spolupráci s Kruhom mladých autorov, ktorého predsedom bol v tom čase Pavol Janík), Načo sú nám rodičia (1989, vydavateľstvo Mladé letá, zostavil Pavol Janík). Na základe uvedených skutočností sa - samozrejme - neuchádzam o prejav vďačnosti či aspoň elementárnej slušnosti zo strany Viliama Klimáčka.
Odhliadnem v tejto súvislosti od faktu, že divadlo Aréna sa v rámci propagácie samo (o)povážlivo označuje sloganom "najlepšie divadlo", podobne ako sa Slovart sám bezočivo označuje heslom "vydavateľstvo najlepších kníh". V Spojených štátoch amerických by podobná samoľúbosť každý sebapropagujúci subjekt vyšla veľmi draho, pretože by sa vzápätí ocitol na súde v spore s viacerými konkurenčnými inštitúciami a svoje superlatívne chválenkárstvo by nemohol podložiť nijakými relevantnými, neotrasiteľnými a objektívnymi argumentmi. Nuž, ale na Slovensku ani kapitalizmus nie je poriadny a so všetkým, čo by k nemu malo patriť. Tak nejako to bolo aj s totalitou, v ktorej - okrem 50. rokov - bol tiež vážny nedostatok politických väzňov či väzňov svedomia. Propaganda je však vždy silnejšia ako historická pravda.
Pokiaľ ide o objektívne hodnotenie dozaista veľmi zložitej i protirečivej témy, akou je osud prezidenta JUDr. Gustáva Husáka, odporúčam záujemcom štúdium archívnych materiálov sovietskej zahraničnej rozviedky, ktoré v roku 1999 publikovalo londýnske vydavateľstvo Allen Lane The Penquin Press. Podľa nich styčná kancelária KGB v Prahe bola Dubčekovým odstúpením nadšená, ale súčasne sklamaná jeho nástupcom Gustávom Husákom, ktorý bol roku 1952 uväznený ako údajný trockista a "buržoázny nacionalista". "Deväť rokov vo väzení," hlásil KGB z Prahy, "poznamenalo jeho psychiku, čo sa prejavuje predovšetkým v bezdôvodnej zhovievavosti k očividným nepriateľom politiky KSČ."
Styčná kancelária KGB tiež centrálu informovala, že vo vedení KSČ nevládne "nijaká vnútorná jednota" a že vedenie je rozdelené na "internacionalistov" ako Indra, ktorí podporili sovietsku intervenciu v auguste 1968, a na "realistov" vedených Štrougalom, ktorí sa proti intervencii stavali, ale teraz ju prijali ako politickú realitu. Tieto dve frakcie zvádzali boj o moc a snažili sa obsadiť kľúčové miesta v štátnych úradoch a umiestniť svojich stúpencov do straníckeho aparátu.
V januári 1970 Štrougal nahradil Černíka na mieste predsedu vlády. Jeden zo zástancov tvrdej línie Miloš Jakeš, šéf Kontrolnej a revíznej komisie Ústredného výboru KSČ, styčnej kancelárii KGB pravidelne podával hlásenia o postupe čistiek. Indra, ktorého Moskva pôvodne chcela postaviť na čelo "robotnícko-roľníckej vlády", podľa styčnej kancelárie KGB "vyčkával na svoju príležitosť", aby mohol vzniesť nároky na miesto generálneho tajomníka. Jeho vyčkávanie bolo márne.
Agenti KGB a sovietski informátori v KSČ aj po sovietskej invázii a následných politických čistkách naďalej protestovali, že si bývalí reformisti udržali príliš veľký vplyv na úkor skutočných priateľov ZSSR. Napríklad Jaroslav Zeman, informátor z ministerstva vnútra, sa sťažoval, že Štrougal "internacionalistov" diskriminuje: "Čo je ten Štrougal za človeka? V šesťdesiatom ôsmom sa pripravoval utiecť na Západ a mal na to už i potrebné peniaze a dokumenty". Podľa neho tí, ktorí dokázali prevliecť kabáty, sa pod Štrougalovým vedením majú dobre, ale "na tých predstaviteľov, ktorí spolupracujú so ZSSR v Československej socialistickej republike, je nazerané zvrchu; pracujú niekde v zabudnutí a nie sú ani povyšovaní, ani odmeňovaní".
Centrála KGB napriek rozsiahlym straníckym previerkam stále nebola spokojná s ideologickou čistotou ŠtB. V auguste 1972 hlásil predseda KGB Jurij Andropov Ústrednému výboru KSSZ, že sa "vnútorní nepriatelia" v ŠtB snažia zabrániť dokončeniu "normalizácie". Ďalšie hlásenie KGB ústrednému výboru v novembri citovalo sťažnosti svojich agentov a informátorov z československého ministerstva vnútra, že tu na vedúcich postoch aj naďalej zostávajú ľudia, ktorí nevzbudzujú politickú dôveru.
KGB tiež od svojich informátorov dostal početné protesty proti tomu, že zdiskreditovaní predstavitelia Pražskej jari nie sú so svojimi rodinami dostatočne perzekvovaní. Viliam Šalgovič, ktorý v roku 1968 pomáhal sovietskej invázii, sa sťažoval, že deti "pravičiarskych lídrov" sú stále prijímané na univerzity.
Mnohé hlásenia, ktoré centrála KGB počas obdobia "normalizácie" dostávala, sa týkali pokračujúcich zákulisných bojov vo vedení KSČ. V decembri 1972 sa Jakeš sťažoval styčnej kancelárii KGB, že Husák nariadil odpočúvanie telefónov všetkých členov prezídia. Vo februári 1973 Jakeš a ďalší traja prosovietski prívrženci (K. Hoffman, A. Kapek, M. Hruškovič) opäť protestovali proti "pokusom vytlačiť internacionalistických komunistov z dôležitých miest".
Koncom roka 1973, najskôr na Husákovu žiadosť, začal minister vnútra Jaromír Obzina s pokusmi poraziť tých "internacionalistov", ktorí nesúhlasili s Husákovými prezidentskými ambíciami. Podľa hlásenia KGB z Prahy sa skupina prosovietskych politikov vedená Hoffmannom, Indrom, Jakešom a Kapkom (všetci boli v tesnom spojení s KGB a sovietskym veľvyslanectvom) aj naďalej bráni všetkým snahám obe funkcie spojiť. Vzrastajúca senilnosť prezidenta Ludvíka Svobodu, ktorý v roku 1968 nahradil Antonína Novotného vo funkcii hlavy štátu, robila Husákov zámer uskutočniteľným. V máji 1975 Dr. Gustáv Husák vystriedal vtedy už dementného armádneho generála Ludvíka Svobodu na najvyššom štátnom poste.
Je iróniou osudu, že koncom osemdesiatych rokov v rámci Gorbačovovej perestrojky práve Miloš Jakeš nahradil Gustáva Husáka na mieste generálneho tajomníka ÚV KSČ. Ešte väčšou iróniou je skutočnosť, že na mimoriadnom zjazde slovenských spisovateľov 7. decembra 1989 ako prednostný rečník Verejnosti proti násiliu žiadal odstúpenie Gustáva Husáka z funkcie prezidenta práve Juraj Špitzer, ktorý bol v prvej polovici 50. rokov strojcom beštiálnej kampane proti "slovenským buržoáznym nacionalistom". Inverzná a perverzná prezentácia slovenských dejín úspešne pokračuje aj v 21. storočí.
Autor: Pavol Janík
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen (ISSN 1210-1494)