Najnovšia kniha jedného z troch žijúcich klasikov slovenskej dramatickej literatúry Jána Soloviča MOJE RADOSTI s podtitulom Polstoročie s ochotníkmi 1956-2007 (Vydavateľstvo Štúdio humoru a satiry, Bratislava 2007) evokuje nielen celý rad divácky úspešných a profesionálne virtuóznych hier významného autora, ale nevdojak a nepriamo aj celý rad podstatných umeleckých a spoločenských vývinových súvislostí v mikroskopických slovenských dimenziách i makroskopických globálnych reláciách.
Autor nenáhodne, cieľavedome i provokatívne venuje svoje memoáre výlučne polstoročiu spolupráce s ochotníkmi, hoci väčšinu jeho diel (konkrétne a chronologicky do roku 1989), uvádzali najmä profesionálne divadlá na Slovensku i v mnohých ďalších krajinách a jednotlivé tituly vyvolávali živú rezonanciu v odborných kruhoch aj spontánny záujem publika. Viacero jeho hier malo vyše 100 repríz na kamenných scénach (napríklad Polnoc bude o päť minút, Strašne ošemetná situácia, Meridián či Žobrácke dobrodružstvo) a jeho komédia Peter a Pavel naplnila hľadisko činohry Slovenského národného divadla 600 ráz. Ktorýže zo súčasných cenzorov, respektíve tichých privatizérov štátnych repertoárových divadelných súborov a ich honosných budov v tomto zmysle siaha Solovičovi aspoň po päty?
Áno, významný dramatik Ján Solovič je v tzv. slobodnej, otvorenej a demokratickej spoločnosti zakázaný autor a jeho diela nie sú už 18 rokov prístupné verejnosti prostredníctvom siete stálych divadelných prevádzok a televízneho vysielania. Preto sa jeho rozhodnutiu napísať memoáre výhradne o tvorivej súčinnosti s amatérskymi telesami nemožno vôbec čudovať a treba ich vnímať na jednej strane ako vyjadrenie úprimného vzťahu k ochotníckym divadelníkom a ako poctivý pokus o autentické zdokumentovanie ich umeleckých aktivít v korelácii s autorovou dramatickou tvorbou, ale na druhej strane aj ako výrečné a adekvátne gesto adresované tým, ktorí už takmer dve desaťročia abnormalizujú pomery v slovenskom profesionálnom divadelníctve - samozrejme za štátne peniaze, veď pre pracovníkov štátnych divadiel a pre štátnych úradníkov sa dodnes nezmenilo spoločenské zriadenie.
Mimochodom - jeden z nemnohých niekdajších prominentných disidentov pri nedávnej neformálnej návšteve na pôde Spolku slovenských spisovateľov skutočnosť, že u nás existujú tabuizovaní autori a tabuizované témy pripustil, ale nepokladal za vhodné alebo možné sa k tejto alarmujúcej situácii meritórne vyjadriť či hľadať z nej východisko. Aby som nepoužil jeho meno bez jeho súhlasu, odvolám sa na zahraničnú autoritu. Je ňou chorvátska teatrologička Sanja Nikčevičová, ktorá v diele Nová európska dráma alebo veľký podvod (preložil Ján Jankovič, Vydavateľstvo Jána Jankoviča, Bratislava 2007) konštatuje v spojitosti s koncom 20. a začiatkom 21. storočia: "Jediný domáci text, ktorý uviedlo Slovenské národné divadlo je Horor v horárni Ľubomíra Feldeka a najlepší text niekoľkých predchádzajúcich sezón bol - nejestvujúci text, respektíve scenár pre tanečné predstavenie bez slov. Inšpirovaní cudzou produkciou (Théatre du Campagnol Le Bal) dvaja slovenskí autori Martin Huba a Martin Porubjak, 'napísali' Tančiareň. A tak sme znova pri predstavení bez slov, ktoré dokonca museli napísať dvaja autori. Zrejme vo funkcii dramaturga!" Len dodajme, že ani Feldekova hra Horor v horárni nie je pôvodný text, ale úprava Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy.
Aby recenzia nevyznela ako plač nad rozliatym mliekom, dám na záver zaznieť povzbudeniu divadelného vedca Antona Kreta, ktorý v doslove najnovšej publikácie Jána Soloviča upozorňuje: "Treba byť trpezlivý. Aj Stodola mal politické pauzy, aj Urbánek sa doslova nesmel dlhé roky hrávať a jednako sú tu a akiste aj budú." Pripomeňme aj poznámku teatrológa Milana Poláka, ktorá tvorí kvintesenciu druhého doslovu mimoriadne pôsobivých a zručne skomponovaných dramatikových memoárov. Podľa Polákovho logického a pravdivého vyjadrenia o uvádzaní Solovičových hier amatérskymi súbormi "...nerozhodovalo, že autor bol spoločensky činný a známy, ale to, že hry prichádzali s témami zaujímavými, neraz polemickými, k realite kritickými a vo faktúre hry divadelne nosnými."
Ak majú mať recenzie hlbší duchovný zmysel a presah do praktického kultúrneho života, tak mi dovoľte poznamenať, že škandalózna prax slovenského profesionálneho divadelníctva nerušene pokračuje za výdatnej finančnej podpory a nezanedbateľného personálneho porozumenia súčasného vedenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.
Autor: PAVOL JANÍK
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |