Významnému básnikovi, prozaikovi a prekladateľovi Rudolfovi Čižmárikovi (18. 7. 1949 v Šoporni - 10. 3. 2008 v Bratislave) patrí dôležité miesto vo vývinovom kontexte modernej slovenskej poézie a osobitne v súradniciach jej súčasných kreatívnych výbojov, myšlienkových úsilí a formálnych tendencií.
Pri podrobnejšom pohľade zistíme, že do vnímania a hodnotenia Čižmárikovej tvorby často vstupovalo priveľa mimoliterárnych prímesí, vyplývajúcich z jeho profesionálneho pôsobenia v exponovaných spoločenských štruktúrach. Práve tieto faktory neumožňovali vždy plne oceniť a doceniť význam jeho spontánneho lyrického posolstva, ktoré svojou autentickosťou, originalitou, emocionalitou, obraznosťou a pôsobivosťou vysoko prečnieva ponad hlavy viacerých iných autorov. V poézii by však nemali rozhodovať rozličné pohyby, hry a gestikulácie okolo literatúry, ale najmä suverénne autorské výkony demonštrované v samotných básnických textoch. Z tohto hľadiska R. Čižmárikovi patrí jednoznačné uznanie.
Ak totiž poéziu - podobne ako iné druhy umenia - charakterizuje vyjadrovanie základných otázok človeka a sveta spôsobom sebe vlastným, teda nezameniteľným, nenahraditeľným, nepreložiteľným do iného znakového systému, potom môžeme pokojne a s čistým svedomím konštatovať, že verše tohto básnika obohacujú a zrozmerňujú naše bytie schopnosťou zachytiť najjemnejšie signály večnosti, ktoré rozochvievajú naše vnútorné rezonančné plochy aj v zdanlivo všedných, prozaických a nepoetických situáciách.
Autor: PAVOL JANÍK
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |