Čas spravidla mení či poopravuje názory ľudí, ich zmýšľanie, postoje i presvedčenie. Vývoj spravidla prináša lokálne príhody a globálne deje, ktoré sa porovnávajú, paralelizujú s dovtedajšou skúsenosťou, neraz odporujú predchádzajúcim relatívne ustáleným štandardom myslenia a všeobecne rešpektovaným či akceptovaným tézam, ale aj fakty, problémy a otázky, ktoré vyvolávajú známy pocit či tajuplný dojem, že rovnaké udalosti sme už zažili v minulosti (déja vu).
November 1989 v podmienkach niekdajšieho socialistického súštátia Čechov a Slovákov podnietil rozmanité i protichodné politické ambície, predstavy o usporiadaní spoločnosti, myšlienkové úsilia a historické smerovania. Najtypickejším, najcharakteristickejším a najrelevantnejším predmetom úvah a koncepčných rozhodnutí kľúčových etablovaných síl i formujúcich sa nových či obnovených zoskupení sa stala dilema, kam a do akej miery sa má vrátiť retrográdna evolúcia, čo z novodobých i starších českých a slovenských dejín by sa malo stať vzorom, matricou, ideálom alebo etalónom sociálno-ekonomickej rekonštrukcie.
Spočiatku evidentne prevažovala tendencia oživiť reminiscencie na rok 1968, nadviazať na prerušený pojanuárový vývoj obrody socializmu, ktorý dostal príznačné označenia dubčekovský socializmus či socializmus s ľudskou tvárou. Tomu zodpovedala aj zdokumentovaná a nedávno vo vysielaní Slovenskej televízie opäť sprítomnená rétorika hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN), napríklad v prejave vtedajšej predstaviteľky Socialistického zväzu mládeže (SZM) na Vysokej škole múzických umení, ktorá z tribúny VPN deklarovala ideu skutočného socializmu. V prelomovom procese sa fakultné a celoškolské výbory SZM na univerzitách menili na štrajkové výbory revolucionizovaných či revoltujúcich študentov. Časť z nich na základe praxe vo VPN a spolupráce s americkými špecialistami na mocenské technológie následne dosiahla významné riadiace pozície. Obdobnou transformáciou prechádzali štruktúry jednotlivých dovtedy socialistických organizácií Národného frontu v rozličných inštitúciách, najmä v sieti profesionálnych divadiel, pretože herci vďaka popularite získanej dlhodobým exponovaním v postnormalizačnej kinematografickej a televíznej tvorbe mohli vo vzťahu k verejnosti účinne konkurovať aktuálnemu politickému manažmentu Komunistickej strany Československa (KSČ) - na rozdiel od dovtedy neznámych disidentov, vrátane neskoršieho niekoľkonásobného prezidenta Václava Havla.
Postupne však v spoločnosti začali silnejšie rezonovať hlasy iných záujmových skupín spätých s návratom k roku 1948, ale i k starším obdobiam a historickým medzníkom, nevynímajúc tradície vojnového slovenského štátu s pronacistickým režimom, idealizovanej prvej Československej republiky s ideou čechoslovakizmu (jednotného československého národa) či romantizovanej rakúsko-uhorskej monarchie, ktorá zanikla v roku 1918 v dôsledku Prvej svetovej vojny. Mnohé z nich spočiatku pôsobili dosť bizarne, ale ďalší vývoj pomerne rýchlo upevnil význam širokej škály regresívnych (zvratných) orientácií, zväčša spojených s veľmocenským geopolitickým pozadím USA, Nemecka a ďalších dôležitých hráčov na medzinárodnej scéne. Čoraz intenzívnejší spätný pohyb do dejín napokon expresne posunul do polohy kuriozity tému návratu k roku 1968, čo symbolizovala aj rapídna marginalizácia a zbezvýznamňovanie osobnosti Alexandra Dubčeka ako kľúčového reprezentanta českej a slovenskej jari z roku 1968, ktorý bol vo vtedajšom usporiadaní mocenských vzťahov reálnym politickým lídrom krajiny v pozícii prvého tajomníka Ústredného výboru KSČ.
Čo sa vlastne stalo v roku 1968 okrem pokusu o liberalizáciu režimu v Československu a následnej augustovej vojenskej okupácie spoločnej vlasti Čechov a Slovákov armádami spriatelených krajín Varšavskej zmluvy? Treba povedať, že rok 1968 priniesol aj veľa ďalších drám, ktoré z globálneho pohľadu zatieňujú udalosti v našej krajine.
Tu je ich telegrafický prehľad - v USA 4. apríla 1968 zavraždili černošského lídra hnutia za občianske práva, teológa a doktora filozofie Martina Luthera Kinga; v USA 5. júna 1968 zavraždili senátora a aktivistu za občianske práva čiernych Američanov Roberta Francisa Kennedyho (brata amerického prezidenta Johna Fitzgeralda Kennedyho, ktorého zavraždili 22. novembra 1963) ; USA v roku 1968 pokračovali vo vedení vojny vo Vietname, ktorá trvala od roku 1956 do roku 1975 a ktorej súčasťou bolo masové vyvražďovanie miestnych civilných obyvateľov, vrátane masakry 567 starcov, žien a detí 16. marca 1968 v smutne známej osade My Lai; v USA silnelo protivojnové hnutie a nepokoje v Chicagu vláda potlačila s nasadením 12 000 policajtov, 7500 vojakov a 1000 príslušníkov tajnej polície, pričom pouličné boje trvali 5 dní; v Paríži na jar 1968 ozbrojené sily brutálne potlačili desaťtisícové študentské protesty, čo vyvolalo vo Francúzsku vlnu štrajkov, na ktorých sa zúčastnilo 12 miliónov osôb a štrajkujúci okupovali 122 tovární; v Mexico City 10 dní pred olympiádou 2. októbra 1968 policajné a vojenské sily uskutočnili masaker, keď pri potlačení protivládnej demonštrácie študentov zabili desiatky ľudí a stovky ich vážne zranili.
Vráťme sa však do našich končín, kde sa rok 1968 zapísal do dejín najmä v súvislosti s prerušením liberalizácie československej spoločnosti spojeneckými armádami Varšavskej zmluvy. Pohyb na našej scéne verejného života bol jedným z mnohých vyjadrení sociálnej nespokojnosti v európskom i svetovom meradle, ktoré sa náhle ventilovali práve v roku 1968. Odpor proti establishmentu sa stal všeobecným úkazom odmietania vnútených pravidiel a naoktrojovaných hodnôt.
Kým vo svete v roku 1968 prevažoval deštruktívny protest bez pozitívnej vízie, špecifikom spoločenského procesu v Československu v roku 1968 bolo konštruktívne východisko prezentované koncepciou demokratického socializmu. Jeho podstatou bola autentická požiadavka uskutočniť principiálne zmeny politického systému s cieľom zachovať životné istoty občanov všetkých generácií a zároveň vytvoriť priestor na slobodný prejav zmýšľania a uvoľniť možnosti osobnej iniciatívy (aj v zmysle samostatnej ekonomickej podnikavosti).
Aké boli rozhodujúce vnútorné a vonkajšie faktory československého experimentu v roku 1968?
Proces zmien sa v prevažnej miere stretával so všeobecnými sympatiami verejnosti, s čím súvisela aj popularita vtedajšieho vedenia štátu a najmä šéfa straníckej mocenskej pyramídy Alexandra Dubčeka. Za demonštratívnou priazňou sa však nachádzali rôznorodé záujmy a vízie rozličných sociálnych skupín i konkrétnych politických predstaviteľov.
Kremeľskí lídri videli v zmenách československej spoločnosti reálnu možnosť narušenia geopolitického gravitačného poľa Sovietskeho zväzu a strategickú revíziu výsledkov Druhej svetovej vojny, na základe ktorých Moskva dosiahla postavenie jedného z kľúčových hráčov medzinárodných vzťahov v globálnych dimenziách. Na zachovanie svojho statusu mali dostatočný vojenský potenciál a politickú vôľu efektívne ho použiť.
Západné mocnosti v Európe zamestnávali vlastné ťažkosti so zvládnutím výbušnej sociálnej situácie a s udržaním politicko-ekonomického systému, odmietaného najmä mladou generáciou. Pomery v USA boli obdobné a navyše komplikované eskaláciou vojny vo Vietname a domácimi protivojnovými aktivitami. Celkovo Západ rešpektoval záujmovú a bezpečnostnú sféru Sovietskeho zväzu v rámci povojnového usporiadania a vojenské riešenie vo vzťahu k Československu pokladal za vnútornú záležitosť štátov východného bloku. Preto napriek formálne deklarovaným protestom vôbec neuvažoval o silovom angažovaní sa v internom spore konkurenčného mocenského zoskupenia.
Niet pochýb, že systém spoločenských vzťahov v krajinách strednej a východnej Európy vytvorený v dôsledku Druhej svetovej vojny a implementovaný sovietskymi výkonnými štruktúrami, ak nemal stagnovať či upadať, sa musel vyvíjať a zdokonaľovať. Československo v roku 1968 mohlo byť výskumným pracoviskom na testovanie nových funkčných modelov a riadiacich atribútov nevyhnutného rozvoja existujúcich administratívnych, politických, hospodárskych a kultúrnych mechanizmov. Moskovské vedenie však nebolo schopné takto vnímať vzniknutú historickú šancu na zatraktívnenie a zefektívnenie sovietskeho impéria. V tomto zmysle bol odpoveďou na nesprávne rozhodnutie Kremľa v roku 1968 neskorší rozpad sústavy jeho satelitov i vlastného federatívneho súštátia po roku 1989.
Lokálny vývoj v Československu a ďalších krajinách niekdajšieho socialistického bloku v novembri 1989 a v nasledujúcom období bol determinovaný predovšetkým tým, že miestne mocenské ústredia boli absolútne závislé od Moskvy a prakticky nedokázali vyvíjať nijakú samostatnú politickú činnosť. Preto sa namiesto štátnického postavenia ocitli v úlohe štatistov pasívne sledujúcich dej realizovaný ako výsledok súhry určujúcich medzinárodných okolností.
Zmeny v spoločnej krajine Čechov a Slovákov boli majoritným želaním všetkých vrstiev obyvateľov, vrátane členov KSČ, hoci každý jednotlivec mal dozaista inú predstavu o ich podobe, charaktere, rozsahu a konzekvenciách.
Najaktívnejším vnútorným činiteľom novembrových udalostí v roku 1989 bolo relatívne početné zázemie niekdajších komunistov, ktorí stratili spoločenské privilégiá na základe vylúčenia z KSČ po roku 1968. Stratu exkluzívnych a výnosných postov, ktoré dovtedy zastávali práve vzhľadom na členstvo v monopolne vládnucej strane, pociťovali ako osobné príkorie a spolu so svojimi rodinami situáciu subjektívne ťažko prežívali ako obmedzenie ich automatického a prirodzeného nároku na nadštandardné postavenie v spoločnosti. Neuspokojoval ich ani výkon intelektuálnych profesií či univerzitné štúdiá a akademické kariéry ich potomkov. A etablované vedenie KSČ sa nebolo ochotné s nimi podeliť o mocenské pozície.
Ponovembrové rozdelenie československého súštátia malo viacero dôvodov, ale nesporne jedným z nich bol fakt, že v Prahe, hlavnom meste federácie - na rozdiel od Bratislavy, hlavného mesta Slovenskej republiky - postupne zaujali kľúčové miesta disidenti s nekomunistickou minulosťou. To sa odzrkadlilo aj na pražskom rýchlom odsunutí Alexandra Dubčeka z postavenia kandidáta na úrad federálneho prezidenta.
Proces preberania iniciatívy a reálnej moci disidentmi bez niekdajšieho členstva v KSČ sa upevnil a prehĺbil aj legislatívnym zakotvením prostredníctvom tzv. lustračného zákona.
Mimoriadne pozoruhodné bolo taktické spojenectvo prvého disidentského prezidenta Václava Havla a ďalejslúžiaceho federálneho premiéra Mariána Čalfu, ktorý bol členom komunistickej vlády a posledný komunistický prezident Gustáv Husák ho v procese zmeny režimu vymenoval do funkcie predsedu vlády. Preto mal lustračný zákon bizarné ustanovenia. Vzhľadom na ochranu Mariána Čalfu sa nevzťahoval na členov komunistických vlád, vzhľadom na Miroslava Kusého sa nevzťahoval na vedúcich pracovníkov ústredného aparátu KSČ a KSS, vzhľadom na ďalších podporovateľov Václava Havla sa nevzťahoval na predsedov základných organizácií KSČ a podobne. Ale vzhľadom na potrebu znemožniť ambície Alexandra Dubčeka stať sa prezidentom, sa lustračný zákon vzťahoval na členov volených ústredných orgánov KSČ a KSS s výnimkou niekoľkých mesiacov v roku 1968, lenže Alexander Dubček bol pred rokom 1968 prvým tajomníkom ÚV KSS a prakticky celý život zastával významné straníckej funkcie.
Tragikomickým efektom lustračného zákona je v uvedených súvislostiach skutočnosť, že radový člen Ľudových milícií nemohol byť napríklad ani vedúcim učtárne v štátnych štrkopieskoch v odľahlom kúte republiky, ale niekdajší komunistický minister Marián Čalfa mohol byť federálnym premiérom. Podobné anomálie urýchlili rozpad zhnitého štátneho mechanizmu.
Veľa povestí koluje okolo postavy sovietskeho lídra Michaila Sergejeviča Gorbačova. Nech už je na nich koľkokoľvek pravdy, je skutočnosťou, že z pozície generálneho tajomníka ÚV KSSZ a neskôr prvého i posledného prezidenta ZSSR rozhodujúcou mierou prispel k zániku modelu štátu s principiálnou orientáciou na starostlivosť o životné istoty obyvateľov, ako aj k rozpadu Sovietskeho zväzu, k rozsiahlym územným stratám historického ruského štátu, k následnému ekonomickému chaosu a k výraznému posilneniu postavenia USA, ktoré sa stali jedinou bezkonkurenčnou superveľmocou na našej planéte.
Napriek sympatickej rétorike o demokracii a ľudských právach sa svet nestal lepším a naďalej ním hýbu najmä materiálne záujmy jednotlivcov, pričom dnešný stupeň koncentrácie finančnej moci v rukách niekoľkých najbohatších rodín sveta nemá v histórii obdobu.
O tragických dôsledkoch vzniknutej situácie sa ťažko hovorí - preto aspoň stručne. Demokratizácia niekdajšej Juhoslávie prostredníctvom bombardovania. Vojna v Iraku na základe verejnej prezentácie lživých informácií najvyššími mocenskými autoritami USA. Mučenie v známych i tajných amerických väzniciach na rozličných miestach sveta. Nekonečná vojna v Afganistane. Vojna proti terorizmu bez hraníc, pričom najrenomovanejšie teroristické organizácie vytvorili a vyzbrojili USA. Odlišné prístupy k vojnovým zločincom najmä na územiach, ktoré patrili do juhoslovanskej federácie.
Teraz trocha globálnej diagnózy. Veľmoci môžu klamať a bezdôvodne útočiť na ľubovoľnú krajinu. Niektoré vyvolené štáty nemusia plniť rezolúcie OSN. Medzinárodné súdne tribunály môžu súdiť iba občanov niektorých vybraných krajín. Medzinárodné právo platí iba pre malé a slabé štáty. Existuje dobré a zlé mučenie, dobré a zlé diktatúry, dobrí a zlí pracovníci a spolupracovníci tajných služieb, dobrí a zlí komunisti, dobré a zlé demokracie. Špeciálne štátne orgány rešpektovaných demokratických krajín môžu obmedzovať osobné práva a zasahovať do súkromia ľudí v rozsahu, na aký nemali dosť technických prostriedkov ani otvorené vojenské a fašistické režimy kedykoľvek v dejinách.
Záhadou ostáva už len to, prečo ľudia napriek eskalácii násilia v medzinárodných i vnútropolitických vzťahoch nestrácajú nádej.
Odpoveď možno treba hľadať v transcendentálnej sfére, ale aj ja som naďalej reálnym historickým optimistom.
Autor: PAVOL JANÍK
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |