Azda už ani netreba osobitne zdôrazňovať, že preambula Ústavy Slovenskej republiky sa hlási k cyrilo-metodskému duchovnému dedičstvu a že živý odkaz svätých Cyrila a Metoda si pripomíname štátnym sviatkom Slovenskej republiky, ktorý oslavujeme 5. júna (kým Rímskokatolícka cirkev ho oslavuje 14. februára - v deň výročia smrti Cyrila-Konštantína, ktorý zomrel v roku 869 v Ríme).
   Bratov z gréckeho Solúna (Thessaloniki) v roku 862, na žiadosť veľkomoravského kniežaťa Rastislava, vyslal byzantský cisár Michal III. na dôležitú misiu, ktorá mala diplomatický, náboženský (evanjelizačný), lingvistický i literárny význam. V roku 867 bratia z nášho územia odišli do Ríma, kde pápež Hadrián II. schválil ich činnosť, uznal jazyk našich predkov ako liturgický (dovtedy sa od 3. storočia uplatňovala exkluzívna zásada trojjazyčnosti, ktorá sa vzťahovala iba na hebrejčinu, gréčtinu a latinčinu), dal vysvätiť ich kňazov a diakonov a Metoda vymenoval za arcibiskupa.
   Viacerí súčasníci sa síce v televíznych anketách nazdávajú, že vtedajší vierozvestcovia a dnešní spolupatróni Európy nám priniesli, či dali reč, ale naši predkovia v povodí riek Morava, Nitra a Tisa, pravdaže, neboli dovtedy nemí a mali počas ich misie na našom území v rokoch 863 - 867 svoj jazyk - či mu už dnes vravíme staroslovanský, starosloviensky alebo staroslovenský. V skutočnosti filozof Cyril-Konštantín spolu so svojím bratom, právnikom, politikom a cirkevným hodnostárom Metodom zostavil slovanské písmo (hlaholiku), preložil do jazyka našich predkov liturgické a biblické texty a napísal Proglas, čiže Predspev k svätému Evanjeliu, ktorý je najstaršou slovenskou a zároveň i slovanskou básňou, vzniknutou na našom dnešnom teritóriu. Ide o prvé, jedinečné a skutočné literárne dielo, ktoré objasňuje zmysel kresťanskej viery. Písmo a knižnú vzdelanosť chápe ako podstatu ľudského pokroku, spájajúcu sa predovšetkým s rozvojom kultúrnosti, ktorá je nenahraditeľnou podmienkou na prekonanie živočíšnych pudov a zvyklostí predkresťanského života.
   Ak však máme v 21. storočí hovoriť o živom odkaze cyrilo-metodského dedičstva v aktuálnom historickom kontexte, nemôžeme svoj zrak upierať iba do 9. storočia, ale aj do nasledujúcich etáp vývoja, osobitne do uplynulých desaťročí s vedomím výziev európskej súčasnosti a globálnej budúcnosti. Zmysel cyrilo-metodskej duchovnej tradície potvrdzuje stále naliehavú otázku vplyvu literatúry na formovanie spoločenských noriem, etických kritérií, estetických parametrov a hodnotovej orientácie ľudí.
   Zdanlivo by v tejto súvislosti nebolo treba pripomínať dôležitosť Spolku slovenských spisovateľov, ktorý je najvýznamnejším, najstarším a najpočetnejším združením literárnych tvorcov na Slovensku a jednou z kľúčových myšlienkových platforiem modernej demokratickej slovenskej štátnosti, musím však na základe autentickej osobnej skúsenosti potvrdiť, že táto strategická kultúrna inštitúcia minimálne od roku 1998 (teda 10 rokov) nedostala oficiálne pozvanie ani na jedny ústredné oslavy štátneho sviatku svätých Cyrila a Metoda, vrátane tohtoročnej slávnosti ne Devíne. Pod relatívne nízku účasť verejnosti na devínskych oslavách sa určite podpísali podobné praktiky, ako aj fakticky absentujúca propagácia relevantného kultúrno-politického podujatia, o ktorom sa spisovatelia spolu s väčšinou ostatných obyvateľov Slovenska dozvedeli až dodatočne.
   Napokon sa asi niet čo čudovať, keď v miestnych bratislavských úradných periodikách vidíme na rozličných párty vedľa seba v družnej veľkopanskej zábave najvyšších štátnych predstaviteľov s renomovanými lokálnymi bratislavskými liberálmi a kozmopolitami. Ak vrcholní politici z hľadiska slovenského vlastenectva a slovanskej vzájomnosti zväčša nevedia, čí sú, tak pracovníci centrálnych úradov a šéfovia štátnych kultúrnych inštitúcií, etablovaní počas predchádzajúcich vládnych koalícií, to vedia celkom presne a naďalej ostentatívne prejavujú svoj odmietavý vzťah k slovenskej štátnosti.
   Dejiny a budúcnosť Slovenska, ako aj história a perspektíva slovenskej literatúry okrem objektívneho poznania potrebujú aj adekvátnu popularizáciu. Azda už ani netreba osobitne akcentovať, že dejiny i literatúru robia ľudia, a tak niet ich pravdivého obrazu bez primeraného zrkadlenia kľúčových osobností reprezentujúcich jednotlivé vývinové obdobia. Z tohto hľadiska sú všeobecne šírené politické aj literárne dejiny Slovenska zatiaľ len karikatúrou z kráľovstva krivých zrkadiel. Verím, že tento stav historického vedomia Slovákov je len prechodný, hoci trvá už takmer dve desaťročia.



Na všechny materiály prezentované na serveru obrys-kmen.cz se vztahuje zákon o autorských právech.
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen   (ISSN 1210-1494)