Miesto Milana Rúfusa v modernej slovenskej poézii
Pri predstavovaní slovenskej poézie druhej polovice 20. storočia a začiatku 21. storočia by som rád použil hyperbolu a povedal, že to, čo v povedomí medzinárodnej verejnosti znamenajú pojmy ako ruský balet, francúzsky koňak, švédska oceľ, maďarská saláma či americký dolár, by mal znamenať aj pojem slovenská poézia, ale vzhľadom na malú rozšírenosť slovenského jazyka zostane moje zveličenie navždy iba básnickým ornamentom a originálne hodnoty poézie prameniacej priamo zo srdca Európy zostanú navždy zakliate v jazyku, ktorý používa päť miliónov ľudí.
K tomu, aby slovenská poézia za hranicami Slovenska nezostala úplne neznámym pojmom, významným spôsobom prispel básnik Milan Rúfus.
Vývoj slovenskej poézie od druhej polovice 20. storočia po súčasnosť organicky reaguje na literárne podnety i mimoliterárne okolnosti európskeho a svetového kontextu. Československo sa po roku 1945 na základe dohôd víťazných mocností o povojnovom usporiadaní Európy ocitlo vo sfére záujmov Sovietskeho zväzu a Slovensko v rámci Československa v podmienkach silne centralizovaného štátu. Od februára 1948 sa Československo štyri desaťročia komplexne i kultúrnopoliticky vyvíjalo v spoločenskom systéme charakterizovanom mocenským monopolom komunistickej strany.
Uvedené súvislosti znamenali v prvej polovici 50. rokov 20. storočia závažný zlom vo vývine slovenskej poézie, ktorá na určité obdobie prerušila kontinuitu vlastného dejinného smerovania na pozadí aktuálnych trendov európskej a svetovej literatúry a horúčkovito sa pokúšala o aplikáciu požiadaviek normatívnej estetiky a kreatívnej metódy socialistického realizmu, ktoré vyústili do plagátového schematizmu.
Ale už druhá polovica 50. rokov priniesla nové impulzy, ktoré symbolizujú knižné debuty práve Milana Rúfusa Až dozrieme (1956) a jeho generačného spolupútnika Miroslava Válka Dotyky (1959). Tieto tvorivé činy predstavujú návrat slovenskej poézie zo slepej uličky oficiálnej rétoriky, patetickej dikcie a povinného optimizmu, návrat k spontánnej súkromnej výpovedi, originálnemu lyrickému hľadačstvu a k nezameniteľnej osobnostnej imaginatívnosti, ktoré zároveň reprezentujú oživenie prerušených predchádzajúcich vývojových tendencií symbolizmu, poetizmu, vitalizmu a surrealizmu.
To však vôbec neznamená, že básnické výkony Milana Rúfusa a Miroslava Válka sú literárne spríbuznené. Naopak - sú individuálne vyhranené a formálne neopakovateľné. Ak je Rúfus duchovne zakotvený v pevnine kresťanských názorových konštánt a v tradicionalistickej obraznosti inšpirovanej náboženskou a národnou symbolikou, tak Válek je duchovne otvorený vesmíru mnohorozmerného intelektuálneho univerzalizmu, je očarený i sklamaný z reálií moderného sveta, tŕpne pri permanentných morálnych zlyhaniach človeka a spoločnosti.
Obe kľúčové osobnosti modernej slovenskej poézie nevdojak demonštrujú, že skutočné autorské veličiny vždy zákonite presahujú úzko vymedzené hranice generačnej kategorizácie, tematickej orientácie, hodnotovej polarizácie či kolektívnych formálnych inklinácií k uprednostňovaniu určitých výrazových prostriedkov. Preto možno zodpovedne konštatovať, že pokusy literárnej histórie vtesnať slovenskú poéziu druhej polovice 20. storočia do korzetov vymedzených časových období, generačných manifestov, rozličných smerov a najmä programových skupín sú nenáležité, márne a neopodstatnené. Všetky výrazné autorské individuality totiž prirodzene popierajú akékoľvek škatuľkovanie - či už na základe vonkajších alebo vnútorných znakov - a na druhej strane sa menej významní autori radi opierajú o barličky skupinového imidžu. Týka sa to aj najčastejších omylov založených na zoraďovaní a zaraďovaní slovenských básnikov druhej polovice 20. storočia do apriórnych schém konkretizmu, či grúp osamelých bežcov a barbarov.
V skutočnosti register metaforickej polyfónie modernej slovenskej poézie postupne a každý po svojom obohacovali predstavitelia viacerých generácií, rozmanitých názorových pozícií a lyrických konfesií - predovšetkým Vojtech, Mihálik, Jozef Mihalkovič, Ľubomír Feldek, Dezider Banga, Vojtech Kondrót, Pavol Stanislav, Štefan Moravčík, Ján Švantner, Daniela Hivešová-Šilanová, Daniel Hevier, Pavol Janík, Teodor Križka a Jozef Urban. Pri vedeckej interpretácii súčasnej slovenskej poézie sú všetky konečné súdy predčasné, hoci mnohé z nich sú veľmi zaujímavé. Napríklad podľa názoru ruskej poetky, prekladateľky a literárnej vedkyne Natálie Švedovovej je Válek hlbší a Janík vynaliezavejší. Ale nerád by som končil egocentricky.
Modernú slovenskú poéziu si ani len teoreticky nemožno predstaviť bez básnika Milana Rúfusa a jeho básní, ktoré sú prevažne pôsobivými a nekonvenčnými modlitbami. V poslednom rade dozaista treba pripomenúť, že Spolok slovenských spisovateľov reprezentovaný predsedom PhDr. Jánom Tužinským, PhD., niekoľko rokov opakovane predkladal návrhy na udelenie Nobelovej ceny za literatúru Milanovu Rúfusovi a hľadal a nachádzal podporu tomuto návrhu nielen v rozmanitých konfesionálnych autoritách Slovenska, vrátane jeho materskej Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, lež i Rímskokatolíckej cirkvi a Židovskej náboženskej obce, ale aj v relevantných literárnych autoritách v zahraničí. Pravdaže, medzi nimi nechýbala Únia českých spisovateľov.
Autor: PAVOL JANÍK
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |