Roku 388 pred Kristom vyzval filozof Platón otcov Atén, aby vyhnali do exilu všetkých básnikov a rozprávačov, lebo ohrozujú spoločnosť. Keby tu bol dnes s nami Platón, autor prvej ústavy, bol by v tomto ohľade šťastný. Slovenskí básnici a prozaici sa dostali do vyhnanstva. Premiéri (a spoluautori prvej ústavy a jej aplikácie) Mečiar, Fico a Dzurinda určite dobre vedia, akým spôsobom autori ohrozujú spoločnosť a prečo bolo potrebné finančne zraziť slovenskú kultúru na kolená a nižšie a systematicky ju financovať na chvoste EÚ. Dvaja z týchto premiérov sa iste spolu medzi štyrmi očami radujú, že každý druhý týždeň šikovne finančným útlakom cenzurujú elitný časopis...
Básnikov a prozaikov horeuvedení traja a ich garda "na kultúre" a po dramaturgiách, predovšetkým v SND, STV... vyhnali z javísk a digitálnych médií. Publikum sa potom v čase opony alebo záverečných titulkov spravidla čuduje, hoci na tom niet ničoho čudesného. Chvíľky poézie a televízne pondelky sa dlhodobo darili, lebo prinášali výpovede a kultivovali literárnu komunikáciu, dramatizovali úspešné príbehy a vari posledným evergreenovým hitom v končiacich sa dejinách slovenskej kultúry sa stala "voda" Joža Urbana. Na javisko sa pritom záhadným spôsobom dostane nie osvedčená kvalita, napr. medzinárodne renomovaný dramatik Osvald Záhradník či víťaz medzinárodnej dramatickej radokovskej súťaže Pavol Janík, ale hoci začínajúci scenárista Pavol Rusko, ktorému sa nekvalifikovaným poškodením z osvedčeného príbehu Eleonóry Gašparovej podarilo vykresať akurát námet na uštipačné recenzie. Slovenský film zomrel, povedané s Vladom Godárom, približne vtedy, keď zo Šabachovej prózy vznikali Pelíšky, svojho druhu parádny český film. U nás najust a naopak a v protismere, porubjakovcami zakázanú hru adaptoval autor do prózy (Mikuláš Kočan: Diabol).
A keď sa nám pominie básnik, autor najhlbší a všeobecne uznávaný, "treba" jeho význam perfídne cynicky mediálne zrelativizovať, po slovensky aj po anglicky (SME, Slovak Spectator). Odhadujem, že tŕňookí sluhovia dlho museli hľadať tú "správnu" postfašistickú formuláciu. O zosnulom sa už len z piety v rozlúčkovom texte nikdy, v žiadnej kultúre, nikde na svete nehovorí v plurále, ale pre printmédiá v cudzích rukách sa - bohužiaľ - jedinečný a svetovo unikátny básnik Milan Rúfus stal "jednou z ikon".
Roku 388 pred Kristom vyzval filozof Platón otcov Atén, aby vyhnali do exilu všetkých básnikov a rozprávačov, lebo ohrozujú spoločnosť...
Škoda slov aj škoda mlčať. Táto noc nebude krátka.
Autor: ANDREJ FERKO
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |