Treba otvorene konštatovať starostlivo zamlčiavanú pravdu a najlepšie strážené verejné tajomstvo súčasnej spoločnosti. Každý súdny človek sa môže v ktorejkoľvek oblasti života presvedčiť, že nielen štatisticky väčšina obyvateľov nedosiahla priemernú životnú úroveň spred novembra 1989, ale väčšina občanov Slovenskej republiky je vývojom po novembri 1989 sklamaná a nemyslí si, že uskutočnené štátne prevraty dosiahli publikované predsavzatia, vďaka ktorým pred rokmi získali masovú podporu.
Nežné revolúcie nevyriešili problémy a protirečenia, ktoré motivovali ľudí k objektívnej potrebe či aspoň k nutkavému želaniu zásadných spoločenských zmien.
Odpoveďou na všetky proklamované politické teórie a propagované ideologické vízie je každodenná ľudská skúsenosť, ktorú prežívame na vlastnej koži u nás doma i v medzinárodných vzťahoch. Ani jeden psychicky zdravý jedinec nemôže byť presvedčený o skandovanom víťazstve pravdy a lásky. Nedostavili sa opodstatnene požadované občianske cnosti, ani vytúžená kompetentnosť mocných.
Všetky generácie sa s hrôzou a strachom pozerajú nielen na rastúcu kriminalitu, terorizmus a ich stúpajúcu brutalitu, ale aj na rastúcu aroganciu moci, cynickú vojnovú rozpínavosť a čoraz surovejšie zákroky polície.
Ako sa bežní smrteľníci pozerajú na privilégiá dnešnej nomenklatúry privatizovaného kapitálu? Sociálne napätie si dobre uvedomujú aj zbohatlíci, ktorí žijú v rodinných pevnostiach, prepravujú sa v luxusných autách s nepriehľadnými sklami a obklopujú sa súkromnými bezpečnostnými službami.
Sú to len prechodné problémy, detské choroby poprevratových období? Trvajú už príliš dlho. Iste - skôr alebo neskôr - nastúpi negácia negácie.
Základný rozpor dnešného sveta, o ktorom si viacerí mysleli, že bol atribútom len niekdajšieho politického režimu, má oveľa hlbšie korene. Porážka jedného usporiadania spoločnosti systémom možno schopnejším, ale s tou istou špirálou výroby a spotreby, nevyriešila to, čo budúci svet potrebuje.
Principiálny historický konflikt sa celkom prirodzene prejavuje aj ako generačný problém. Disharmonický vzťah starších a nastupujúcich pokolení nás ešte veľmi nepríjemne prekvapí. Nikomu nemožno brániť v tom, aby hľadal svet skutočných hodnôt a perspektívnych šancí vlastného rozvoja. Každý môže len upozorňovať na úskalia nezodpovedných ekonomických, sociálnych, politických a kultúrnych experimentov a deliť sa o vlastné skúsenosti.
Ľavica a pravica - dve strany jednej mince, dve strany jedného tela, dve strany jedného parlamentného organizmu. Z názvov a vyhlásení politických subjektov ťažko prečítať skutočnú logiku, pohnútky a ciele ich praktických krokov. Čo vlastne znamená sociálne cítenie, ľavicová politika a socializmus dnes?
Je to predovšetkým solidarita ľudí. Je to civilizácia, ako povedal Šimon Peres. Na svete žije viac ako šesť miliárd ľudí. Všetci majú právo na dôstojný život. So sociálnym ponížením nadobudli prvé skúsenosti aj občania Slovenska. Nielen tých pol milióna nezamestnaných, ale aj vzdelaní ľudia v kultúre, v školstve, zdravotníctve a inde. Sociálne cítenie vyviera z prirodzenej potreby byť prospešný iným. Je to aj fantómová bolesť, ktorú človek pociťuje, keď nezaslúžene trpia druhí.
Dôležité je pochopiť rozdiel medzi sociálnym cítením a ľavicovou politikou. Tá smeruje predovšetkým k modelovaniu funkčnej spoločnosti. Sociálny program nie sú milodary, ale vytvorené zdroje, bez ktorých zostanú aj najkrajšie slová len zbožnými želaniami a prázdnymi frázami. Ale s poníženými ľuďmi, s pocitom sociálnej nespravodlivosti dostatočné zdroje spoločnosť nikdy nevytvorí.
Takmer dve desaťročia prežívame obdobie transformácie. Je to neštandardná situácia, v ktorej klasifikácie politických modelov na ľavicové a pravicové neraz akoby zlyhávali a strácali zmysel. Hlavnou otázkou je dosiahnutie stability rozvoja funkčnej spoločnosti a fungujúcej ekonomiky. V tom je zakomponovaná dynamická rovnováha pravicových i ľavicových prvkov politiky, ich vzájomná súvzťažnosť, vyváženosť, závislosť a podmienenosť.
Mnohí uznávaní politológovia nevidia dostatočnú perspektívu ani národných štátov, ani socialistických myšlienok. Tejto časti názorového spektra dnes patrí mediálny a mocenský monopol. Existujú však aj nemenej vyargumentované opačné názory, aj keď im súčasná cenzúra, realizovaná najmä ekonomickými prostriedkami, nedáva priestor, aby v spoločnosti zazneli dostatočne nahlas.
Konflikt medzi etablovaným spoločenským systémom a novo vznikajúcou spoločenskou skutočnosťou môže vzplanúť nielen v dôsledku zotrvačnosti starého poriadku, ale aj necitlivým alebo dokonca násilným presadzovaním nových vízií, ďaleko predbiehajúcich realitu sveta. Napríklad Ralph Dahrendorf si tieto veci uvedomuje, keď sa na jednej strane hlási ku kantovskému projektu svetovej občianskej spoločnosti, ale na druhej strane hovorí: "...neexistujú nijaké známky toho, že by sa národný štát i so svojimi kritickými úlohami, vďaka európskemu procesu spolupráce, už prežil..." Vrelo tiež možno súhlasiť s jeho pochybnosťami o predstave budúcej Európy ako kombinácie regionálnych autonómií a nadnárodných inštitúcií. Korene národných štátov sú v Európe veľmi hlboké, a tak aspoň pre prvú polovicu budúceho storočia znie pravdepodobnejšie cesta k ich konfederácii či federácii.
Mocní vždy majú tendenciu preceňovať svoje možnosti a nebrať do úvahy reálny vývoj a racionálnu oponentúru. Nikomu však nerastú stromy do neba, ani ničí mocenský monopol netrvá večne. Presvedčili sa o tom aj bohorovní komunisti, aj všetky doteraz jestvujúce formy celosvetových ríš a ambicióznych veľmocí. Nebude to inak ani vo vzťahu k súčasnej etape historického vývoja.
Doterajšia vnútropolitická i zahraničnopolitická orientácia Slovenskej republiky generuje vážne riziko nezvládnuteľných dôsledkov. Štát sa ostentatívne vzdáva sociálnych funkcií a finančných zdrojov, výsledky ekonomickej činnosti sa zo Slovenska už dlhodobo programovo presúvajú do zahraničia. Na našom území tak zostávajú len neblahé sociálne a ekologické efekty, na ktorých riešenie niet dostupných možností.
Nepriaznivý vývoj treba na základe racionálnej analýzy podstatne korigovať v súlade so záujmami väčšiny obyvateľov. Keď hovoríme o výzvach budúceho sveta a usilujeme sa dovidieť za horizont prítomnosti, niet pochýb, že to, čo sa črtá pred nami ako schodná cesta, je v Európe spojené s princípmi, ktoré dnes nazývame socializmus. Ten socializmus, ktorého bolo v uplynulých desaťročiach viac vo Švédskom kráľovstve a Nemeckej spolkovej republike ako napríklad v Československu.
Autor: PAVOL JANÍK
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |