Keď som začiatkom 90. rokov v súvislosti s módnymi lustráciami v denníku Koridor načrtol problém dvojitých agentov, ktorí pôsobili v spravodajskom aparáte socialistického Československa, ale zároveň ich riadili zahraničné špeciálne služby, tak ma vzápätí v Slovenskom denníku pseudonym OTO RADAR vymenoval do mojej zatiaľ najvyššej politickej funkcie - konkrétne mi prisúdil post člena ilegálneho ÚV KSČ, ustanoveného po 17. novembri 1989. Mimochodom - historický Slovenský denník v Budapešti vydával ešte počas Rakúsko-Uhorska starý otec mojej manželky Viktor Sekey, ktorý zamestnával dve sady redaktorov - jeden súbor osôb sa podpisoval pod články (tých sústavne zatýkali za uverejňovanie protištátnych príspevkov); druhá garnitúra spomínané materiály písala, ale nepodpisovala sa pod ne (aby ich nemohli zavrieť, a teda publikačne umlčať).
Pozrime sa, ako definuje dablérov oficiálna terminológia amerických výzvedných organizácií: agent, ktorého spravodajská služba používa pre svoje účely v bezpečnostných štruktúrach protivníka, sa nazýva dvojitý agent. Pravdaže - nemusí vždy ísť len o dve konkurenčné špionážne inštitúcie: agent, ktorý slúži trom spravodajským službám, ale jednej alebo dvom z nich neposkytuje v rámci provokácie významné informácie, sa nazýva trojitý agent. Na dôvažok si už len objasnime, čo majú na mysli vo vládnych agentúrach USA, keď hovoria o provokácii: ide o činnosť, ktorej cieľom je podnietiť osobu, organizáciu, spravodajskú službu alebo vládu, aby vykonala akciu, ktorá ju poškodí.
A tak sa s odstupom dvoch desaťročí opäť vraciam k pôvodnej dileme: tí, ktorí pôsobili v spravodajských orgánoch niekdajšieho východného bloku ako agenti západných rozviedok sú z dnešného hľadiska hrdinovia neviditeľného frontu Studenej vojny, alebo odsúdeniahodní prisluhovači totalitných režimov? Vyslovená otázka nie je vôbec akademická, o čom svedčia najnovšie správy o Helmutovi Zilkovi, podľa ktorých bol dvojitým agentom a pre československú Štátnu bezpečnosť pracoval pod vedením americkej CIA. Medializované vyjadrenia pražských expertov disponujúcich archívnymi spismi ŠtB sú pochopiteľne nemysliteľné bez tichého súhlasu Ústrednej spravodajskej agentúry USA, ktorá sa však - prirodzene - sama k podobným prípadnom oficiálne nevyjadrí a svoje archívy veľmi selektívne odtajní (sprístupní vedeckým bádateľom) spravidla po sedemdesiatich až deväťdesiatich rokoch.
Pripomeňme, že osemdesiate výročie vzniku nezávislého Československa v októbri 1998 sa stalo kulisou pre hru medzinárodných rozmerov, ktorá v jazyku pražských médií dostala názov Kauza Zilk. Jej hlavnými aktérmi boli popri Helmutovi Zilkovi prezident Václav Havel a senátor Václav Benda (bývalý riaditeľ Úradu pre dokumentáciu a vyšetrovanie zločinov komunizmu).
Na listine približne 90 osobností, ktoré mali pri príležitosti štátneho sviatku 28. októbra 1998 dostať v Prahe vysoké vyznamenania, bol aj Dr. Helmut Zilk. O tom, že ho ocení jeho priateľ Václav Havel, sa Zilk dozvedel niekoľko mesiacov vopred, keď ho navrhol český veľvyslanec vo Viedni, ktorý veľmi vyzdvihoval jeho prácu vo funkcii predsedu Spoločnosti rakúsko-českého priateľstva. O to väčšie bolo Zilkovo prekvapenie, keď 23. októbra 1998 vydala ČTK správu, ktorá vyvolala v Prahe a v susednom Rakúsku veľký rozruch. Prezident Havel - vzhľadom na informácie, ktoré krátko predtým získal, - sa rozhodol bývalému viedenskému starostovi Zilkovi rad neudeliť.
Vysvetlenie chýbalo, ale o to sa postaral na druhý deň mníchovský denník Süddeutsche Zeitung. Článok s názvom Bývalý viedenský starosta - údajný špión pre ČSSR uvoľnil lavínu špekulácií, diskusií a dohadov, ktoré na niekoľko mesiacov rozvírili hladinu verejnej mienky a diplomatických vzťahov. Autor uvedeného príspevku, pražský korešpondent Peter Brod, sa pri tom odvolával na spoľahlivé pramene a tvrdil, že Zilk od roku 1953 do roku 1969 pracoval pre československú špionáž a dostal za to celkom 66 000 šilingov. Zilk všetky obvinenia poprel a označil ich za úplný nezmysel: "Nehovorím, že som sa nikdy s rozličnými agentmi nestretol. Určite som sa s nimi stýkal, pretože každý diplomat východného bloku - ako každý vie - bol v skutočnosti agentom. Ale nikdy som nepodpísal nijaký záväzok spolupráce."
Helmut Zilk vyštudoval pedagogiku a svoju životnú dráhu začal ako učiteľ. Hoci bol katolík, po vojne vstúpil do Zväzu komunistickej mládeže. Od roku 1950 bol členom SPO, vtedy Socialistickej a dnes Sociálnodemokratickej strany Rakúska. Od polovice 50. rokov pracoval v rakúskej televízii, kde pripravoval najmä vzdelávacie a diskusné relácie. Jeho reportáže z Prahy v prvej polovici 60. rokov so sympatiami referovali o zápase intelektuálov s dogmatizmom. Generálny riaditeľ Rakúskeho rozhlasu a televízie Gerd Bacher ho v roku 1967 vymenoval do funkcie programového riaditeľa. Po siedmich rokoch vstúpil do rakúskeho politického života ako minister kultúry. V roku 1984 sa stal primátorom Viedne a bol ním 10 rokov.
Talentovaný novinár a politik Helmut Zilk sa vedel pohybovať v ľavicových i pravicových kruhoch. Počas Studenej vojny sa ako minister kultúry zúčastnil na demonštrácii proti americkým nukleárnym raketám a zároveň vyvíjal tlak na československú vládu s cieľom dosiahnuť prepustenie Václava Havla. Jeho meno sa vynorilo v roku 1987 medzi potenciálnymi kandidátmi na úrad rakúskeho prezidenta. Zilk však reagoval verejným vyhlásením, že sa o túto funkciu nebude nikdy uchádzať. Bombový atentát, ktorý zorganizovala ultrapravicová teroristická skupina (Bajuvarská oslobodenecká armáda), ho vážne zranil a zdeformoval mu ľavú ruku. Terčom pravicových extrémistov sa stal vzhľadom na to, že sa verejne zastával utečencov a cudzincov, ktorí vo veľkom počte prúdili do Rakúska. Za zásluhy o rozvoj vzájomných vzťahov mu udelili čestné občianstvo Prahy i Bratislavy.
V súvislosti s aférou Zilk vtedajší líder českej parlamentnej opozície Václav Klaus (ODS) kritizoval konanie prezidenta Václava Havla, ktoré označil ako škandalózne. Prezident Havel zasa obvinil denník Süddeutsche Zeitung, ktorý sa podľa jeho vyjadrenia stal nástrojom intríg zorganizovaných v Českej republike. Pôvodcom aféry bol Václav Benda, niekdajší šéf Úradu pre dokumentáciu a vyšetrovanie zločinov komunizmu (ÚDV). Ten opakovane vyhlásil, že Helmut Zilk bol plateným agentom Štátnej bezpečnosti a dokonca tvrdil, že medzi osobnosťami, ktoré prezident Václav Havel 28. októbra 1998 vyznamenal, boli ďalší agenti ŠtB, ako aj agenti nacistickej Tajnej štátnej polície (Gestapo) z čias protektorátu. Aby bola celá aféra ešte absurdnejšia, tak podľa vyjadrenia vedúceho prezidentskej kancelárie Ivana Medka práve Václav Benda neoficiálne preveroval navrhovaných kandidátov na vyznamenanie a sám bol medzi vyznamenanými.
Dôsledkom zákulisných intríg, ktoré využili najmä potenciál politického fanatizmu kruhov reprezentovaných Václavom Bendom, nebolo iba poškodenie dobrého mena Helmuta Zilka a Václava Havla, ale predovšetkým zníženie medzinárodnej dôveryhodnosti Českej republiky a zhoršenie rakúsko-českých vzťahov. Jeden z povolaných expertov na politické technológie vtedy zdôraznil, že v solídnom štáte nemá byť priestor na ventilovanie zachladnutého disidentstva, súkromníčenie na poli tajných služieb a polnočné telefonické konšpirácie. Mimochodom - Václav Benda dával po roku 1989 rovnako ako predtým najavo, že sa nehodlá prispôsobiť politicky korektným trendom. Schvaľoval Pinochetovu vojenskú diktatúru a na adresu masového vraha generála Pinocheta vyhlásil, že ho nepokladá za zločinca, ale za statočného muža, ktorý zachránil svoju krajinu pred ľavicovým nebezpečenstvom.
Významnému politikovi Dr. Helmutovi Zilkovi - napriek medzinárodnému škandálu pražskej proveniencie - udelili viacero prestížnych kultúrnych, vedeckých a štátnych ocenení v mnohých krajinách Európy a sveta, vrátane čestného doktorátu Tokijskej univerzity. O tom, že USA zachovali Zilkovi priazeň svedčí aj spôsob, akým sa o ňom v knihe Mezinárodní dezinformace - černá propaganda, aktivní opatření a tajné akce (Mladá Fronta, Praha 2000) zmieňuje Ladislav Bittman. Autor bol zástupcom náčelníka dezinformačného odboru pražskej centrály Československej spravodajskej služby. S Zilkom spolupracoval ako dôstojník ŠtB legalizovaný vo Viedni v diplomatickej funkcii kultúrneho atašé a sám neskôr prebehol k CIA. Lenže to sú pre horúce hlavy, ktorým vyhovujú jednoduché riešenia, priveľmi zložité a chladne vykalkulované strategické hry skutočných spravodajských profesionálov.
Autor: PAVOL JANÍK
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen (ISSN 1210-1494)