Medzi prvých gratulantov Baracka Obamu patril Michail Gorbačov. Odporučil mu urobiť v Amerike perestrojku. Spomínam si na to slovo. Na našu jar pred dvadsiatimi dvoma rokmi. Na príchod strojcu perestrojky. V Bratislave sa vtedy krásne rozjasnilo. Všetky chodníky od Poľského kultúrneho strediska až po Baťu boli vtedy plné. Moja známa, redaktorka z televízie, sa s mikrofónom prebíjala pomedzi ľudí. „Čo hovoríte na návštevu Michaila Gorbačova?” Považovali ju za veľkú udalosť. Nadšenie nemalo ďaleko od čakania na zázrak. Celý svet skandoval Gorby, Gorby. Bolo chladno, ale nikto z námestia neodchádzal. Môj malý syn odmietal navliecť si rukavice: čo keby mu Michail Sergejevič prišiel podať ruku?
Po prvý raz som na strechách domov videla postavy v čiernych maskáčoch a so samopalmi: šialenci, čo tam chcú? Nie, nemierili na Spasiteľa, ale človek nikdy nevie.
Do Bratislavy prišiel Gorbačov aj s manželkou. Raisa mala oblečené elegantné paleto s vysokým stojačikom. Vyzerala elegantne, štíhlo, vzpriamene. Šikarnaja, glamurnaja, povedali by dnes Rusi. Dvojicu ľudia vítali nadšene a spontánne. Nijaké povinné špaliere so školskými deťmi. Raisu oblieka Sláva Zajcev, šuškalo sa v dave. Raisa Maximovna kývala ľuďom, rukáv paleta sa mierne skĺzol, rukavičky jej siahali až po lakeť. Jednu si stiahla, mávala a zdržanlivo sa usmievala. Ako kráľovná. Michail Sergejevič si z hlavy zložil klobúk a zamával ním. Dav tlieskal. On sa ukláňal. Okolo námestia urobili policajti živú reťaz, aby ľudia od radosti dvojicu neušliapali. Michail Sergejevič s manželkou vlastnoručne položil kvety k soche partizána od Jána Kulicha, pietne postál, poobzeral sa, a potom rozhodným krokom vykročil k národu za špalierom policajtov. Ochranka sa mohla zblázniť. Chytal vystrčené dlane, mával tým klobúkom. Raisa Maximovna stála pri ňom, nohy obuté v elegantných lodičkách, hoci aj vtedy bolo dosť chladno. V ušiach sa jej ligotali pravé perly, aké nosila princezná Diana a britská ministerská predsedníčka Margaret Thatcherová. Vraj keď boli s Michailom Sergejevičom v Londýne, vyslovila Raisa Maximovna želanie kúpiť si rovnaké náušničky, a tým si veľmi získala srdce železnej lady. Žiadna manželka generálneho tajomníka dovtedy nevyslovila podobné želanie. Generálni tajomníci akoby manželky nemali. Jediná žena, ktorá zo Sovietskeho zväzu chodila s politikmi po svete, bola kozmonautka Valentina Tereškovová. Gorbačovovci všetko zmenili. Gorbačov hovoril, že viac demokracie znamená viac socializmu.
Čo si myslel v skutočnosti?
Českému básnikovi Jaroslavovi Čejkovi na návšteve v Ríme vysvetlil A. J. Liehm, ako to Gorbačov myslí naozaj: „Poviem vám taký vtip. Turistovi v Izraeli sa pokazia hodinky. Ide po hlavnej ulici a vidí v jednom obchode vo výklade budík, a tak vojde.
- Môžete mi opraviť hodinky?
- Ale my nie sme hodinárstvo, - povie pán Kohn, - my tu robíme obriezky.
- Ale vo výklade majú, pán Kohn, hodinky, - namieta zákazník.
Pán Kohn sa zahľadí na zákazníka a povie:
- A čo by sme si tam podľa nich mali dať?”
A za seba A. J. Liehm vraj vtedy Čejkovi dodal: „Veľmi by som sa čudoval, keby o tom kšefte, ktorý vedie, Gorbačov nič netušil. Musel by byť alebo veľmi naivný, alebo veľmi prefíkaný.”
xxx
Opäť máme jar. Jeden z neúspešných kandidátov na prezidenta Slovenskej republiky sa nám ešte stále pozerá priamo do očí. Stojí na hodnotách Novembra. November na jeho plagáte sa už píše s veľkým písmenom, ako kedysi Veľká októbrová socialistická revolúcia. Hodnoty sú zatiaľ malé.
O čo v novembri 1989 išlo? Ktoré hodnoty má na mysli neúspešný kandidát na prezidenta?
Vladimír Mináč v roku 1992 napísal:
„Za tie tri roky všeličo vyšlo najavo, všeličo, o čom sme my provinční prostáčikovia nemohli ani tušiť, tajné dohody, len do jednej tretiny viditeľné ľadovce nadácií, úloha výskumných politologických ústavov a výzvedných centier – no to všetko sú iba prídavky k hlavnej piesni. Takzvaný reálny socializmus sa nerozpadol preto, že na jeho čele boli hlupáci a zlosynovia, ani preto, či a akú dohodu dohodol Vatikán s poľským klérom, ani preto, že niektorí opoziční boli v žolde. Boli iste aj hlupáci a zlosynovia, aj tajné pakty a zjavné doláre. Ale rozpad reálneho socializmu spôsobilo víťazstvo staronového vlastníka, víťazstvo obrneného konzumného človeka, ktorý odmietal už dívať sa na rozsvietené výklady z diaľky. Všetci svojím dielom prispeli k Udalosti...”
Mýlil sa Vladimír Mináč v roku 1992?
Čo sa dá vidieť a vedieť dnes?
Čoskoro sa začnú manévre na oslavy 20. výročia Veľkej Nežnej Zamatovej Revolúcie. Manipulátori už dávnejšie rozdelili ľudí na Hodnotových a Boľševikov. Víťazmi sú Hodnotoví. Hodnotoví majú vždy pravdu, ako každý víťaz. Porazení majú byť nielen potrestaní, ale predovšetkým poznamenaní. Pravda je pre víťazov vždy len jedna. Tá ich.
Ale kto je víťaz? Kto je porazený?
Ústav pre súčasné dejiny Akadémie vied Českej republiky vydal dvojzväzkové životopisné interview presne pod takýmto titulom Vítězové? Poražení? V prvom zväzku Disent v období tzv. normalizácie rozprávajú odpadlíci (t.j. disidenti), čo sa v Československu dialo od vpádu sovietskych vojsk do Československa v auguste 1968 až do novembra 1989. Slovenský disent predstavujú traja: environmentalista Mikuláš Huba, muž roka 68 Ivan Laluha a katolícky aktivista Anton Srholec. Druhý zväzok tvorí rozprávanie politických elít v období normalizácie.
Strednou a východnou Európou v roku 1989 zatriasli revolúcie. Znamenali pád politických režimov a zmeny sféry vplyvu mocností, ktoré vznikli po druhej svetovej vojne.
Ronald Reagan po nástupe na čelo americkej administratívy označil nepriateľa, nazval ho Ríšou zla a USA stavili na „uzbrojovanie” sovietskeho impéria. Táto politika sa ukázala pre Spojené štáty ako veľmi úspešná – rozpadol sa Sovietsky zväz, rozpadli sa jeho satelity a začala sa kresliť nová politická mapa s novými sférami vplyvu. Dokument Českej akadémie vied prináša svedectvo, ako vnímali zmenu taktiky jednej zo superveľmocí vplyvní politici, tí v disente i tí vo vrcholných orgánoch vtedajšieho Československa. Miroslav Štěpán bol jedným z nich. Hovorilo sa o ňom ako o mužovi, na ktorého sa čaká. Až kým ho nevypískali robotníci na dvore ČKD. Bolo to po študentskej manifestácii 17. novembra 1989 v Prahe. Dievčatá s kvetmi, proti nim štíty policajtov. Temná ulica, napätie. Húkačky a zúfalý krik: Máme holé ruce! Na Albertov pochoduje aj Alexander Dubček, no pražskí disidenti v sprievode nie sú.
V Moskve 28. októbra 1989 na recepciu k štátnemu sviatku ČSSR prišiel opitý Gerasimov. Povedal, že v polovici novembra budú v Československu ulice plné. A že dôvodom nebude požiadavka odchodu sovietskych vojsk, ale vnútorný problém v KSČ. Ukazoval dokument, kde to bolo napísané, Jakeša mal vymeniť Miroslav Štěpán. Ale to najdôležitejšie bolo, že Gorbačov chce doriešiť otázku Československa a Nemecka bezprostredne po oficiálnej návšteve Talianska, pred stretnutím s Reaganom na Malte. Štěpána (ako spomína v dokumente) to vraj nahnevalo, napísal si: co se do nás sere.
Disidenti, osobitne v Prahe, žili pod drobnohľadom tajnej polície, ktorá ich zadržiavala dlho
pred dohovorenými aj celkom nevinnými schôdzkami. Znepríjemňovala im život. Boli odpočúvaní a sledovaní. Ako je možné, že tesne pred 17. novembrom, ani po ňom, nikoho nezadržali? Václav Havel odišiel s priateľkou na Hrádeček, v Prahe na Albertove bola iba jeho žena Oľga. V dokumente VPN sa hovorí, že disidentov tajní zvážali do Prahy a povzbudzovali ich, že to tak už nemôžu nechať...
Štátna bezpečnosť mala (a má) svojich špiónov všade na svete. Generálny tajomník Miloš Jakeš informoval 28. novembra 1989 politbyro, že „naši” v Amerike nasadzujú krk, aby zistili, čo sa chystá. Karel Urbánek na prvom stretnutí s Havlom hovorí, že čítal akési zvodky, kde Havel niekedy na jeseň (1989) predpovedá mužovi z Moravy (teda jemu) kariéru generálneho tajomníka. Vtedy to vraj nevedel ani sám Urbánek. Na zasadaní ústredného výboru komunistickej strany 28. novembra 1989 Miroslav Štěpán vyslovil podozrenie, že proti nemu zrejme z prostredia strany niekto intriguje, a že sa môžu stať veľmi zlé veci, ak to bude pokračovať. Obľúbené heslo, ktoré demonštranti skandovali, znelo: na Štěpána bez Štěpána. Premiér ČSSR Ladislav Adamec ešte pred politickým prevratom nadviazal dialóg s disidentmi cez Michaela Kocába a Michala Horáčka. Mal veľmi dobrú pozíciu, ktorú ale stratil po nevydarenom vystúpení na Letné. Ale pri 30. výročí Divadla na zábradlí odovzdával Štěpán divadlu vyznamenanie Za zásluhy o výstavbu a list prezidenta republiky. Bol iniciátorom vyznamenania aj listu, a potom ho v divadle aj čítal. Divadlo bolo plné priateľov z disentu, a to iste neboli jeho priatelia. Všetci tlieskali, pokúšali sa nadviazať spoluprácu Havla a Štěpána. Štěpán bol silný muž. Pražskí disidenti boli v porovnaní s poľskými, maďarskými a nemeckými veľmi slabí. To je určite pre mnohých vyznávačov Veľkého Boja a veľkého Víťazstva nad mocným nepriateľom horká pilulka...
Zostáva veľa otvorených otázok. Čo vedel pred a počas novembra 1989 o situácii prezident Gustáv Husák? Zasahoval do deja aktívne? Hovorí sa, že Čalfu spravil premiérom len preto, aby sa na Hrad nedostal Dubček. Komunistická strana, v ktorej bolo v tom čase viac ako milión sedemsto tisíc ľudí, odovzdala moc síce pod tlakom manifestácií, ale dobrovoľne. Analytici, skúmajúci tento proces, sa dlho divili, ako je to možné v štáte, kde má strana v rukách všetku moc: politickú, vojenskú, bezpečnostnú.
Mnoho ľudí je dnes presvedčených, že komunistickí funkcionári sami túžili po zmene režimu: nechceli byť vlastníkmi už iba naoko. Po politickom prevrate sa mnohí stali fabrikantmi, bankármi, finančníkmi, rentiermi...
Zmena v roku 1989 na svojom začiatku vôbec nebola označovaná za zmenu režimu. Na začiatku sa volalo po dialógu a socializme s ľudskou tvárou. Až neskôr, keď opozícia zistila, že vlastne nemá nepriateľa, pritvrdila. Pamätám sa, ako vo februári 1990 z balkóna Melantrichu rečnil môj vtedajší kolega, poslanec OF vo FZ ČSFR Miroslav Macek: „Komunisté jsou jako moli, prožrali se všude. Komunistu se nezbavíme tím, že je vyhubíme, ale jen tím, že z nich naděláme kapitalisty.” Vcelku sa podarilo. Mnohí bývalí komunisti sú v prvých šíkoch boja za kapitalizmus. Často tvrdia, že oni nechceli byť v komunistickej strane, ale museli. Ja sa pamätám len na tých, čo sa tam tlačili...
Čo teda vieme o hodnotách novembra 1989? Ale môžeme vedieť, a nie že nie. Spolu dvetisíc strán autentickej histórie. Kto chce naozaj vedieť, o aké hodnoty komu išlo, môže si dokumenty ľahko zadovážiť. Ležia v celých haldách v Lacných knihách. Ľudia okolo nich prechádzajú celkom nevšímavo.
A kto by chcel vedieť o hodnotách novembra ešte viac, môže si nájsť ďalší z radu dokumentov: český historik Václav Suk ponúka Labyrintem revoluce s podtitulom Aktéři, zápletky a križovatky jedné politické krize. Ďalších päťsto strán hodnotného čítania.
xxx
Všetko sa začalo Gorbačovom.
Spomeňme si, kde sa vzal ten fľakatý mužík, ako ho dnes označujú mnohí, čo mu nevedia prísť na meno.
Do popuku boli vtedy politické vtipy. Smiali sa na nich dokonca aj ich aktéri. Najlepšie vtipy pochádzali z Rádia Jerevan. Otázka poslucháča: „Možno vo Švajčiarsku vybudovať komunizmus?” Rádio Jerevan odpovedá: „Možno, ale škoda takej krásnej krajiny.“ Alebo ten, ako imperialisti z Číny zaútočili na mierumilovne orúci traktor. Traktor streľbu opätoval a potom odletel. Alebo otázka na Rádio Jerevan: „Je pravda, že v Moskve rozdávali mercedesy?“ „Je to pravda, ale nie v Moskve, ale v Tbilisi, nie mercedesy, ale bicykle, a nie rozdávali, ale kradli.”
Ľudia si mysleli a robili svoje, a funkcionári tiež. Čudovali sme sa, keď sme v televízii videli dospelých ľudí vítať sotva na nohách stojaceho starého muža Leonida Iľjiča Brežneva. Akosi ho dostrkali k predsedníckemu stolu, ba aj k tribúnke. Všetci tlieskali. Plná sála mužov a žien povstala a asi sa tešili, že Leonid Iľjič Brežnev žije. Ťapuškal s nimi. Potom začal hovoriť. Kamera sledovala, ako omáľa v ústach protézu, mikrofón zachytil nezrozumiteľné mumlanie. Noviny na druhý deň pretlmočili, čo to vlastne huhňal. Daragyje tovarišči.
Keď zomrel, do vestibulu našej redakcie (Smena) umiestnili kondolenčnú listinu. Na stolíku, zakrytom čiernym plátnom, stála váza, vo váze kytica červených klincov previazaná čiernou stuhou. Vedľa vázy položený otvorený zošit s tvrdými čiernymi doskami a v prvý deň aj pero. Na druhý deň pero ktosi ukradol. Všetci členovia redakcie sa do kondolenčného zošita podpisovali. Vedľa zošita bol opretý zarámovaný portrét ostro rezanej mladej tváre s vysokým a širokým čelom, rovným nosom, úsmevom zmrveným v kútikoch úst, so zrasteným obočím a priamym odvážnym pohľadom. Sympatický zrelý muž. Cez roh obrazu čierna páska.
V deň pohrebu sme mali aj panychídu. Predseda strany predniesol reč za zosnulým súdruhom Leonidom Iľjičom, hovoril mu tak synovsky dôverne. Pripomenul jeho význam pre svet a zvlášť pre nás, pre našu vlasť. Spomenul slávnu éru jeho boja za slobodu a knihu Malá zem. Spomenul hrdinstvo mŕtveho. Jedna súdružka z redakcie na panychíde prečítala čerstvú báseň Ľubomíra Feldeka.
Keď sa panychída skončila, mnohí mali zarosené oči. Mnohí sa obávali, či sa nájde teraz v Sovietskom zväze niekto taký veľký ako bol súdruh Brežnev. Mnohí spomenuli, že poslal do Československa tanky. Kto ich teraz odvolá? Sú tu umiestnené dočasne. Dočasnosť sa stala večnosťou. Tento vtip bol už ošúchaný, nebolo z neho do smiechu. Mnohí tipovali, koľko bude mať nový generálny tajomník rokov.
Šéfom pohrebného štábu sa stal akýsi Jurij Andropov. Ukázali ho v televízii. Bol vysušený, žltý a zvraštený, akoby sa nemal dožiť ďalšieho dňa.
„To je významná kapacita, bývalý šéf kágébé,” uznanlivo poznamenal predseda strany. Menej chápavým vysvetlil, že to bude nový generálny tajomník. Potom sme na výrobnom sekretariáte pozerali spoločne na pohreb Leonida Iľjiča. Vysielali ho v priamom prenose. Na pohrebe sa zúčastnili štátnici zo všetkých krajín sveta. Kamera ich predstavila, ako tam stáli na tribúne pri Mauzóleu. Potom kamera zablúdila na mŕtvu kozmeticky upravenú tvár ležiacu na vankúši v priestrannej rakve, celej vyloženej bieloskvúcim taftom. K hlave sa vyštverala pozostalá manželka. Babuška, zapretá o bok rakvy, sa sklonila nad mŕtvu tvár. Asi ju pobozkala. Potom sa k tvári skláňali ďalší pozostalí a asi ju tiež bozkávali. Akoby nemali tých bozkov dosť za života. Potom, keď rakvu súdruha Brežneva spúšťali do hrobu pri Kremeľskom múre, čosi v tom kladkostroji asi zahaprovalo. Súdruh Brežnev rachol do jamy. Zadunelo. Počul to v priamom prenose celý svet.
Pri druhom pohrebe, keď do hrobu spúšťali neduživého generálneho tajomníka Andropova, hrobári už mali fortieľ. Tretí pohreb ďalšieho generálneho tajomníka komunistickej strany Sovietskeho zväzu Michaila Černenka zvládli ľavou zadnou. Báťušku spustili do jamy úplne elegantne. Profesionálne. Mohli pochovať aj celé politbyro.
Napriek výbornej kondícii pohrebných komisií a čiat, nastal obrat. Do čela komunistickej strany Sovietskeho zväzu sa z ničoho nič prekľul päťdesiatročný mladík s okrúhlou plešatou hlavou, na čele s ohnivým materským znamienkom. Niektorí hovorili, že je poznačený. Pred poznačenými sa treba mať na pozore. Zakázal v Rusku piť. Vodka sa po celom Sovietskom zväze predávala iba v určených hodinách. Suchý zákon mal pomôcť najmä rodinám. Aby otcovia rodín nepili, nebili ženy a deti. Príčinliví boli zase o čosi vpredu: v Arménsku napríklad klčovali vinice. Nebude už žiaden arménsky koňak Ararat a bude pokoj. Gorbačov siahol nielen na vodku, ale aj na privilégiá funkcionárom. Nemali už byť rovnejší. Hovoril, že prestavba znamená viac komunizmu. Ponúkal Amerike moratóriá na skúšky jadrových zbraní, a keď nereagovala, zaviedol ich jednostranne. Potom sa začalo Gorbačovovo turné po svete. Prvý raz sa stretol s autorom termínu Ríša zla Ronaldom Reaganom pri ženevskom jazere. „Pán prezident, prečo ste si nevzali šál, je chladno, prechladnete,” mali byť vraj jeho prvé slová pred švajčiarskou vilkou. Hovorí tak temný rytier, predstaviteľ Ríše zla? Tak ľudsky?
Šéf impéria, a nebojuje. Najvyšší veliteľ, a nerinčí zbraňami. To sa zle skončí, prorokovali mnohí.
Pre koho ako. Pre koho? Ako?
Ríša zla začala praskať vo švíkoch.
Na Gorbačova si v dobrom dnes už takmer nikto nespomenie. Pri vyslovení jeho mena mnohí nezabudnú pridať úškľabok. Ako v týchto dňoch: v talianskych Corriere de la Sera a amerických Washington Post citujú vraj z tajných dokumentov, ako Reagan ubezpečoval Gorbačova, že Boh je, existuje.
Spomínam si na Michaila Sergejeviča, ako sa ukláňal na tom našom malom provinčnom námestíčku. Ako sme mu tlieskali. Aká nádej nás zaplavovala.
Vypískali by sme ho dnes?
Môj hrdina z knižky Vtedy na Východe (mohol by ním byť Vladimír Mináč, mohol by ním byť Ján Lenčo...) hovorí:
„Komunizmus nezabili jeho nepriatelia, ten bozk smrti, to smrteľné objatie pochádza od nás samých. Neveríme na rovnosť medzi ľuďmi. Nechceme rovnosť, len nedovolíme, aby nám, komunistom, bol niekto roveň. Preto sme si určili, že sme vedúca sila, preto sme si to dali do zákona, do samého najzákladnejšieho zákona, do zákona zákonov a na večné veky vekov. My určíme, kto má mať a čo má mať.” Hlas mu znel trpko. „Čo si myslíte, koľko z tých milión sedemsto tisíc ľudí, ktorí vlastnia stranícku legitimáciu, vstúpili do strany preto, lebo veria jej ideálom? Čo myslíte?“
Moc bola legálna, ale nebola legitímna, pripomenul mi raz môj syn. Tá uzučká vrstva papalášov už nikoho nereprezentovala. Ich moc pochádzala z tankov šesťdesiateho ôsmeho.
Väčšina ľudí patrila do tej druhej širokej vrstvy. Nechceli sme už takto žiť, vodu kázať, víno piť. Aj preto boli námestia plné pri návšteve Gorbačova, i potom, v novembri 1989.
Ak by som mala pomenovať, aká hodnota mne utkvela v citovej pamäti z tých čias, je to heslo: v jednote je sila!
To až potom, keď moc ležala na ulici, začala sa ruvačka a delenie na Víťazov a Porazených, na Hodnotových a Boľševikov.
A je mi ľúto, že lož má zase dlhé krásne nohy. Budeme ju v tomto roku často vídať, poprechádza sa po vysvietených mólach, vyobliekaná do Hodnôt. Ale v dave sa raz nájde chlapček, čo s Novomeským skríkne, že kráľ je nahý, že nahý je celý.
Přetištěno z Literárneho dvojtýždenníka č. 15-16/2009
Autor: GABRIELA ROTHMAYEROVÁ
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |