Tretí anjel (1)
Pisár Antef bol cudzincom vo svete, v ktorom sa narodil a musel žiť. Nerozumel mu. Často mal pocit, že všetko vôkol neho sa mu posmieva. Cítil sa bezbranný ako nahý človek uprostred obrnených ozbrojencov. Ulice plné hluku uháňajúcich áut, ohlušujúce a rýchlo sa meniace svetelné reklamy, brutálna vtieravosť, to všetko ho zraňovalo a zabíjalo. Ani vtedy, keď sa konečne ráno dostal k počítaču, otvoril ho a čakal, kým sa rozžiari monitor, nebol v ňom pokoj. A nepokoj sa miesil so strachom. Vedel, že to nie je a ani nikdy nebude jeho svet. A čo bolo najneznesiteľnejšie: pocit, že ho sledujú...
Prečo ma sledujú? spytoval sa v najúzkostlivejších chvíľach a bál sa odpovedať si, že preto, lebo sledujú každého.
Ako trávil čas dní, keď mal voľno? Uzavrel sa do najdrahšej zóny absolútnej izolácie a tam sa vždy modlil. Ale stále sa mu zdalo, že sa nemodlí dosť pokorne, a preto sa všetky jeho prosby rozplývajú v bezbrehých temnotách vesmírneho priestoru. Antef zas musel myslieť na zajtrajšok... A modlil sa.
Vzýval toho, koho pokladal za najvyššieho a najvšemocnejšieho s jedinou vrúcnou prosbou: aby ho dostal z tohto sveta, a ak to nie je možné, aby mu dal toľko sily, aby v ňom vydržal.
Boh ho vyslyšal.
Zvolal si zbor anjelov, ktorých stvoril ešte pred človekom, rozpovedal im príbeh nešťastného pisára a spýtal sa, kto z nich mu chce pomôcť.
Prihlásil sa anjel, ktorý nemal to najlepšie meno. Vyznačoval sa prchkosťou, náladovosťou a neraz aj zlomyseľnosťou, vždy celkom bezdôvodnou. Ale Boh mu vždy odpúšťal - nielen preto, lebo odpúšťal vždy všetko, ale najmä preto, lebo v anjelových kúskoch videl aj niečo sympatické... A ani mu len nenapadlo, že azda urobil chybu, keď v ľudskom vedomí spojil predstavu anjela s niečím absolútne dobrotivým.
Anjel zletel na Zem a splynul s pisárom Antefom.
Hoci sa spočiatku usiloval, čoraz neúspešnejšie a bezvýslednejšie, nedokázal byť niekým iným ako sebou samým.
Z Antefa čoraz častejšie a nebezpečnejšie vybuchoval hnev. Slepý neovládateľný hnev na svet, ktorý ho obklopuje. A tento hnev sa pozvoľna menil na nenávisť. Na nenávisť, ktorú prikrmovala a neustále rozdúchavala jeho bezbrannosť.
A vtedy, keď sa dostal do neriešiteľnej situácie a hrozil mu najťažší trest, Boh sa nad ním zľutoval a odvolal anjela, ktorý zasa zlyhal... A znovu zvolal zbor svojich pomocníkov a spýtal sa ich, kto z nich chce nešťastníkovi pomôcť.
Koľko trvalo, kým sa našiel ďalší záujemca? Nadpozemský čas nemožno merať časom pozemským. Ani Antef to nemohol.
Druhý anjel s ním splynul a nastalo nové obdobie jeho života. Spočiatku sa zdalo, a aj Antef tomu úprimne uveril, že všetko vchádza do normálnych koľají a on konečne zvíťazil nad tým, čo pokladal za chorobné výstrelky doby. Začal mať chuť do života, chuť, akú doteraz spoznal len v zriedkavých chvíľkach opojenia a sebaklamu. Lenže čas nezastal ani teraz.
Ani pozemský čas.
Nielen ľudia, aj anjeli sa, povedané ľudsky, časom vyfarbia. Aj druhý anjel... Napriek tomu, že sa snažil zalichotiť svojmu tvorcovi, ako len vládal, napokon zvíťazila jeho podstata. Ani anjeli nedokážu byť niečím iným, ako sú - neanjelmi. Nadľuďmi. Neľuďmi.
Napokon sa prejavilo to, čo v ňom bolo prioritné, teda to, čo primárne určovalo každú jeho myšlienku, jeho čin.
To, čo ľudia nazývajú sebeckosťou. Hoci anjel splýval s Antefom, čoraz väčšmi sa upriamoval na svoje vlastné záľuby - a či záľuby nie sú cieľom každej bytosti. Najprv skryto, neskôr čoraz otvorenejšie, bezočivejšie, agresívnejšie. Pozvoľna prestával byť Antefovou súčasťou - a Antef, ktorý tomu všetkému nerozumel, lebo bol len nevedomým človekom, začal nenávidieť sám seba. A opäť sa začal zmietať v nepokoji, vyvolávať konflikty, opíjať sa. Ani zamak mu nezáležalo na tom, že ľudia ním opovrhujú. Opovrhoval aj on sám sebou...
A trpel.
Tak bezbreho trpel, že ten, ktorý stvoril jeho, anjelov i celý svet, ktorý vopred prijal všetko utrpenie, ktoré mu spôsobí to, čo stvoril, sa už na to nemohol dívať a druhého anjela povolal späť.
Čo teraz?
Antef nevládne ležal na lôžku a už nemyslel na nič. Nevedel, čo sa deje vôkol neho ani vo svete, ktorý je mimo neho a v ktorom sa o ňom rozhoduje. Preto nevedel, že ten, ktorý všetko stvoril, si znovu zvolal zbor anjelov a smutne sa naň zahľadel.
Čo urobí?
Ukázal na najnenápadnejšieho anjela, ktorý doteraz celú svoju existenciu nerobil nič iné, len to, že prijímal osud, ktorý mu Osud uložil a ktorý bol zo všetkých najvecnejší a najtichší.
- Pôjdeš ty!
A tretí anjel súhlasne prikývol a splynul s úbohým Antefom.
Nechcel tým Najvyšší a Najvšemohúcnejší zmyť svoje dva veľké omyly? Nechcel tým vlastne požiadať toho, koho stvoril, o odpustenie?
Keď tretí anjel splynul s Antefom, bola to explózia. V Antefovi i vôkol neho. Ničomu nerozumel. Keď sa začal o niekoľko dní spamätávať, bolo mu, bolo čoraz jasnejšie, že je tu čosi iné, nové, čo doteraz nespoznal. V predkremačnom veku... Hanbil sa, sám pred sebou sa hanbil a keby bol vedel o anjelovi, ktorého odteraz má v sebe, hanbil by sa najväčšmi pred ním...
Bol to ešte on?
Znovu okúsil, čo je to chuť do života, začal s chuťou pracovať a práca mu prinášal radosť, akú doteraz nespoznal. Čas prestal jestvovať v slasti, ktorá ho popierala. Dovtedy, kým naposledy vydýchol
Tretí anjel (2)
Keď o niekoľko tisícročí prvýkrát vdýchlo vzduch krajiny Kemet dieťa s dušou Antefa (v mojich príbehoch je všetko, aj to najnemožnejšie, možné, teda aj to, že Čas uplýva opačným smerom) sa narodilo v rodine pekára, ktorý mu dal po porade s matkou meno Nehsi. Dieťa rástlo v krajine paliem, pyramíd a balzamovačov, v krajine ľudí s mnohými bohmi, z ktorých ten najvyšší Amon mal stovky chrámov a tisícky služobných kňazov.
Nehsiho od raného detstva vábila hlina a neskôr kamene. A keď ešte neskôr vstúpil do sochárskej školy a počúval rozhovory svojich druhov o sfinge niekde pri Níle, ktorá už niekoľko storočí, ba azda aj tisícročí čaká na toho, kto ju dokončí, zahanbene si sám sebe sľúbil, že to bude práve on, len a len on, kto ju raz dokončí... Krotký, snivý, nežný Nehsi...
Nehsi rástol a čas uplýval. Stal sa jedným z tisícok sochárov krajiny Kemet, ktorí neúnavne vytesávali sochy bohov a faraónov z kameňa. A pritom tušil, a tušenie pozvoľna získavalo jasnejšie a pevnejšie obrysy, čo bolo kedysi. Aj keď ich nevedel pomenovať a navzájom sa mu plietli, tušil troch anjelov, ktorí kedysi tak zasiahli do jeho osudu. A zároveň s tým (alebo to bolo jedno a to isté?) čoraz náruživejšie túžil dokončiť tú neúplnú sfingu, ktorá je kdesi na brehu Nílu.
A jedného dňa sa vydal na cestu, aby ju našiel. Hanblivo sa vyhovoril svojim druhom, že odchádza navštíviť matku.
Veril, že sfingu nájde? V každom prípade bol ohromený, keď jedného dňa pri nej bárka zastala a prievozník po dlhom čase, keď už mal dosť jeho úžasu a mlčania, zdvorilým suchým zakašľaním upozornil, že je čas zaplatiť. Vtedy sa prebral.
Sfinga.
Keď sa im stretli oči, zdalo sa mu, že z pohľadu sfingy niečo vyšľahlo, prísľub - čoho? Smrti? Naplnenia? Bol si istý, že tie oči boli živé... a chytro začal vyťahovať z batoha dláto, kladivo a ostatné nástroje, aby sa pustil do práce.
Čas plynul.
Nehsi prebúdzal sfingu a zhováral sa s ňou. Živil sa tým, že roľníkom a bedárom z okolitých osád vyrábal za trochu skromnej poživne hlinené vešebty. Žil jedine sfinge, svojmu snu, snu svojho osudu. Sfinga mu na niektoré otázky odpovedala, na niektoré mlčala. Nehsi veril, že keď ju dokončí, odpovie mu aj na tie.
A čo anjeli?
Čas uplýval.
Bolo to krátko pred dokončením sfingy, keď mu vlasy zredli a zbeleli a prvýkrát ho ovanul studený dych smrti.
Vtedy mu sfinga prikázala, aby odložil dláto a kladivo a vyhľadal veštca, ktorý mu odpovie na všetko, čo chce vedieť. Lebo sväté právo oživiť ju má len ten, kto spoznal krutú pravdu svojho osudu a zostúpil až na jeho tajuplné dno.
Veštec naň dlho nemo hľadel. Nehsi mal pocit, že je starý, veľmi starý, starší ako ľudstvo. V zraku nemal súcit.
A vtedy Nehsi pochopil, že chce spoznať mená anjelov, ktorí kedysi vstúpili do jeho života. Nesmelo to povedal.
Veštcova kamenná tvár dlho mlčala. Keď sa mu napokon otvorili ústa, bolo to, akoby sa prebudila socha. Na menách prvého a druhého nezáleží, povedal, lebo ich mená zhasli, aj ich osudy. Bezmenní sú tí, ktorí nám spôsobili len utrpenie.
A meno tretieho anjela ja sám neviem, pokračoval po chvíli, ktorá sa zdala byť večnosťou, to meno sa môžeš dozvedieť jediný ty a to meno sa dozvieš vtedy, keď dokončíš celkom sfingu. To meno nájdeš napísané v jej očiach... Nehsi...
Sklonil sa pred veštcom a tak sa náhlil späť k sfinge, že sa nestihol ani čudovať, skade veštec pozná jeho meno...
Sfinga...
Keď sa na ňu po návrate prvýkrát pozrel, zmocnila sa ho slabosť - uvedomil si, že mu ostáva už len málo času, kým odíde do kraja, skade sa okrem bohov ešte nik nevrátil. Dokončiť sfingu...
Anjel...
Tretí...
Už to nebude dlho trvať a spozná jeho meno. Už bude vedieť, ako ho osloviť, kde ho má nájsť, kde mu má povedať, ako po ňom túži.
Kľakol si, potom sa natiahol na zem a prosil Amona a všetkých bohov krajiny Kemet, aby mu teraz pomáhali.
A potom sa pustil do poslednej práce. Do očí sfingy. A v okamihu, keď cítil, že sú hotové a hotová je aj celá sfinga, v jej očiach sa zablyslo a zdalo sa mu, že je v nich niečo vpísané. V ľavom oku to bolo písmeno T, v ľavom N... no po chvíli akoby sa všetko zmenilo, v pravom bolo N, v ľavom T... Zavše sa mu aj marilo, že v každom z očí je aj T aj N.
Slová sfingy.
Zoslabnutý, na konci všetkých síl, civel do jej nemých očí a - začínal chápať, čo ho kedysi učili v sochárskej škole na hodinách písania, že tie hlásky, ktoré nazývame spoluhláskami, musíme zviazať inými, ktoré voláme samohláskami.
A tak ich teda začal viazať. NATO - netušil, že to nezmyselné slovo kedysi bude (alebo kedysi bolo) skratkou agresívneho vojenského zoskupenia, ATON - zmrazilo ho, keď si spomenul na boha, ktorého meno museli zoškriabať zo všetkých nápisov a nesmelo sa nikdy vysloviť, OTAN - nemohol vedieť, že v jazyku, ktorý sa ešte lem zrodí (alebo už dávno bol) táto skratka bude tiež znamenať NATO, viazal ďalej, TANO - toto slovo tiež nedávalo nijaký zmysel - a tak pokračoval ďalej a ďalej... Koľko možností sa skrýva v tejto hre! A Nehsi ďalej hľadal.
Čo bude, keď ho nájde?
Nevedel to. Vedela to len sfinga, ktorú prebudil k životu a ktorá sa naňho s úsmevom dívala. S úsmevom posmechu alebo pochopenia?
Nehsi... Krotký, snivý, nežný Nehsi... ktorý odchádza na západný breh.
Stretnutie se Zolom
Stretli sme sa tam, kde nejestvuje Čas ani Smrť a kde sa vždy stretnú tí, z ktorých jeden je blízky tomu druhému.
Nemohol som uveriť, že stojí predo mnou. Nižší, s priepastne hlbokými očami za hrubými sklami okuliarov, dôverne známa tvár z fotografií. Díval sa na mňa svojím bleskovoanalytickým pohľadom a v okamihu si ma uložil do svojej fotografickej pamäti. Emil Zola, muž, ktorého som od mladosti čítal, najväčšmi obdivoval zo spisovateľov a stále sa k nemu vracal.
- Majstre - placho som sa mu prihovoril a zdvorilo som sklopil zrak - mali by ste pre mňa čas, chvíľku času? - Neodvážil som sa vysloviť poznámku, že na tomto mieste Čas nejestvuje. Keď komunikujeme s najväčšími, vážime každé slovo.
Prikývol.
- Majstre... - chcel som sa ospravedlňovať za to, že ho oberám o vzácne minúty, spoza skiel okuliarov však zableskla podráždenosť. Nikdy nemal rád zbytočné slová a okolky.
Začal som.
- Majstre, na druhú stranu existencie ste odišli v rámci pozemského času ako šesťdesiatdvaročný v roku 1902. Teraz, zas v rámci pozemského času, v roku 2008, ja mám sedemdesiatpäť rokov. Tu, kde sa všetko vyrovnáva, máme obaja rovnaký vek, trebárs sedemdesiatpäť rokov... A keď sa vrátime, pravdaže len v duchu, späť do pozemského času, sme v roku 1915...
Prikývol.
Prikývol bez dlhšieho rozmýšľania, zrejme mu k tomu pomohli ostatné roky jeho pozemského života, idealizmus Troch miest a nedokončených Štyroch evanjelií. Mohol som teda ďalej hovoriť.
- V roku 1915, to jest práve teraz, sa rozbieha vojna, ktorú ľudstvo nazvalo prvou svetovou. Vy, majstre, ste prežili ako pozemský tridsiatnik prusko-francúzsku vojnu v roku 1870. Pamätáte sa, v tlačiarni ostal váš rukopis Šťastie Rougonovcov a vy ste v Bordeaux nevedeli, či sa počas vojnového chaosu nestratí.
Usmial sa.
Bolo to znamenie, že sa rozpamätáva. Zdalo sa mi, že oči za sklami okuliarov zmäkli dojatím. Bol to začiatok veľkého románového cyklu.
- Čo si myslíte teraz o Prusku - Nemecku, skoro päťdesiat rokov, teda pozemského polstoročia, keď sa znovu rozhorela nenávisť medzi dvoma veľkými národmi. Čo si o tom myslíte vy, ktorý ste vo svojom Rozvrate tak neosobne vykreslili prvú časť vojny?
Prvú časť...
Ako som to mohol povedať? Veď v Rozvrate je zachytená celá táto vojna... Iste ma zmiatla spomienka na Duvivierovov film Večný nepriateľ, ktorý som videl po skončení druhej svetovej vojny v roku 1946 - film o troch vojnách medzi Francúzskom a Nemeckom.
Večný nepriateľ.
- Vlastenectvo, majstre, vždy ste si čoraz väčšmi zakladali na cti národa, na cti a hrdosti Francúzska, Dreyfusova aféra... Ako by ste, ako, majstre, reagujete na terajšiu situáciu?
Už sa neusmieval.
Neodpovedal mi. Zložitosť niektorých situácií prevyšuje vždy možnosti intelektu.
- A teraz sa, majstre - pokračoval som - vráťme do pozemského času, do roku 1933, do roku, kedy som sám uzrel svetlo sveta. Máte, mali by ste deväťdesiattri rokov. V tom čase, majstre, sa v Nemecku dostal k moci muž menom Hitler a vaše knihy zakázali ako propagáciu židovstva. V krajine, kde vás vydávali v miliónových nákladoch. Deväťdesiatri rokov nie je až tak veľa. Napríklad váš veľký kolega Knut Hamsun...
Veľavravne mlčal.
- A keby ste sa dožili pozemskej stovky... Roku 1940. Viem, že stovky sa veľa spisovateľov nedožije, o to sa sttarajú tí, čo sa o nich starajú, ale predsa len sú aj také prípady. V nemeckej literatúre je to napríklad Ernst Junger a v českej, o ktorej ste asi nič nepočuli, Kubín... Sme v roku 1940 a oslavy vašej storočnice prekričala ďalšia vojna. Akože ju to volajú? Smiešna vojna. Nemci obsadili väčšinu Francúzska za pár týždňov.
Zosmutnel. Veľmi zosmutnel.
- Česť a hrdosť národa... Viem, majstre, že tuná, kde sme teraz, na týchto pojmoch nezáleží. Ale je niečo pod nimi alebo nad nimi, na čom záleží azda najväčšmi. Ako sa zachováte, ako by ste sa zachovali?
Jeho mlčanie ma podráždilo.
Chcel som mu zdvorilo zlomyseľne pripomenúť, že v celom svojom živote sa nevyhýbal, ba priamo hľadal odpovede na tie najťažšie otázky. Vtom mi na um zišlo niečo, čo moju zlosť skrotilo... Môj zosnulý priateľ Ján Števček raz povedal, že romány z cyklov Troch miest a Štyroch evanjelií sú iné ako Nana, Zabiják, Germinal... A spomenul som si aj na to, čo som čítal v spomienkovej knihe vašej dcérky. Vraj ste boli románmi už taký unavený, že ste sa rozhodli napísať už len desať divadelných hier, aby ste finančne zabezpečili svojho syna a dcérku... Dve milované deti s najmilovanejšou Jeanne Rozerotovou... Vaše oči, možno sa mi to len zdalo, zvlhli...
Zahanbil som sa.
Vo svete, kde čosi ako hanba nejestvuje... Nevysvetliteľne kľukatý život v ešte nevysvetliteľnejšom bludisku dejín alebo toho, čo ľudia nazývajú dejinami... Úcta k vám a vášmu dielu je posvätná.
Zamysleli ste sa.
Potom ste odpovedali, že v pozemskom živote azda všetko závisí od toho, kedy sa človek narodí a kedy zomrie... Všetko...
Povedali ste to, majstre? Alebo sa mi len zdalo, že ste to povedali?
Celý čas ste mlčali.
Úryvky z knihy Posledný anjel, kterou vydalo Knižné centrum v Žilině
Autor: JÁN LENČO
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |