Hoci dnes majú hlavné slovo vo všetkých médiách najmä ekonomickí experti a politici, nemali by sme zabúdať na fakt, že nám v prevažnej miere vysvetľujú skutočnosť, do ktorej nás práve ekonomickí experti a nezodpovední politici dostali. Žijeme v priestore globálnej moci, ktorá je zo svojej podstaty krízová. A to predovšetkým svojou hodnotovou orientáciou, zameranou na produkciu, reprodukciu a zisk. Peniaz je v takejto spoločnosti najbližšia košeľa politiky a zaň nasľubuje a okabáti všetkých, takmer o všetko. Kvôli peniazu zatlčie do truhly zabudnutia všetky ľudské hodnoty klincami politického balastu. Hoci práve tento balast je najzodpovednejší za všetky počiatky akýchkoľvek kríz. Aj s ich nehanebným tancom na pomarančovom plese v opere SND, zatiaľ čo sa nad väčšinou z tých, čo tvoria tento národ a štát, vznášala plynová a hospodárka kríza. A tak ako skoro od boha každý deň visela nad mnohými rodinami hrozba straty zamestnania aspoň pre jedného zo živiteľov rodín. Z tohto dôvodu to bol bál skutočne reprezentačný: cynizmom, aroganciou, tuposťou!
Poukázal však celkom užitočne na fakt, že javová stránka krízy má svoju oveľa krutejšiu podstatu, z ktorej sa nevyhrabeme ani po stabilizácii svetových bánk a búrz. Lebo podstata tohto javu je v skutočnosti kríza hodnotová. Tkvie hlbšie. Súvisí s krízou morálnych princípov civilizácie i jej jednotlivých kultúr.
O našom domácom kultúrnom devastačnom procese je naozaj už celkom neprípustné mlčať. A ak sa v tomto šialenom osievaní vody cez riečicu včas kultúrne a teda hodnotovo nespamätajú aj naši politici, spláchne ich táto voda do najotrasnejšieho kanála verejného odporu, ktorého temné prúdy sa pomaly začínajú hýbať.
Kultúrna antropológia a vari aj sociológia by nám mohla dosť objasniť mantinely možností sociálneho mieru v spoločnosti. Poznatky sú varovné, pokiaľ ide o stratu vedomia hodnôt. Bez tohto vedomia nielenže nie je sociálny zmier možný, ale je takmer nemožné o ňom aj vyjednávať. Vedomie hodnôt je totiž základnou platformou, na ktorej sa všetci zúčastnení musia pohybovať. Kultúra sa nám práve týmto prostredníctvom slov básnika a skutočného ministra kultúry Miroslava Válka opäť pripomína: „Na kultúre sa nezarába, na nekultúrnosť sa dopláca!“
Všeličo v tomto duchu dlhodobej bezduchosti slovenskej politiky ešte zožnú práve slovenskí politici. Súčasní aj za ľahostajnosť všetkých predchádzajúcich. Stabilitu kolabujúceho systému nemôže upevniť slovný balast, ale vedomie hodnôt utvárajúcich vyspelú občiansku spoločnosť. Ich nositeľom a tvorcom je vždy kultúra jestvujúceho spoločenstva. Či takýto živný substrát v spoločnosti akou je aj Slovenská republika naozaj existuje, či je živý a pôsobiaci, či je dominantný, o tom veľmi pochybujem... Jeho absenciu zaiste nespôsobila iba súčasná moc, ale faktom je, že nijako výraznejšie sa z tohto devastačného procesu nevymanila. Toto konštatovanie nevyslovujem konfrontačne, ale ako osobnú skúsenosť, v ktorej absentuje akýkoľvek dialóg so súčasnou exekutívou k problematike kultúry. Táto dlhodobá absencia komunikácie nielenže nikomu nepomôže, ale jej dôsledky pocítia okrem všetkých nezúčastnených všetci, ktorí sa v priestore hodnotového systému kultúry ocitli. Nie je to (aby nemali politici problémy s abstrakciou!) nik iný ako občan slovenskej republiky.
Ľahostajná rezistencia slovenskej politiky v oblasti kultúry zatiaľ zničila takmer všetko, na čo siahla. A preto by sme azda mohli konštatovať, že jej najväčším úspechom by mohlo byť spoliehanie sa na obohranú pesničku slepej ruky trhu, na ktorú svorne bez ohľadu na politickú garnitúru v oblasti kultúry prisahali všetky poprevratové vlády. V tomto smere sú si naozaj takmer všetci rovní, zameniteľní a ľadovo ľahostajní... Akoby ich jedna mater mala!
Občas sa v ich prázdnom slovnom balaste mihne aj krátky povzdych nad kritickým stavom hodnotového systému našej spoločnosti. Sú to však len prázdne slová do vetra. Falošné, nepresvedčivé a protirečiace priamej podstate morálnej krízy, ktorú explicitne alebo sprostredkovane vyvoláva preferencia hodnôt systému, ktorý politici reprezentujú a uprednostňujú. Jeden zo základných zákonov výrokovej logiky nám jasne hovorí, že dva kontradiktické výroky nemôžu byť súčasne pravdivé. V tomto zmysle si musíme uvedomiť napríklad skutočnosť, že nemôžeme na jednej strane takmer cieľavedome dve desaťročia vymývať mozgy ľudí prostredníctvom televíznych obrazoviek a na druhej strane od týchto ľudí očakávať vedomie hodnôt. Nemožno na jednej strane kŕmiť ľudí balastom a na druhej strane od nich očakávať, že tento balast premenia na hodnoty. Toto sypanie piesku do očí sa síce odohráva zdanlivo bezbolestne, ale musí mať nevyhnutné konzekvencie. Tie napokon nerozchodí ani slovenská politika, ani jej papagáji z klietok politických strán.
Od vzniku Slovenskej republiky by sme len ťažko hľadali v politike nejakú myšlienku, zdvih, ktorý by sme mohli považovať za určujúci, alebo aspoň osobitý. Za taký, aby sme mohli povedať, že je špecifickou črtou našej politiky a oslovuje obyvateľstvo ako celok. V tomto smere mala naša „bezmyšlienkovitá“ politická garnitúra šťastie, lebo v prevažnej miere mohla dlhodobo uskutočňovať vďaka prístupovým rokovaniam do EU a NATO „administratívno-implementačnú“ politiku, pri ktorej sa vyžadovala predovšetkým schopnosť prikyvovať a veľmi nepremýšľať. Čo je napokon dosť zaužívaný spôsob realizácie slovenskej politiky. A aj odborným profilom zodpovedala rozhľadu slovenského politika. (To len aby sme si ujasnili, čo má občan očakávať, keď sa prezentuje u nás akákoľvek vláda odborníkov!)
V tomto smere bol nástup sociálnych demokratov do exekutívy v rovine deklarácií značným oživením slovenskej politiky. Rozhodne väčším, ako to pripúšťajú politológovia, ktorí sú zväčša nositeľmi vlastných, často ututlaných a nerealizovateľných predstáv o politike, aké by radi uskutočňovali, keby mohli a najmä vedeli. Oprášená idea sociálneho štátu nie je nová, ale z hlbokej jamy zabudnutia, z hliny, čo na ňu nasunuli liberáli, bolo ju treba vykopať a oživiť. Idea sociálnej spravodlivosti je stará ako ľudstvo. Nemožno ju z útku hodnotového systému väčšej časti populácie sveta vypárať ako vzorku z ľanového uteráka. Neodvrhli ju ani „otcovia“ postmoderny, ktorí svojou koncepciou a predstavami zahmlili hodnotovú sféru umenia i života konca uplynulého tisícročia a na Slovensku aj tisícročia nového. Ale ako sa ukazuje, v tejto hmle sa im nepodarilo vymyslieť nič iné ako nové hranaté koleso, ktoré sa sotva bude hodiť do nejakého životaschopného záprahu. Aspoň nie takého, čo by Slovensko, Európu a Svet vytiahol zo zabahnenej koľaje krízy, v ktorej sa nie vlastnou vinou brodíme. Svet bez vedomia sociálnych hodnôt je aj ako predstava nemožný. A keď sa v tejto súvislosti liberáli často uchyľujú k pseudoargumentácii a obviňovaniu zástancov sociálnej koncepcie štátu z marxizmu, treba im pripomenúť, že takéto (inak celkom racionálne koncepcie a odkazy!) legitimizuje práve ich liberálny guru Derrida v pozoruhodnom príspevku Spectres of Marx (Marxove strašidlá). Píše: „Či si to želajú, či sú si toho vedomí, všetci muži a ženy po celej Zemi sú dnes dedičmi Marxa a marxizmu... Nemôžeme nebyť ich dedičmi.“ Hospodárska kríza celkom samozrejme takého vedomie jatrí a prehlbuje. To však celkom samozrejme neimplikuje nejakú automatickú, ani nostalgicky živenú dekonštrukciu kapitalizmu.
Dnes po skúsenosti so systémovými zmenami po roku 1989 by sme skôr mali vedieť, že k deštrukcii moci dochádza vtedy, keď jestvujúci hodnotový systém nie je schopný uspokojiť požiadavky občanov v rovine materiálnej, ale predovšetkým v rovine duchovnej. Práve v tomto smere sa môže systém zrútiť a stať sa nefunkčným. Ak sa predstavitelia najbohatších štátov, ako to bolo naposledy v Londýne, uspokoja len s deklaráciami, nijaká brachiálna moc nepomôže kapitalizmu potvrdiť oprávnenie jeho existencie. A hodnotový systém trhu, tak ako je doteraz usporiadaný, nielenže sa ukázal nespoľahlivý, ale takým aj naozaj je! V žiadnom prípadne tento systém negeneruje myšlienky. Aspoň nie také, kde by sa obyvateľstvo mohlo stotožniť s rozhodujúcimi lídrami sveta. Nesvedčia o tom ani policajné zložky asistujúce spolu s armádou pri každom jednom zasadnutí, ani vtĺkanie občianskej poslušnosti do hláv demonštrujúcich občanov pomocou gumených Makarenkov. Len tak mimochodom, ako by sa na takúto situáciu počas reálneho socializmu u nás bol pozeral vtedajší západný svet? Hrôzou by asi onemel. Ale teraz, zdá sa, patrí to k hodnotám kapitalistického folklóru. A nepochybne už k celkom demokratickým praktikám súčasných vlád, ktoré takto demonštrujú svoju príchylnosť k demokratickým právam a slobodám občanov, na ktorých si očividne spomenú iba počas volieb. Neviem, možno je vo vyspelých demokraciách u občanov rozvinutý aj tento demokratický masochizmus a sú radi, že nemusia zájsť aspoň z času na čas do verejných domov za nejakou statnou dominou a na ulici ju zastúpi ochotný policajt s obuškom. Ale mne sa tento nekonformný spôsob akosi nepáči. Lenže zvyk je železná košeľa! Kde sa podeli staré feudálne dereše?
Nie. Neodbočujem. Stále hovorím o hodnotách. A celkom prirodzene v tejto súvislosti aj o hodnotách sociálneho štátu. Teda aj o tých, ktoré k nim akosi neviem, ani nechcem priradiť. V každom prípade považujem za šťastné, že vláda Róberta Fica i prezident SR Ivan Gašparovič akcentovali význam týchto hodnôt štátu už pred tvrdým nástupom krízy. Už samotné zvýrazňovanie kľúčových pojmov akými sú solidarita, dôstojnosť človeka, princípy prerozdeľovania rozličných foriem podpôr, spôsobujú vo vedomí človeka základné predpoklady pre sociálny zmier. On, tento zmier, je a môže byť garantom stability spoločnosti. Iná je otázka, či bude udržateľný aj za predpokladu, keď vláda bude trvalo ignorovať absenciu hodnôt v oblasti ducha, teda toho priestoru, kde sa vo vedomí spoločnosti a jednotlivých občanov tvorí hierarchia hodnotového systému. Iste neprezradím nič nové, keď prezradím, že je to oblasť duchovnej a materiálnej kultúry, na ktorú sa štát pozerá dlhodobo a priveľmi zvysoka. Prirodzene, na vlastnú škodu... Zamyslime sa nad jej dôsledkami aspoň letmo, hoci by si zaslúžila hlbšiu analýzu.
V čase krízy, keď nás vláda bude zrejme v oblasti kultúry zasa odkazovať na budúcnosť, mohli by sme prísť aj o jej minulosť. V kultúre je totiž vždy rozhodujúca jej ustavičná prítomnosť. Teda dôsledná kontinuita.
Ako sú po celom Slovensku rozosiate božie muky, tak sa v krajine pod Tatrami vynárajú pred našimi očami pamiatky materiálnej kultúry nášho národa. Tvoria a pripomínajú našej pamäti hĺbkovú pamäť pokolení, ktoré utvárali našu neopakovateľnú, nezameniteľnú tvár v celkovom obraze Európy a sveta. Čo dolina – to takmer odlišný a predsa v niečom spoločný obraz, prihovárajúci sa duši človeka, cez bariéru uplynulého času, cez zaniknutý tlkot sŕdc celých generácií, cez bolesť a utrpenie, ale najmä prostredníctvom jazyka, ktorý v týchto dolinách splýval so šumom starých vekovitých lesov, so zurčaním vody v potokoch a riekach. To všetko spolu s človekom, jeho neoblomnou silou všetko prekonať, utváralo našu kultúru, identifikovalo nás v úcte k mnohosti a paradoxnej jednote, uvedomovalo naše spoločenstvo v zjednocovaní cieľov ďaleko vyšších akou bola starostlivosť o vlastné humno a utilitárny prospech. Aj takto sa postupne utvárala naša materiálne i duchovná kultúra.
Je s nami zviazaná ako voda v našich bunkách, prestupuje naše kosti, telo a krv. Sme z nej a s ňou! Nemôžeme z reťazca tohto bytia jednoducho vystúpiť, môžeme ju iba zradiť! Môžeme ju aj vedome v sebe potláčať, ale toto potláčanie bude paradoxne našu kultúru v nás sprítomňovať. Bude útočiť na naše vedomie a čím viac budeme vlastnú kultúru vo svojom vedomí umŕtvovať, tým viac sa spolu s ňou začneme deformovať. Zhybridnieme! Oťažie nám i vlastná zem, tá, čo mala byť ľahká, lebo nebudeme môcť k nej priľnúť ako k vlastnej prsti. Vytratili sa nám z vedomia slová básnika, ktorý nás varoval, že vždy kráčame po kostiach predkov a preto: „posvátná místa jsou kamkoli kráčáš...“
Nie. My veľmi slabo počúvame svojich mužov pera. Ale naša kultúra nás ešte stále sleduje na každom kroku. Ako na to správne upozornil Vincent Šabík: „Kultúra sa na nás pozerá!“ Treba povedať, že svojou vlastnou optikou. Od svojho zrodu, ale iba po svoj skon. Hoci filozofia i kulturológia vie, že nijaká kultúra nie je večná. Spolu s ňou však zaniká i každé spoločenstvo, ktoré kultúru utváralo a ktoré utvárala táto kultúra. To je poznatok varovný a nekompromisný.
Mohli by sa sme si teda v zmysle povedaného iba namýšľať, že naša kultúra je nezničiteľná a večná. Aspoň tak sa o ňu nestaráme. Alebo aspoň starostlivosť zo strany štátu večne odkladáme na nejaké lepšie časy. Ukazuje sa však, že lepšie časy nielenže neprichádzajú, skôr cítime, ako sa zhoršujú. A aká-taká kultúra tu stále jestvuje. Preto sme zrejme nadobudli ten pocit, že by sme si ju mohli predstavovať ako niečo, čo sa obnovuje samo a zo svojej vlastnej podstaty. Ako substanciu, vznikajúcu a ustavične sa tvoriacu zo seba samej, bez vonkajšieho zásahu... Až do skonania sveta. Ale takáto kultúra sa v nami poznanom svete zatiaľ naozaj nezrodila. Zato však máme dosť poznatkov o kultúrach, ktoré zanikli a nikdy sa neobnovili. O niektorých máme aspoň správy, o iných vieme len málo a o ďalších takmer nič. Neveľa vieme najmä o kultúrach, o ktorých sa nám nedochovali písomné pramene a veľké šťastie majú aspoň tie, ktoré mali toľko šťastia, že sa o nich zmieňujú pramene kultúr s vlastným písaným prejavom. Čo by sme dnes asi boli schopní povedať o antickej dráme, o spôsobe života starých Grékov, Rimanov, o kultúrach Mezopotámie alebo starého Egypta, o nespočetných kmeňových a iných zoskupeniach, keby sme nedisponovali kľúčmi ich písma, ktoré nám obnažujú aspoň časť tela kultúry starých národov, základ bytia našich európskych národných kultúr?
Vonkajší a najmä vnútorný svet sotva možno bezo zvyšku vyložiť len zo Schopenhauerovho princípu vôle ako predstavy, ktorá by bola touto vôľou plnohodnotne uskutočniteľná. Lenže aj bez tejto vôle stáva sa naskrze nemožná. Tento veľký Nemec chápal ľudské bytie azda hlbšie, ako sme boli my schopní pochopiť význam jeho filozofickej koncepcie v našom storočí rozkolísaných hodnôt, určujúcich ľudský potenciál skôr v rovine Nietzscheho posunu vôle k moci. Bez oboch by sa však sotva zrodila Husserlova Fenomenológia a Heidegger s obrovským potenciálom „prebývania“ v tomto našom, často nepochopiteľnom svete, ktorý sa ocitá v čoraz väčšom a rozkolísanejšom marazme hodnotovej krízy z konca uplynulého a začiatku nového tisícročia. Schopenhauera pripomínam predovšetkým preto, lebo na počiatku každej krízy hodnôt je nedostatok pozitívnej vôle. Jej deficit. A ten vedie takmer vždy ku kríze spirituality. K duchovnému vyprázdňovaniu. Nanajvýš k produkcii, nie k tvorbe! Opakovateľná zameniteľnosť tvorby (a to rovnako v rovine duchovnej i materiálnej) predchádza vždy vážnu krízu akéhokoľvek spoločenstva – od malej zapadnutej dedinky až po globálnu dedinu Svet. Podstatu krízy nemožno hľadať vo veľkých bankových domoch, ale v hlavách ľudí, ktorí tieto banky spravujú a riadia. V usporiadaní ich hodnotového systému, v utilitarizme vôľových impulzov, ktorými sa zamenili prostriedky a ciele v rovine všeobecného a osobného blaha.
Priestorom na realizáciu tohto blaha by sa mal v našich podmienkach stať štát. On je totiž navonok výrazom vôle, aspoň určujúcej vôle spoločenstva, z nej i vznikol! A táto vôľa sa zhmotnila práve v štáte. Od neho oprávnene očakávame, že ju bude rešpektovať nielen v rovine jej prifázovania sa k moci, ale predovšetkým k hodnotám, ktoré sa vôľovo zjednotili v čase vzniku za záujmy určujúce tento celok – teda štát. To v ňom a prostredníctvom neho oprávnene očakávame presadzovanie a tvorbu materiálnych a duchovných hodnôt, ktorými sa môžeme navonok slobodne a ľudsky dôstojne prezentovať. Môžeme, alebo by sme sa mali na ich tvorbe podieľať a „obohacovať“ sa nimi. Prostredníctvom nich by sme mali ako ľudské bytosti realizovať svoje životy, ktoré sú síce kontingentné, ale môžu sa práve prostredníctvom nami vytváraných hodnôt pokúšať toto obmedzenie preklenúť. Samozrejme, nie plytkosťou bariny každodenného politikárčenia. Nie akceleráciou fráz a nie každodenným vymývaním mozgov občanov, ktorí už najskôr pochopili, že nikde sa natoľko nedá klamať ako v ohrdnutej politike a v predpovediach počasia. V tom druhom prípade je však jasné, že ide o dobre myslený odhad. Ak sa istá časť nášho politického spektra nad modelom sociálneho štátu iba poškľabuje, musí si skôr alebo neskôr uvedomiť, že ich voliči budú čoraz virtuálnejší, aj keď sú čoraz viac z akýchsi, pravdepodobne len na Marse známych dôvodov, aj „slušnejší“! Keďže so slušnosťou sa dá zájsť ďaleko, obávam sa, aby sme sa nedostali až do medzihviezdnych priestorov.
My by sme mali od živého organizmu štátu, ako výrazu spoločnej vôle, očakávať, že vygeneruje aj akúsi spoločnú „predstavu“ svojho bytia. Štruktúru hodnôt, ktoré boli pre toto generovanie vôle vytvoriť štát určujúce. A stále prirodzenejšie sa to očakáva v období krízy, ktorá, ako sme si osvojili, nie je len krízou hospodárskou, ale predovšetkým krízou hodnôt. Azda niet spoločenstva, niet kultúry (azda okrem zvyškov kanibalov!), ktorá by ako jednu z najvyšších hodnôt nepreferovala ľudský život. Teda to, čo má rozmery nielen fyzické, ale aj metafyzické, komplex zmysluplného bytia. Veď fyzické bytie je iba základným predpokladom, ako sa „dobrať“ svojho vedomého bytia. Svojho „ja“ v priestore iných individualít. Na ceste sebauvedomenia, ale aj kooperácie s inými vedomiami, o ktorých si môžeme iba myslieť, že myslia ako my. Niekedy je vari dostačujúce, keď to môžeme aspoň predpokladať. Čo vonkoncom nemusí vždy byť málo. Nech je to však akokoľvek bez vedomia iného „ja“, nie je nijaké vlastné „ja“ možné. Len v tejto kooperácii môže sa začať rodiť vedomie vlastnej hodnoty, ale aj hodnoty života. Je to prvá a rozhodujúca podmienka vzniku kultúry na akomkoľvek stupni.
Na akom stupni sa nachádza naša súčasná kultúra a ako si ctí ľudský život, dozvedáme sa každý deň z televíznych obrazoviek. Ak si kvôli objektívnosti začnete prepínať spravodajstvo jednotlivých televízií, dosiahnete iba to, že vás obohatia o viac mŕtvol, ranených, znásilnených, prípadne nezvestných. Po čase to všetko začína byť úplne bežné, ako samostatný a takmer určujúci znak našej kultúry. Odkiaľ a kam to teda vlastne kráčame?
Ak sa chceme zhodnúť na určujúcich hodnotách, utvárajúcich náš život, máme prinajmenej dve možnosti. Alebo budeme svoj štát spoluutvárať, alebo ho rozkladať. To isté sa týka aj hodnôt a ich selekcie. Hodnoty to v oboch prípadoch prežijú. My len ako nostalgická spomienka v iných kultúrach, v ich záznamoch o nás, ako o spoločenstve, ktoré vlastnej kultúre, vlastnej štátnosti neprikladalo dôležitosť a preto nás iné kultúry vytlačili na svoj okraj. Ako tiráž zabudnutej kultúry.
V tejto „hre“ je priveľa. A na ťahu je štát. Už celých šestnáť rokov...
Autor: JÁN TUŽINSKÝ
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |