Pravidelne čítam .týždeň. Zaujímajú ma ľudia s inou skúsenosťou a iným pohľadom na svet. Všímam si ich vášnivé zaujatie za svoju pravdu. Schopnosť vytvoriť si svojich hrdinov i svojich nepriateľov. Vytvárať priestor pre akési až zasvätenie. Netúžim do tohto spoločenstva patriť, no musím mu priznať a aj závidieť jeho súdržnosť. Tu je súdružstvo, pohoda!
Chtiac-nechtiac, ako Pilát do Kréda, dostala som sa do tohto zasväteného priestoru. Autorke .týždňa Eve Čobejovej bolo smutno, že som sa nezastala „hypotekárnych batôžkarov” v rozhovore so Štefanom Nižňanským, ktorý uverejnil Literárny týždenník. Evu Čobejovú si pamätám ako svoju kolegyňu, vážim si jej inteligenciu, talent a ľudskosť. A tak bolo aj mne smutno. Ako to, že ju nezaráža paradox, ktorý je očividný? Mladí ľudia, „hypotekárni batôžkari”, ako ich nazval Štefan Nižňanský, všetkými svojimi silami bojujú za záujmy tých, ktorí ich nechávajú pracovať dlho, za malé peniaze, bez akejkoľvek zamestnaneckej ochrany. Ako prírodný zákon prijali, že si na všetko musia brať hypotéky, pätnásť rokov splácať len úžernícke úroky, aby napokon za ďalších pätnásť rokov vyplatili pôžičky. Neuveriteľne a bez odvrávania vzali na vedomie, že to tak musí byť. Bývalý režim im vraj všetko vzal. Od nového dostali slobodu. Ale inak musia byť individualisti, musia sa starať sami, štát je zlý vlastník, všetko musí byť súkromné.
Ani im nenapadne pátrať, čo to bolo za bohatstvo, ktoré sa tu dvadsať rokov rozpúšťalo pomedzi prsty. Kde sa vzali tie bilióny korún v starej mene, ktoré odtiekli neznámo kam. Prečo sa to stalo. Prečo po dvadsiatich rokoch zostal otrhaný chudobný štát, ktorý bude mať problém vyplatiť dôchodky tým, ktorí si na ne počas svojho života zarobili.
Lebo – či to niekomu padne dobre alebo nie, štát v roku 1989 ekonomicky nezačínal z nuly. Kto sa dozvedieť chce, dozvie sa, hoci aj zo suchých, všeobecne dostupných čísel.
Ponúkam citát z analýzy ekonóma Františka Nevařila, ktorý uverejnili Britské listy: „Pokiaľ ide o najsúhrnnejšie výsledky hospodárenia režimu v rokoch 1948 až 1989: pri nástupe „totáča” malo Československo súhrnný majetok vo výške zodpovedajúcej asi 400 mld. Kčs. Samozrejme, bez hodnoty pozemkov, kultúrneho a historického dedičstva (pamiatok a ich mobiliára) a armádnej výzbroje. Do konca roku 1989 tento majetok čiže národné vlastníctvo vzrástlo na zhruba 3 bilióny Kčs, teda viac než 7,5 krát (z toho v Českej republike 5,8 x, a na Slovensku 11,4 x), a to pri päťnásobnom zvýšení úrovne osobnej spotreby obyvateľstva. K tomu by bolo treba ešte pripočítať ďalších asi za 200 mld. Kčs modernej armádnej výzbroje (mali sme napríklad viac než 400 bojových lietadiel). Reálne existujúce a využívané stavby, budovy, stroje a zariadenia, nijaké fiktívne burzové bubliny. Z toho na verejnoprávne (štátne a komunálne) vlastníctvo v r. 1947 pripadalo zhruba 55 až 58 %, v r. 1989 zhruba 65 až 70 %. Zvyšok bol družstevným a najmä osobným majetkom (väčšinou šlo o súkromné obytné domy). Tento národný majetok bol stopercentne v domácom vlastníctve, takže celý jeho rast bol dosiahnutý výhradne a bez zvyšku z výsledkov vnútornej práce občanov. Koncom roku 1989 nielenže neexistoval žiadny verejnoprávny dlh, ale naopak, ponovembrový režim prevzal finančné aktíva vo výške asi 85 mld. Kčs. K tomu navyše asi 107 ton menového zlata. Pokiaľ šlo o tzv. hrubý zahraničný dlh, ten nepresiahol výšku 500 US dolárov na obyvateľa, pričom ale i tak bola celková devízová pozícia štátu aktívna asi 23 mld. Kčs. Koncom r. 1989 čs. ekonomika mala len asi za 700 mil. Kčs úverov nesplácaných v lehote (dubióznych, dnes by sa povedalo „klasifikovaných” úverov), čo reprezentovalo asi 0,13 % z ich celkového objemu. Národné hospodárstvo v r. 1989 vykázalo asi 150 mld. Kčs zisku, teda nevídanú rentabilitu v priemernej výške 9,6 % (v ČR 10,7 %, v SR 7,1 %) z hodnoty základného kapitálu. V rámci toho banky a poisťovne dosiahli 24,3 mld. Kčs zisku.” (Celé znenie článku na www.blisty.cz)
Samozrejme, je pravda, že napriek všetkému tomuto bohatstvu bývalý režim v hospodárskej súťaži za Západom zaostával. Aj preto sa ľudia s nadšením pustili do búrania hraníc, ktoré tento spomalený rast – podľa ich mienky – spôsobovali. A čo sa stalo? Ak bolo chybou bývalého režimu, že zaostával, čo máme povedať o súčasnom režime, ktorý za dvadsať rokov svojej existencie sotva prekročil hranicu roku 1989? Kapitalistické Česko a kapitalistické Slovensko sa za dvadsať rokov v priemere na tempo svojho predchodcu nezmohlo ani zďaleka, navyše krajiny sú zadĺžené a vybrakované.
„Hypotekárni batôžkari” - deti z chudobných rodín, ktorých rodičia nič nesprivatizovali, a preto sa musia zadlžovať na celý život, cítia, že sa niečo stalo a že za to niekto môže. .týždeň im pomáha nájsť vinníkov. Sú nimi komunisti, ktorí im štyridsať rokov prejedali ich budúcnosť, a Robert Fico (ktorého vláda prevzala štát po katastrofálnom výpredaji rodinného striebra vytvoreného v rokoch 1948-1989).
Pod vplyvom tejto propagandy by médiá radi urobili novú revolúciu, tentoraz bez zamatu.
Často premýšľam, koho by zavesili na kandelábre. Novinári svojich majiteľov? Alebo svojich starších kolegov? Svojich otcov? Svojich obľúbených spisovateľov? Svojich obľúbených zabávačov? Svojich obľúbených celebritných podnikateľov?
Ja viem, ja viem - na prvom mieste by bol „komunista” Fico, potom „komunista” Gašparovič, ďalej „komunista” Mečiar, nasledoval by „fašista” Slota, a zostali by len „čistí”, teda tí, ktorí nikdy neboli v komunistickej strane, prípadne Slovenskej národnej strane.
A čo by sa stalo potom?
Čistí, ktorí by obsadili uvoľnené vládne miesta, by sa postarali každému mladému občanovi o nový byt. Žiadne hypotéky, každému bezúročnú mladomanželskú pôžičku. Každému miesto pre dieťa v škôlke a v jazykovej škole. Penzión pre nevládneho rodiča. Dobré, modernými prístrojmi vybavené nemocnice. Rekreácie v zotavovniach, ktoré by im hradil zamestnávateľ.
A keďže by to nešlo – majetok z rokov 1948-1989 je preč - čistí, ktorí nikdy neboli v komunistickej (ani národnej) strane, by vysvetlili, že sa už nič zmeniť nemôže, lebo komunisti všetko prežrali. A možno by vyzvali, aby sa do obesených chodilo pichať žeravými ihlicami ako do vúdú. Aby si mali ďalší mladí kde odreagovať svoj hnev.
Neposmievam sa tomu hnevu a neposmievam sa hľadaniu vinníkov. Len ma mrazí z cynizmu manipulátorov.
Americký profesor David Ost opísal svoj pozoruhodný zážitok z Poľska. Naďabil v suteréne obytného domu na maličké kníhkupectvo, v ktorom cez okienko videl naukladané polosamizdatové antisemitské brožúrky. Profesor Ost prekonal svoj odpor a hnev, vošiel do obchodu a začal sa s ľuďmi, ktorí túto literatúru šíria, rozprávať. Chcel vedieť, prečo židov tak nenávidia.
„Čo na mňa najviac v rozhorčenej reči predavača zapôsobilo, nebol jeho hnev, ale jeho panika, jeho strach. Jeho hnev prúdil z vedomia, že prehral, a nevedel prečo. V jeho slovách, i v slovách jeho priateľov, ktorí sa pridali, sa znova a znova objavoval motív, že ich niekto oklamal. Hovorili o tom, ako sa im i celému Poľsku stále deje niečo zlé, a nikto sa nikdy nehlási k zodpovednosti za to. Hovorili o chaose a korupcii všade naokolo, o tom, ako ľudia prichádzajú o prácu – a nikto nevie prečo.
Neboli to skinhedi či násilníci. Boli stratení. Boli to robotníci vyhodení z niekdajších socialistických tovární, ktorí nevedeli, ako sa obracať v novom Poľsku. Ako Dylanov Mr. Jones vedeli, že sa okolo nich niečo deje, ale nevedeli, čo.”
Je ťažké pre ľudí v takejto situácii ukázať na vinníka?
Pre Poliakov, s ktorými sa rozprával profesor Ost, to boli židia, pre novinárov a „politológov” na Slovensku sú to komunisti.
Niekto je vinný.
Len kto?
Přetištěno z Literárného dvojtýždenníka
Autor: GABRIELA ROTHMAYEROVÁ
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |